Kornélia Ivanová, DiS. art., riaditeľka Akadémie tanca - NELA: Svoju prácu milujem

Kornélia Ivanová, DiS. art., riaditeľka Akadémie tanca - NELA: Svoju prácu milujem

Kornélii Ivanovej deti nepovedia inak ako teta Nela. Táto charizmatická žena si okamžite získa nielen vašu pozornosť, ale aj obdiv. Jej životnou láskou je tanec, ktorému sa venuje od útleho detstva. No ani život tanečníčky nie je prechádzka ružovou záhradou. Po mnohých úspechoch prišli aj ťažké časy a to nielen v jej profesionálnom živote, ale aj v súkromí. No aj napriek tomu dokázala začať odznova. Zvládla výchovu dcér, z ktorých sú dnes úspešné mladé dámy a splnila si svoj detský sen - otvorila si vlastnú tanečnú školu.

Začnime klasickou otázkou - aká bola vaša cesta k baletu?
- Ako pätnásťročná som odišla študovať odbor klasický tanec – balet na Konzervatórium do Bratislavy. Svojej pani učiteľke baletu z ľudovej školy umenia pani Melitte Bánovej som ale sľúbila, že sa do Prešova po skončení štúdia vrátim a prevezmem po nej tanečný odbor, pretože ona odchádzala do dôchodku a chcela, aby ju nahradila niektorá jej žiačka. Ja som vtedy mala veľa možností, kde by som mohla ísť tancovať, no keďže som jej to sľúbila, tak som sa vrátila. Bola som tu ale len pár rokov, pretože som zistila, že chcem tancovať a na učenie mám ešte čas. Oslovil ma pán Sabovčík a keď videl, ako tancujem, tak ma rovno vzal do svojho súboru a odcestovali sme do Nemecka. Začala sa ďalšia kapitola môjho života. Tancovali sme po celom Nemecku. Tak si ma našli Ondrej Šoth (v súčasnosti umelecký šéf baletu Štátneho divadla v Košiciach) a Libor Vaculík a prešla som k ním ako sólistka. 

 
Dvanásťročná pani Nela.
 
Takže, dá sa povedať, že ste začali hviezdnu kariéru...
- Do štyridsiatich rokoch som pôsobila v Bratislave. Tancovala som u choreografov Ondreja Šotha, Libora Vaculíka, Jozefa Sabovčíka. Hľadali tanečníčky, ktoré by nezapadali do bežného rámca, kde je kamenný repertoár, ale s ktorými si môžu tvoriť svoje choreografie. Spravili taký súbor, tridsaťdvačlenný, volalo sa to Balet Československo. Na vtedajšie časy robili netradičné predstavenia a rovnako chceli aj tanečníkov, ktorí by boli troška voľnomyšlienkári, nie klasickí tanečníci. Po tejto tanečnej fáze som v Bratislave založila aj tanečný odbor v ZUŠ na Sklenárovej ulici. Popri tom som učila balet moderné gymnastky v Klube SOKOL v spolupráci s pani trénerkou Zorou Luhovou aj  krasokorčuliarky v spolupráci s pani trénerkou Agátou Buřilovou a Evou Križkovou. 
 
Čo pre vás tanec znamená?
- Svoju prácu veľmi milujem a nevnímam ju ako prácu, ale skôr ako „hobby“. Vždy som sa snažila si veci zorganizovať tak, aby som stíhala deti, manželstvo, učiť v základnej umeleckej škole, pracovať s gymnastkami a krasokorčuliarkami... Vždy som sa potešila, keď ma niekto oslovil na spoluprácu. Napríklad Pedagogická fakulta v Prešove, ZUŠ Michalovce, SZUŠ KESEL DANCE v Bardejove atď. Odmala som bola veľmi tvorivá, už v škôlke som robila choreografiu, réžiu aj keď som o tom ešte nevedela. Vymýšľala som rozprávky. Bola som živé a akčné dieťa s veľkou fantáziou.
 
Život nám dokáže parádne zamiešať kartami...
- To naozaj. V štyridsiatich rokoch som sa rozviedla a vrátila sa späť do Prešova spolu so svojimi dcérami, ktoré mali vtedy desať a osem rokov. Hľadala som si prácu v svojom odbore, ale nikto ma nepotreboval. Mala som štyridsať rokov a ostala som nezamestnaná. Vlastne ja som ani nič iné okrem tanca nevedela robiť. Vtedy mi moja nebohá mamka pripomenula sen z detstva, mať vlastnú tanečnú školu. V tom čase tu fungovalo viacero silných tanečných škôl, takže konkurencia bola veľká. Neboli už žiadne voľné priestory, všetko bolo už dávno rozobraté. Začínala som tak, že som každý deň bola v inej škôlke. Jeden deň som bola na Mukačevskej, druhý zasa na Čapajevovej a tak ďalej. V každej som mala tanečný krúžok. Chodila som po škôlkach po celom Prešove a v každej tej škôlke som mala skupinku detí, tých pätnásť – dvadsať detí, ktoré som učila. Potom sa uvoľnili priestory na Šváboch. Oslovila som deti a ich rodičov, či by tam nechceli chodiť na hodiny tanca. Pamätám si, ako sme po schránkach rozdávali letáčiky, aby sme oslovili aj ďalších záujemcov. Nikdy som nerobila žiadne konkurzy a nevyberala si deti. Dôležitá je láska k tancu. Ja som ich vítala všetky. Teším sa nadaným deťom, ale ak prídu aj menej nadané deti alebo deti s plochými nohami a krivými chrbticami, je to pre mňa výzva. O to viac ma teší, keď som aj po tejto stránke videla u detí zlepšenie. Neskôr sa uvoľnili priestory v divadle a Miro Vybíral ma oslovil, či by som tam nechcela ísť spolu s ním. V divadle som učila tri dni a dva dni som chodila do ZUŠ v Sabinove, kde som založila tanečný odbor. A tak sa stalo, že som sa so svojimi deťmi zo Švábov ocitla v Divadle Jonáša Záborského. O pár rokov som založila tanečný odbor aj v ZUŠ v Košiciach, kde som chodila namiesto Sabinova.

