Trapasy prešovských hercov: Hrča na hlave, z podprsenky vypadnuté vypchávky, rana s kabelkou diváčke do hlavy...

Trapasy prešovských hercov: Hrča na hlave, z podprsenky vypadnuté vypchávky, rana s kabelkou diváčke do hlavy...

(dt, šaja) – Ups, to bol ale trapas. Mnohí z nás to dôverne poznajú, sú situácie, na ktoré by sme najradšej zabudli. Všetko však treba brať s humorom. Herci prešovských divadiel vedia o tom tiež svoje...

Daniela Libezňuk, herečka DAD:
- V divadle máme dve hry, Medveď a Pytačky. Sú to dve samostatne  kratšie predstavenia, ktoré zvyčajne hráme spolu.  V oboch hrám hlavnú postavu a mením aj kostým. V inscenácii Medveď mám obuté také veľmi vysoké topánky, no hrám v nich len u nás doma na Malej scéne, pretože v „kulturákoch“, v ktorých hráme na zájazdoch, zvyknú byť klzké podlahy. Preto radšej ostávam v čižmách z Pytačiek. Naposledy sme predstavenie hrali síce u nás, ale na Veľkej scéne, tak som si povedala, že si prezujem aj topánky a vyšla som na javisko v opätkoch, no napokon sa mi to vypomstilo. Cele predstavenie šlo všetko dobre, akurát pri klaňačke mi ostal opätok v škáre medzi doskami a ja som sa nemohla ani pohnúť. Či som chcela alebo nie, napokon som musela do zákulisia „odškintať“ len v jednej topánke, tú druhú som nechala na javisku. 
 Daniela Libezňuk v iscenácii Pytačky, Medveď
 
Vladimíra Štefániková, herečka DAD: 
- Spomínam si na jednu humornú príhodu, ktorá sa stala asi tak pred osemnástimi alebo dvadsiatimi rokmi. Vtedy sme hrali rozprávku O dvanástich mesiačikoch a ja som hrala Maruškinu zlú sestru Holenu. Mala som saténovú šatku, ktorú som si zaväzovala na hlavu, keď sme odchádzali na tancovačku s mamou. No a keďže látka bola klzká, tak sa mi skĺzla cez tvár. Povedala som si, že to uhrám a skúsila som po slepiačky, s omotanou hlavou, odísť zo scény. Lenže ako som držala ruky pred sebou, že trafím za portál do zákulisia, tak som trafila presne rukami okolo železného portálu a hlavou som o neho dvakrát tresla. Zadunelo to, ja som padla za kulisy ku šepkárke, s hlavou omotanou a keďže som nechcela rušiť ďalšiu scénu, potichu som ležala a do šatky sa rehotala. Vyzeralo to ako epileptický záchvat. Šepkárka nevedela, čo je so mnou, tak isto ako kolegyňa, ktorá mi hrala mamu. Keď som sa konečne dorehotala, čo u mňa trvá dosť dlho, vymotala som sa zo šatky a povedala, čo sa mi stalo. Medzitým mi na čele navrela riadna hrča. Kolegyňa, ktorá bola akurát na scéne, to všetko videla, tak odohrala svoju scénu chrbtom k divákovi, lebo sa veľmi smiala. Mala to šťastie, že práve vtedy spievala pieseň, ktorá chvalabohu bola na plejbek, tak to ustála. My s mojou “mamou” sme do konca predstavenia na seba ani nepozreli, lebo sme sa obávali, že by sme opäť vybuchli smiechom a predstavenie  nedokončili.
 
Vladimíra Štefániková v inscenácii Kráľ Ubu.

Zuzana Kovalčíková, herečka DAD:
- Mne osobne sa na javisku nič také strašné nestalo, no samozrejme, rôzne vtipné zakopnutia sa stanú aj nám, hercom. Tak napríklad v jednej hre som sa pri tanci šmykla a spadla som. Veľmi som sa začala smiať a nevedela som to zastaviť. Našťastie to bolo tesne pred koncom predstavenia, takže som to ako tak uhrala. Alebo si spomínam akov inej hre, Faraóni, v jednej scéne idem vytiahnuť šípku z terča a nedopatrením som vyrvala celý terč. Humornú historku mám aj s kolegyňou, ktorá mala v jednej hre v podprsenke gélové vypchávky, no a jedna jej počas tancovania, ako sa natriasala, vyletela. Len ju rýchlo schmatla a strčila druhému kolegovi do vrecka. Toto sú situácie, ktoré divák možno ani nepostrehne, ale my sa na nich smejeme ešte dlho.
 
Zuzana Kovalčíková (vľavo) v predstavení Faraóni.
 
