Jana Jurišincová: „Frida je pre mňa výzvou plnou bolesti, rebelstva, lásky...“

Jana Jurišincová: „Frida je pre mňa výzvou plnou bolesti, rebelstva, lásky...“

„Robiť Fridu Kahlo, túto svojráznu a svojskú osobnosť, sa dá len vtedy, keď je v súbore niekto, kto s ňou má čosi spoločné. V divadle som vedel o takej herečke - Janke Jurišincovej. Jana pracovala s obrovským nasadením. Pozerať sa na ňu bolo pre mňa veľkým zážitkom,“ povedal režisér Marián Pecko o hlavnej predstaviteľke, ktorú si vybral do hry Seňora. Predstavenie malo veľký úspech. Ukázalo sa, že naozaj vsadil na dobrú kartu. Na niekoľko mesiacov ale divadlo muselo z repertoáru Seňoru stiahnuť. Dôvod? Ten najkrajší. Janka Jurišincová si plnila rolu matky. Po roku sa ale znova vracia aj so „svojou“ excelentnou Fridou.

 V istom rozhovore ste povedali, že máte najradšej komplikované postavy. Za postavu autistického dievčaťa Dottie (Zabijak Joe), o ktorej hovoríte, že je vašou najobľúbenejšou, ste získali aj Cenu Literárneho fondu. V Seňore stvárňujete hlavnú postavu, maliarku Fridu Kahlo, ktorá je určite tiež z kategórie komplikovanejších. Čo vám priniesla?

Ani neviem, či je „komplikované postavy“ ten správny výraz. Skôr by som povedala, že pre mňa ako pre herečku sú výzvou silné ženské charaktery. Ako ste uviedli v otázke, presne pri Dottie a Fride som mala tú možnosť "bahniť" sa v nie príliš jednoduchých ľudských dušiach. Dottie mi ponúkla možnosť spoznať svet chorých ľudí trpiacich autizmom, ich krásny svet. A Frida je pre mňa výzvou plnou bolesti, rebelstva, lásky... Prináša mi slobodu a voľnosť, keď môžem byť na tých pár hodín ňou.

Frida, úžasne odvážna žena, ktorá rúca konvencie. Nekonvenčná vo všetkom, čo robila. Čím ste si podobné? Aj režisér Marián Pecko sa vyjadril, že ju vo vás vidí...
Frida a ja? Nemyslím, že sme si podobné. Nie som rebel, netrpím, lebo nemám bolesti, milujem a láska mi je opätovaná. Ale niekde cítim, že máme niečo spoločné. Priamosť, úprimnosť...

Myslíte, že v každej žene by mala byť aj štipka Fridy?
Frida v nás? Tak trochu by z nej mohlo byť v každej žene. Frida bola zavrhovaná, ale otázka znie, prečo? Milovala až príliš a trpela ešte viac. Vždy bola tou, ktorou chcela byť. A to by sme s ňou mohli mať spoločné.

K tejto postave ste sa teraz po niekoľkých mesiacoch vrátili znova. Objavili ste v nej niečo nové, čo vás možno prekvapilo?
Za rok, ktorý som strávila mimo divadla, sa zo mňa stala mama a s týmto krásnym poslaním som zbohatla aj duševne, aj emočne. Teším sa, že aj keď to budem na javisku stále ja, som predsa len o čosi zrelšia a novou životnou etapou duševne bohatšia. Takže to je také moje nové, na čo sa teším.

Chýbalo vám divadlo?
A tak teda, či mi divadlo chýbalo? No, ak mám povedať pravdu, tak som si to za ten rok ani nestihla uvedomiť :-)

Do Divadla Jonáša Záborského ste nastúpili 1. septembra 2005, teda práve pred desiatimi rokmi. Keď sa spätne obzriete, čo pre vás toto divadlo znamená? Väčšina mladých ľudí po dvoch – troch rokoch odchádza do iných divadiel, bližšie k Bratislave, kde má viac príležitostí. Vy zostávate verná...
Desať  rokov. Desať sezón... a ja nesmierne ďakujem všetkým, ktorí sa na týchto desiatkach podieľali. Lebo oni mi tu v Prešove, v našom DJZ, ale aj mimo neho vytvárajú istotu. A preto je naše divadlo mojím domovom, rodinou. Nie je to práca, je to poslanie. A preto som TU a nie TAM.

Stíhate sa ešte venovať aj chorým deťom v nemocniciach?
K detičkám do nemocnice chodím ako klaun už od leta, aj keď veľmi málo. Musia mi to moji malí pacienti odpustiť, ale chcem každú voľnú chvíľku tráviť so svojím synčekom a rodinou.

Po kom je synček? Ako si vychutnávate rolu mamy?
Náš synček Teo si zmyslel, že sa viac potatí ako pomamí. A poslušne to dodržiava. Je to tatíkov syn. Som šťastná, že sme tu jeden pre druhého, druhý pre tretieho a tretí pre štvrtého (máme aj psíka haha)... som Mama... sme Rodičia... sme Rodina.

Diskusia k článku