 
Mirku deti zbožňujú.
 
Akí sú podľa vás dnešní rodičia?
-  Dnešná doba je úplne iná. Rodičia sú pracovne veľmi vyťažení a tak sa tešia, že som ,,predĺženou rukou´´ pri výchove ich detí. Tak ako so svojimi deťmi som sa veľa rozprávala a viedla som ich k samostatnosti, tak vediem aj svoje ,,tanečné deti´´ teraz. Mala som štyri až päť robôt vo svojom odbore, aby som to všetko finančne zvládla a niekedy som  bola preč do večera. Mirka s Tinkou sa doma učili a pripravovali sa do školy. Občas, keď sa obzriem späť, tak nechápem, ako som to vtedy všetko zvládala. No moje dve deti mi boli veľkou motiváciou. Aj keď mi povedali, že chcú ísť študovať na vysokú školu, Tinka do Prahy a Mirka do Bratislavy, nepovedala som nie, na to nemáme, ale robila som všetko pre to, aby sme to zvládli. No musím sa priznať, že som mala veľké šťastie na ľudí, ktorí mi na tej mojej životnej ceste pomohli.  Preto dnes ja pomáham rodičom mojich tanečných detí.
 
Poďme k vašej srdcovke...
- V roku 1998 som si urobila živnosť a otvorila som si Tanečnú školu Nela. Neskôr som ale čítala jednu knihu, Baletné črievičky, a tam sa hovorilo o akadémii a mne sa to tak veľmi zapáčilo, že som svoju školu premenovala na Akadémia tanca Nela. Akurát som to troška nedomyslela. Lebo nápad to bol skvelý, ale tých papierovačiek bolo neúrekom. Ale,  keď som to raz začala, tak som to musela dokončiť. Pretože ja už som raz taká. V septembri vstúpime do jubilejnej tanečnej sezóny, oslávime dvadsiate výročie.
 
Je len málo takých zohratých dvojíc, aké tvoríte so svojou dcérou.
- Človek nemladne a ja som pracovala poriadne. Zastávala som mnoho funkcií 
v jednej osobe, začala som časom cítiť, že potrebujem pomôcť. A tak v roku 2015 prišla moja dcéra Mirka za mnou, že by to aj chcela so mnou skúsiť. Deti si ju hneď zamilovali a odvtedy mám asistentku. Pracuje sa nám spolu úžasne. V práci sa nikdy nehádame a nemáme  ani na čom. Sme dokonale zosynchronizované a predovšetkým sa vzájomne rešpektujeme. 

 
Pani Nela s dcérou Mirkou.

Máte svoje životné krédo?
- Ja som veľmi cieľavedomý človek, keď si niečo predstavím, hneď sa pustím aj do realizácie. A je jedno či to bude trvať deň, týždeň či rok. Ja sa nevzdávam a chcem všetko dokončiť. Môj tatko bol veľmi múdry a talentovaný človek, ktorý to nemal v živote  ľahké, no nikdy nám o tom nehovoril. A raz mi povedal jednu múdru vetu, ktorej význam som skutočne pochopila až neskôr, pretože ako mladá som bola veľmi poplašená. No myslím si, že to prišlo v pravý čas, vtedy, keď som to najviac potrebovala. Je to z latinčiny Quidquid agis prudenter agas et respice finem, čo znamená Všetko, čo robíš, múdro rob a dohliadni na koniec. 
 
Deti milujete, dokážete sa na život pozerať aj ich očami...
- Je to tak. Aj keď som dospelá, stále vo mne ostalo kúsok malého dievčatka. Keďže dnešné deti sú veľmi živé a hravé, ako som bola ja, slovo nuda u nás nepoznajú. Takže okrem toho, že deti učíme tancovať, tak ich aj vlastne vychovávame. Máme aj takých rodičov, ktorí sú tak pracovne vyťažení, že sú nesmierne vďační, že sa ich deťom venujeme aj po výchovnej stránke. Už je tomu takmer dvadsať rokov, čo funguje moja škola. Veľmi ma teší, že mám už 30 svojich bývalých žiakov, ktorí sa profesionálne venujú tancu, spevu a herectvu. Niektoré tanečné školy chodia s deťmi na súťaže, no my hráme predstavenia, ku ktorým si napíšem sama scenár, choreografiu a réžiu. Prajem si, aby potlesk divákov, ktorý som zažila ja v detstve na javisku v divadle, zažili aj oni. Je to fantastický pocit.
 
Účinkujúci z predstavenia Sindibád.
 
Dominika Tuptová
Foto: archív K. Ivanová

Diskusia k článku