Eugen Libezňuk, herec DAD:
- Môžem vám povedať ako som mal zakázané spievať v divadle. Stalo sa to v inscenácii Vypláva na more čln. Koniec je dosť smutný, lebo vlastne všetci v člne zahynú, aby zachránili toho najmladšieho. No a na záver predstavenia sme vyšli na pódium a mal zaznieť taký oslavný chór, keďže ten koniec bol skutočne tragický. Ja som začal spievať prvý a z finále už nič nebolo, pretože sa nikto nevedel chytiť. Všetci sa dusili smiechom a napokon bolo veselo nielen na javisku, ale aj v hľadisku. Ja som v pohode dospieval, nerozumel som, prečo sa smejú. No a potom mi kolegovia nenápadne po predstavení povedali, že pokojne to dajú aj na papier, že mám zakázané spievať prvý, teda začínať pieseň. Potom sa nám stavajú rôzne situácie, kedy na javisku chýba nedopatrením nejaká rekvizita. Napríklad v jednom predstavení som sa hádal so svojím sokom a mal som sa zahnať, zobrať sekeru a zaťať mu do hrude. Odohral som repliku, otočil som sa a tá sekera tam nebola. Boli tam len polienka. Povedal som si, že keby som ho ubil drevom, tak by to asi nevyznelo najlepšie. Tak som teda vpálil do zákulisia cez dvere, ktoré boli na scéne a išiel som hľadať sekeru, ktorú mi už rekvizitár celý bledý podával. Spolu so mnou to prežíval aj môj kolega. Pripravil sa, že do neho akože zatnem, zavrel oči a nič. Otvorí ich a na javisku nikto nie je a v tom som sa vyrútil aj so sekerou. On chudák sa už lúčil so životom, lebo si myslel, že to ani neubrzdím, ale našťastie sa to podarilo. Podobný prípad sa stal v inom predstavení a celkom nedávno. Na konci predstavenia zvoní telefón a ja ho mám zdvihnúť. Moja replika padla, zvukár pustí zvonenie telefónu a my ho začíname hľadať, lenže on tam nebol. Tak sme začali hrať, že a kde je telefón, telefón tu nie je, kde asi je? Dobré tri minúty sme na hľadisku hrali hľadanie telefónu. Zrazu chudák rekvizitár už nevedel, čo má robiť, tak jednoducho hodil ten telefón na javisko. Pre diváka to môže byť humorné, ale nám vtedy nie je dvakrát do smiechu ale musíme sa vynájsť.
 
Eugen Libezňuk ako Adolf Ivanovič Dobrijanskij.

Valika Fürješová, herečka DJZ: 
- Spomínam si na  jeden trapas, na ktorý nezabudnem asi nikdy. Hrávala som vtedy v Divadle Alexandra Duchnoviča. Spolu s Mišom Hudákom sme spolu hrali v poviedke Sviňa. Scénka bola postavená tak, že Mišo mal vbehnúť medzi divákov, sadnúť si nejakej žene na kolená a ja som ho mala udrieť kabelkou po hlave. Mišo tak urobil, lenže vo chvíli, keď som ho išla udrieť, on sa nechtiac mihol a ja som kabelkou z celej sily tresla po hlave nejakej žene, diváčke. Bolo to strašné,  bol to pre mňa hrozný šok. Ani si nespomínam, ako som odohrala predstavenie do konca, ale na záver som bola veľmi vyplakaná. Keď mi po predstavení  doniesli kyticu, venovala som ju tej pani. Až neskôr som sa dozvedela, že to bola dramaturgička zo Zvolena. Diváci sa na tomto mojom „prúsere“ výborne nasmiali, ale  pre mňa je to nočná mora, hoci to bolo pred dvadsiatimi rokmi.
 
Nepríjemnosť na javisku Valiku Fürješovú doslova rozplakala.

 
Stanislava Kapšerová, herečka DJZ: 
- Bolo to asi pred piatimi rokmi, vbehla som na javisko a zrazu som dostala okno. Odrazu som nevedela, kde som, v akej hre, v ktorom storočí sa hra odohráva, kto sú moji kolegovia.  My herci však máme asi taký dar, že okamžite sa nám pri takejto veci pospájajú súvislosti. Tak to bolo aj v mojom prípade. Zrazu  okno bolo preč a ja som  normálne  hrala. Trvalo to asi päť sekúnd, ale mne sa zdalo, ako keby to bolo polhodina. Diváci si našťastie nič nevšimli. Vtedy som  bola tehotná, tak sa smejem, že to bola tehotenská demencia. 

 
Stanislava Kapšerová dostala na javisku „okno“.

Veronika Husovská, herečka DJZ: 
- Bolo to v Bratislave, spievala som pesničku v jednom predstavení, ale, žiaľ, začala som neskoršie a potom som sa už nemohla „trafiť“ do refrénu.  Diváci boli milí, zasmiali sa a ja som povedala pánovi zvukárovi,  aby mi pesničku pustil ešte raz. No takéto a aj iné veci sa stávajú mnohým kolegom. Napríklad jednej kolegyni sa stalo, že mala v hre monológ a ten začala hovoriť. Na tom by nebolo nič  zlé, keby nebol z úplne inej hry. 
Veronika Husovská si spomína na trapas pri spievaní.
 
Foto: archív DAD, DJZ 

Diskusia k článku