Každý z nás má a hrá nejakú rolu v živote...

Každý z nás má a hrá nejakú rolu v živote...

Z očí jej sršia plamienky bojovnosti za pravdu, akési odhodlanie. Na druhej strane je veľmi krehká, nežne ženská... Herečka Silvia Donová si so svojimi divadelnými postavami dokonale rozumie. Jej Jana z Arku či Sally Bowles sú famózne...

 Jana z Arku vykročila za divákmi nedávno, Sally Bowles sa s nimi už čoskoro rozlúči. V marci je totiž naplánovaná derniéra muzikálu Kabaret. Akú rolu zohrali tieto dve postavy v živote Silvii Donovej? Aj o tom je náš rozhovor...

 

Pre herca, ktorý miluje svoju postavu a žije s ňou niekoľko rokov, musí byť derniéra dosť „bolestivá“. V marci sa rozlúčime s ašou Sally Bowlesovou...
Vždy sa niečo začne a vždy niečo skončí. Je to prirodzený kolobeh života. A, samozrejme, aj divadelných predstavení. Dôležité je, aby sme pokračovali ďalej. Aj v živote, aj na javisku. “Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kabaret....a ja som tancovala so Sally Bowles...“ Nechcem byť sentimentálna, ale to sú Cliffove slová na konci hry, ktoré si po derniére môžem povedať aj ja. Pretože sme so Stankou Kašperovou dostali naozaj krásnu hereckú i spevácku príležitosť v jednom.

 

Čo vám Sally dala?
Keď si spomeniem na prvé čítacie skúšky Kabaretu, tak sa pousmejem. Nielen preto, že tam spolu s nami s celou partiou sedával v malej sedačke Stankin štvormesačný syn Tomáško a popri tom ako čítala: “Som Sally Bowles, strašne tajomná...“odbiehala tajomne kojiť a prebaľovať:-)) Ale hlavne preto, že som mala obrovský rešpekt pred týmto titulom a samotnou postavou. Veď je to inscenácia hrávaná po celom svete. Navyše sú svetoznáme aj herecko- spevácke výkony Lizy Minnelli v jej filmovom spracovaní, alebo Judy Dench na Brodwayi. Skrátka, bola to obrovská výzva. Vychutnávala som si to od prvých aranžovacích skúšok s úžasnými „sparing partnermi“, cez choreografické skúšky so skvelými kolegyňami, až po hudobné skúšky s perfektným orchestrom, to všetko pod dirigentskou taktovkou výnimočnej trojice Náhlík – Selčan - Straka. Bolo to krásne skúškové obdobie a na samotných predstaveniach nezabudnuteľné dobrodružstvo.

 

A čo Jana z Arku? Tento muzikál musel byť pre všetkých, či už tvorcov alebo hercov, veľkou výzvou.
Jana z Arku... Opäť pokora a rešpekt pred tak známou osobou spájanou s rôznymi legendami, ktorá bojovala v storočnej vojne. Za tvorbou tejto autorskej inscenácie Náhlíka – Husovského – Ptačin – Kadlečíkovej – Szökeovej, ak to môžem tak povedať, je kus tvrdej a poctivej driny. Má to také iné čaro, keď skúšate so žijúcimi autormi. S takými ako Molière sa už pracovne nepohádate (smiech). Text a hudba vznikali ďaleko skôr, než začalo samotné naštudovanie, neskôr sme sa pridali my ostatní a snažili sme sa splniť očakávania samotných žijúcich autorov. Má to také iné čaro, keď skúšate niečo, čo nikde inde na svete nebolo, čo vznikne v našom divadle prvýkrát, čo sa za pochodu ešte mení, opravuje, prispôsobuje okolnostiam. Rada spomínam na túto neuveriteľne tvorivú atmosféru, keď sme sa míňali na chodbách s kolegami, striedali sme sa na speváckych, hereckých a tanečných skúškach. Všetky skúšobné sály veľkej budovy boli vyťažené. Veľkou inšpiráciou pre mňa boli speváci a tanečníci PUĽSu, s ktorými máme tú česť spolupracovať. S obdivom som sledovala Husa (Martina Husovského), ktorý s nami poctivo korepetoval, podporoval nás a pripravoval spolu s chalanmi zvukármi piesne a nahrávky na veľkú sálu, Anitu Szökeovú, ktorej neušiel ani jeden detail ohľadom scény, Lenku Kadlečíkovú a Renku Ptačin, ktoré do poslednej chvíle riešili kostýmy a choreografiu, osvetlovačov, ktorí nasvecovali inscenáciu modernou technikou, aby sme boli krajší vo svetle (smiech). A „rejžu“ Miša Náhlíka, ktorý sa snažil, aby všetky divadelné obrázky zo života Jany boli podľa jeho režijného videnia. Každý musel podávať výkony, ktoré som miestami porovnávala až k športovým. Išli sme až za svoje hranice a možnosti, ktoré sme nepoznali a museli sme to zvládnuť až do premiéry. Aj keď v skutočnosti sa to pre nás premiérou len začalo. Všetci sme sa naozaj snažili, aby divák odchádzal obdarený zážitkom a plný obohacujúcich dojmov.

