Vlado Šmihula: „Chcem spájať tvorivých ľudí dokopy a ponúkať Prešovčanom kúsok histórie, no možno aj príbehy zo súčasnosti“

Vlado Šmihula: „Chcem spájať tvorivých ľudí dokopy a ponúkať Prešovčanom kúsok histórie, no možno aj príbehy zo súčasnosti“

„Dámy a páni, vážené publikum, tu, za mnou, z okna tejto radnice, piateho marca roku 1687, pred 330 rokmi, vyhlásili prvé rozsudky smrti. Mimoriadny súd zasadal na radnici, mučiareň bola v jej suteréne. Po vyhlásení rozsudku obvinených viedli hore námestím k popravisku. To sa nachádzalo na mieste, kde dnes stojí súsošie Immaculaty. Od marca do septembra roku 1687 sa uskutočnilo päť verejných popráv. Pod rukami katov zahynulo vtedy 24 mešťanov a šľachticov z Prešova a Horného Uhorska. Tieto udalosti vošli do histórie nášho mesta ako Prešovské jatky.“ Hlas herca a ceremoniára Michala Novodomského sa niesol námestím pred prešovskou radnicou. Odohrávala sa tu divadelná rekonštrukcia udalostí spred 330 rokov, ktoré sú v histórii zapísané „krvou“ ako Carafove jatky.

Predstavenie sa odohrávalo na autentických miestach, so skutočnými historickými postavami a s krutou popravou, aká prebehla v tých časoch. V roku 1687 boli Prešovčania svedkami krvavého divadla. Generál Antonio Carafa zriadil v tomto meste mimoriadny súd, ktorý poslal na smrť 24 mešťanov a šľachticov z Prešova a širšieho okolia horného Uhorska. Ich previnením bola príprava nového sprisahania proti cisárovi Leopoldovi I.
 

„Tragické udalosti v Prešove, ktorých 330. výročie si pripomíname v tomto roku, majú svoju nadčasovú platnosť a preto sme sa rozhodli ich inscenovať. Som naozaj veľmi rád, že sa nám to podarilo zrealizovať. Oživili sme nielen príbeh, ktorý je súčasťou našej histórie, ale dali sme dokopy ľudí, ktorí prispeli k tomuto divadelnému zážitku. Bez dobrého zázemia by nebolo možné v tak krátkom čase, mali sme na to mesiac, pripraviť tak náročnú akciu. Veľmi ďakujem za podporu prednostke mestského úradu Marte Dolhej, primátorke Andrey Turčanovej. Vážim si pomocnú ruku, ktorú nám aj tentoraz dal riaditeľ DJZ Ján Hanzo a jeho ochotní spolupracovníci  Vlado Seman, Anna Kronová a Eva Petrovová.  Ďakujem aj Gustovi Hrbatému a jeho hereckému tímu zo Študentského divadla PU, spoľahliví a ochotní boli aj páni zo skupiny historického šermu Cohors pod vedením Richarda Čusa. Vďaka patrí riaditeľovi Gymnázia Konštantínova 2, Stanovi Šantovi  a jeho zástupkyni Ivete Sopkovej, dala dokopy komparz študentov, ktorí disciplinovane a sústredene plnili zverené úlohy.  Páni z  MSS Petrovany boli úžasní, ukázali, že sú nielen výborní speváci, ale aj herci, pridala sa aj ZUŠ-ka Jána Pöschla a jej výborní bubeníci, Akadémia tanca Nela a skvelí rodičia detí, ktoré vystupovali v programe. Pomohol nám aj  Dušan Cina, námestný farár na mieste vedúceho biskupského úradu,“
 vyratúva plejádu ochotných ľudí  autor scenára a režisér Vlado Šmihula a súčasne dodáva: „Som veľmi rád, že moju ponuku účinkovať v tomto predstavení prijali herci DJZ Silvia Donová, Michal Novodomský a Peter Krivý. Môžem povedať, že sa nám podarilo dať dokopy úžasný tím šikovných ľudí, ktorí žijú v našom meste. Účinkovalo takmer sto ľudí. A práve o tom by to malo byť - spájať tvorivých ľudí dokopy a ponúkať Prešovčanom kúsok histórie, no možno aj príbehy zo súčasnosti.“
 

Akciu pripravil Park kultúry a oddychu a Divadelné štúdio na Hlavnej pri PKO. „V Parku kultúry a oddychu mám kolegov, ktorí mi pomohli so samotnou realizáciou.  Ďakujem Jánovi Mihňákovi a Jožovi Kačalovi, Jane Imrichovej, pánom od techniky a ďalším kolegyniam a kolegom,“ dodáva Vlado Šmihula.

 

Divadelná rekonštrukcia Carafových jatiek  pozostávala z troch častí a epilógu. Rozsudok sa odohral pred radnicou, odkiaľ účinkujúci a diváci sa odobrali na popravisko. Druhá časť, bola to práve Poprava, sa odohrala na pódiu pred pamätníkom obetí generála Carafu. „Bolo to výborne divadelne spracované. Videli sme históriu naživo, ako sa to vlastne udialo. Keď kati stínali, mala som zimomriavky,“ hovorí Prešovčanka Mária Kmecová. Tretia časť mala názov Zmierenie. „Bolo to veľmi dojímavé ako išli malé deti a dospelí ruka v ruke naspäť pred radnicu. A keď púštali lampióny šťastia, cítila som obrovskú eufóriu, že treba odpúšťať,“ opisuje svoje dojmy ďalšia z diváčok Renáta Spišáková. 
 
 

A epilóg? Bol o konci príbehu Antonia Carafu a dopovedal ho aj tentoraz Michal Novodomský: „Generál Carafa mal veľa nepriateľov, nielen vo vtedajšom Uhorsku, ale aj na Viedenskom dvore. Po odchode z Prešova sa musel brániť obvineniam zo zneužitia verejných peňazí, korupcie a arogancie. Intrigy stále odďaľovali, aj jeho diplomatickú misiu do Pápežského štátu, na ktorú ho vyslal cisár. Nespokojný, rozrušený, znechutený dostal jedného dňa vysoké horúčky a onedlho na to zomrel ako  50-ročný. Nezanechal po sebe žiadneho potomka. Jeho manželka, ktorá ho čakala v Taliansku, sa po jeho smrti vrátila do Viedne na cisársky dvor a robila spoločníčku manželkám cisárov. Vdovy a siroty po popravených sa síce dočkali toho, že im mali byť vrátené zhabané majetky, museli však roky čakať na to, kým sa naplnila litera tohto zákona?“  
 

Divadelná rekonštrukcia Carafove jatky nadväzuje na júnové Historické defilé pozostávajúce z osemnástich divadelných obrazov z histórie mesta, a obidva projekty sú venované oslavám  770. výročia prvej písomnej zmienky o Prešove.
 
Dominika Tuptová
Foto: Milan Grejták 

Diskusia k článku