Izba č. 6: Hra, v ktorej sa stiera hranica medzi šialenstvom a normálnosťou

Izba č. 6: Hra, v ktorej sa stiera hranica medzi šialenstvom a normálnosťou

Ošumelý pavilón na kraji nemocnice niekde v ruskej gubernii. Práve tam sa odohráva dej novej inscenácie Divadla Alexandra Duchnoviča Izba č. 6. Jej autorom je geniálny ruský klasik Anton Pavlovič Čechov. Táto hra je o to zaujímavejšia, že v sebe spája okrem základného diela aj repliky z ďalších Čechovových diel.

Réžie sa ujal Svetozár Sprušanský, ktorý s divadlom spolupracuje už štrnásť rokov a Izba č. 6 je jeho deviatou inscenáciou. „Myslím si, že Divadlo Alexandra Duchnoviča je predovšetkým hercami, ich vnútornou dispozíciou, priam ideálne na inscenovanie ruskej klasiky. Môžete to vidieť aj pri tejto spolupráci, kedy sme si zvolili Čechova. Základom je poviedka Izba číslo 6, ale dovolili sme si uväzniť do takej zvláštnej miestnosti blázinca postavy aj z iných Čechovových diel ako napríklad Višňový sad, Čajka, Ujo Váňa či Tri sestry. Práve touto inscenáciou hľadáme tie najzákladnejšie témy, ktoré si človek počas reálneho života tu a teraz kladie. Ako naplniť svoj život? Ako ho žiť zmysluplne? Ako naplniť svoje predstavy o šťastí alebo o láske? Ako naplniť svoje sny vo vzťahu k rodičom, k svojím blízkym? Práve snaženie sa ľudí nájsť odpovede na tieto otázky a žiť život naplno je základom tejto hry. Je to zároveň aj téma pomyselnej čiary medzi tým, čo je normálne a čo už nenormálne, ktorá je častokrát veľmi tenká. Je to inscenácia, ktorá predovšetkým chce v nejakej zvláštnej spojitosti výtvarného znaku, obrazu a slova myšlienky komunikovať s publikom o témach základného existenčného vnímania seba vo svete,“ hovorí Svetozár Sprušanský a ďalej dodáva: „Títo herci sú neuveriteľne citliví a dokážu v jednej sekunde spojiť to vysoké s nízkym, to vážne, tragické s komediálnym, ktoré má v sebe zároveň obrovský smútok. Čiže tá duša, takáto nejednoznačnosť, trpkosť, ten groteskný uškľab a zároveň nejaké romantické gesto a veľké akoby vzopätie sa, tak to oni dokážu dať na javisko. Samozrejme, aj v spojitosti ich jazyka práve takéto zvláštne spojenie nespojiteľného je veľmi príťažlivé a pre diváka fascinujúce.“ 


Hranica medzi šialenstvom a čistou mysľou je častokrát veľmi tenká. Vidieť to môžete aj tu. Napokon sa možno sami budete pýtať, kto je tu ten normálny. My, ktorí sedíme v hľadisku, či tí, ktorí sú na javisku? „Snažili sme sa, aby herci nehrali nenormálnych, ale hľadali odpovede na to, prečo jednotlivé postavy, ktoré tvarujú na javisku, konajú tak a ako konajú. Práve v tom kladení si otázok o zmysle existencie človeka na tejto zemi je Čechov tak výnimočný. Veľakrát sú jeho úvahy na pomedzí  normality a nenormality. Paradoxom je, že čím ďalej tá inscenácia postupuje, tak jedna z hlavných postáv, lekár, sa stáva súčasťou toho blázinca ako jeden z pacientov a pacienti čoraz otvorenejšie, priamejšie a jasnozrivejšie hovoria o tom, čo žijú a čo žijeme my. Stávajú sa akoby normálnejšími a divákovi kladieme otázku - Tak kto z nás je ten normálny? hovorí  režisér.

Postavu lekára, ktorý dozerá na pacientov, stvárňuje Jevgenij Libezňuk. „Táto inscenácia je v tom zvláštna, že to nie je jedno ucelené dielo od Čechova, ale taká skladačka z jeho rôznych diel. Ako keby ste zobrali časti z rôznych stavebníc, dali ich dokopy a zrazu zistili, že do seba dokonale zapadajú. Pre mňa bolo veľmi zaujímavé vidieť ako sa to celé spája a dokonale funguje. Vzťahy medzi postavami neexistovali, pretože sú z rôznych diel a zrazu existovať začali a bolo do úžasné,hovorí Jevgenij Libezňuk.
 
Jednu z hlavných postáv si zahrala aj Daniela Libezňuk: „Moja postava reprezentuje večnú naivitu, sviežosť, radosť, až na to, že už jej trošku ušiel vlak, ale ona stále čaká na svoju veľkú lásku, na toho pravého. Stále čaká, no nevšimne si, že čaká už pridlho a už na to nemá vek a už ani nevyzerá ako kedysi. To je jedna línia mojej postavy a druhá je tá, že tam mám aj také baletné prvky, no každý hneď pochopí, že tie pohyby už nie sú také, ako by mali byť, ani postava už nevyzerá ako by mala. Tu vidno, že každá jedna profesia, či už chceme alebo nie, nás poznačí. Preto je aj v blázinci, pretože to ešte nepochopila, že už je dávno neskoro a ona stále čaká.“
Daniela Libezňuk a Jevgenij Libezňuk.
 
Dominika Tuptová
Foto: Dalibor Krupka

Diskusia k článku