 

Prezradíte niečo zo zákulisia?
Veľa sme sa aj nasmiali, keď sme mávali brepty. Samotný text je v mnohých scénach z archívnych análov, takže sú trošku archaické a veľmi ťažko sa to učilo. Vždy mi je smiešne, keď sú niektoré vety dvojzmyselné a ten druhý plán započujem v tej najvážnejšej chvíli. Dobrodružné je aj to, keď občas zlyhá technika a nefunguje javisková točňa, alebo hydraulika:-) Teším sa na každé jedno predstavenie, lebo som obklopená ľuďmi, ktorých mám rada, či už na javisku, alebo v zákulisí. Sú to profesionáli, na ktorých sa môžem spoľahnúť, vzájomne sa podporujeme a s ktorými sa mi úžasne spolupracuje. Aj vďaka nim môžem byť Janou z Arku či Sally Bowlesovou.

 

Čo spája Sally a Janu z Arku?
Charakterovo tak odlišné postavy, a možno predsa majú čosi spoločné. Ani jedna z nich nemala pokoj v duši. Obe mali búrlivý život... (smiech) a vidinu lepšej budúcnosti. Obe si vyžadujú psycho - fyzickú kondíciu a hlasovú disciplínu:-)))) Neviem. Snažila som sa dať postavám aj kúsok zo seba. Samozrejme, každej inak. Vnútorné emócie som sa snažila čerpať aj zo svojich životných skúsenosti. Aj keď to, čo ste nikdy neprežili, je niekedy ťažké si čo i len predstaviť, napriek tomu, že ste empatický. Keď idete napríklad v sedemnástich do boja, vediete vojsko, velíte mužom... Je to veľká vec, je to zázračné. Vyžaduje si to oddanosť, silu, odvahu... Ani Sally sa nebála, tiež mala odvahu, išla si za svojím snom. V tomto sú pre mňa vzorom obe. Sú mi sympatické, pretože v každom z nás je kúsok Sallyinej spontánnosti, temperamentu, chuti robiť bláznivé a nečakané, túžby milovať, chuti do života a zároveň kúsok z Janinej rozvážnosti, bojovnosti, viery, lásky k Bohu, túžby a ľudskosti. Som vďačná našej patrónke Thálii, že ma obdarila takýmito postavami a režisérovi inscenácií Michalovi Náhlíkovi za dôveru. Ďakujem mojim milým kolegyniam, Ľudke (Dutkovej) a Stanke (Kašperovej), s ktorými sa alternujeme, za hereckú inšpiráciu.

 

Vaše vyznanie na záver?
Život, alebo aj životy iných na javisku, nám ukazujú rôzne situácie, včera Sally dnes Sisa, zajtra Jana... Každý z nás má a hrá nejakú rolu v živote, ale myslím si, že ak chceme vydržať, je dôležité, aby sme ostali sami sebou, našli pokoj v duši, nevzdávali sa a „bojovali“ bez strachu a s vierou. Ďakujem svojim najbližším, že sa máme:-)

Diskusia k článku