Sochár Ján Zelinka: Pre mňa najväčšou hodnotou je samotný život, ako je to tu všetko zariadené, starosti, radosti...

Sochár Ján Zelinka: Pre mňa najväčšou hodnotou je samotný život, ako je to tu všetko zariadené, starosti, radosti...

„Každá moja práca je o jednotlivcovi, čím chcem povedať, že samotný život, tak ako život každého jednotlivca, má zmysel,“ hovorí o svojej tvorbe Ján Zelinka, tohtoročný víťaz prestížnej Ceny Oskára Čepana.

 Sympatický výtvarník , sochár a experimentátor  pracuje v umelecko – dekoračných dielňach Divadla J. Záborského od roku  2012. „V divadelných dekoračných dielňach som bol na civilnej službe. Po dvoch rokoch mi zavolal  šéf dielní Ondrej Mruz, že potrebujú  posilu. Zvážil som si pre a proti. Po skončení vysokej školy som pracoval ako kamenár a kamenosochár, s bratom sme si vytvorili dizajnérsku značku.  Uvedomil som si, že popri živnosti mám málo času na sebarealizáciu a potreboval som sa skľudniť  a mať viac času ďalej študovať. Bolo to správne rozhodnutie,“  dodáva Ján Zelinka.

Aj keď má v rodnom liste napísané miesto narodenia Vranov, je to „rodený“ Prešovčan. „Mnohých to mýli, že v mojom životopise figuruje Vranov. Vyrastal som a žijem v Prešove,“ upresňuje.  Ako prezradil, už od detstva inklinoval k sochám. „Už ako malý chlapec som stále kreslil a niečo modeloval. Prečo som si ale vybral košickú Školu úžitkového výtvarníctva, rozhodol fakt, že tam neboli skúšky zo slovenčiny a matematiky,“  hovorí výtvarník, ktorý skončil  košickú Fakultu umení  s červeným diplomom a špeciálnou cenou dekana.  Jeho cesta na vysokú školu nebola priamočiara. Na chvíľu si odskočil do „sveta“. „Na strednej škole som študoval odbor kamenosochárstvo, dnes už nie je. Po skončení ste sa mohli venovali buď  reštaurátorstvu alebo ísť ďalej študovať. Na strednej škole sme dostali naozaj dobrý výtvarno – remeselný základ, na vysokej vás zasa naučia myslieť výtvarným spôsobom. Po deväťdesiatom roku u nás bol veľký boom pracovať v zahraničí. Dostal som veľmi zaujímavú ponuku, že sa musím do niekoľkých hodín rozhodnúť, či beriem prácu ako reštaurátor kameňa v Nemecku. Bol som tam dva roky.  Potom som si povedal, že sa vrátim a idem študovať,“ opisuje ďalší  svoj životný krok Ján Zelinka. Jeho túžbou bolo študovať u profesora Bartusza a keďže ten  začal pôsobiť na novej Fakulte umení v Košiciach, rozhodnutie bolo veľmi ľahké. 

Čo pre mladého výtvarníka znamená umenie? „Najzákladnejší pocit, sebarealizáciu. Keď mám nápad na sochu, chcem tým niečo povedať, kým to neurobím, nosím to v sebe. Stále na to myslím, aj dva – tri roky, kým sa to „nezhmotní“. Človek sa zbaví ťaživého pocitu. Pre mňa najväčšou hodnotou je samotný život, ako je to tu všetko zariadené, starosti, radosti... Fascinuje ma plynutie času, že sa všetko udeje len raz, nič sa nevráti. Je to vlastne uvedomenie si prítomného času. Tu a teraz.“

Ján Zelinka má prívlastok experimentátor. „Keď som bol druhák na vysokej škole, mal som tému Jednotlivci. Dal som človeka, prasa a kuriatko na jednu hodnotovú úroveň  s otázkou, čo má pre nás väčší význam. Všetci sme si rovní, sme tu len raz, či človek alebo zviera. Chcel som vyjadriť, že sme na jednej rovine, všetko organické sa zmení na rašelinu, či ľudia alebo zvieratá. Prišiel som na to, ako dať rašelinu vystužiť, získal som na to úžitkový vzor, alebo ináč povedané patentoval som si to.“

Mŕtva mačka v olove. Možno to pre niekoho vyznie absurdne, ale po vysvetlení vám to dá zmysel. „Nájdem mŕtvu mačku na ceste, ktorú si nikto nevšíma, je pre mnohých bezcenný živočích. Ja som to chcel zmeniť, tým, že som sochár, urobím jej olovený sarkofág.  Ide o akýsi kult pochovávania. Spoločenský tvor, ktorý mal najnižšiu hodnotu, bol pochovávaný len do hliny. Vyššia vrstva do drevenej truhly a najvyššia kasta, faraóni mali sarkofágy. Ja tomu najnepodstatnejšiemu tvorovi som urobil sarkofág. Teraz žije ďalej v inej forme...“


Celý článok nájdete v sekcii pre predplatiteľov, alebo v Divadelných novinách.  

Diskusia k článku