Kratke rosprafki o straškoch, strašeňu od Antona Kaduka s Torisi (1896-1970).

Kratke rosprafki o straškoch, strašeňu od Antona Kaduka s Torisi (1896-1970).

Výber z publikácie Povery horného potorysia, vydanej Krajským múzeom v Prešove v edícii Duchovné perly šarišského nárečia.

Idzem poza Rejdačku, veźem furu dreva, ľem tu naraz – gruch zo zadnima koľesami do jaruhi, uvias som! Kričim vjo, vjo, vjo, pcham, hrešim teho najdrakšeho, aľe koňe aňi hňi! Ľem tu naras pridze ku mňe človek i nečlovek, f čarňiňe, visočizni jak strom, oči na ňim vekše eśči jak cebuľe, ručiska, prisambohu, jag bukovo obnohi, labiska až ňepodobno, ta i prestrašil som śe i pitam ho – praceľu, vidziš do neśčesca som prišol, ta pomuš, ked možeš, ket taka tvoja dobra vuľa! A un ku mňe s takim hrubim hlasom: Cicho śidaj na vuz! Ta ja, bič do ruki a śednul som. A ten človek-ňečlovek, jag raz lapil koňec diśľa, ta smikom – i furu i koňe cahal, ľem tag źim rozrivalo! A to bul sam prepadbiśe s pekla!

 

Stari Karabaš – Laboš ňimal peňeźi. Zjavil śe mu ďabol a hvarel: Ked mi daš s paľca kervi, ta ci dam 1000 korun. Laboš bul lachvati, ta śe ďablovi podvoľil. Jag už dochodzil dzeviati rok, ta śe zo šickima ľudzmi radzil, co ma robic. Ta mu chtośka porajil, žebi f totu viročnu hodzinu nastret chiži zo śvecenu krejdu opisal kruch a doňho žebi śednul. I tag zrobil. A naras f totu hodzinu vaľi śe naňho koč za kočom, koňe zo strašnima hrivami a splašene a s teho koča śe ľem oziva a oziva hlas: Varuj, varuj, varuj! To – žebi śe zľeknul a umknul śe s teho krejdoveho kruhu... Aľe un śe ňeumknul, a vihral... Ostal nažive. Aľe vera kaľenicu (verch slamenej strechi) mu s chiži zervalo...

 

Muj dzeda mi  rospravial: Bul raz jeden mľinar, aľe psotoval, bo mu bars malo vodi ceklo na koľeso,  furt hvarel – joj, kebi ľem totu huru precac, ta bi som vodi mal až, až! A tu naraz ďabol: Ja ci huru pretňem, vodi ci nažeňem, ked mi daš macir  z dzecmi! A mľinar veľo ňerozmiśľal, povedzel – dam ľem mi huru pretňi! A tu naraz už hura prekopana, vodi pulno, koľeso hurči, mľin  veśelo  klapka, aľe ďabol už  tu po macir z dzecmi! A mľinar? Hej, tadi ten už žeňe ot staňi kvoku s kirdľom kurčat! Jak to ďabol zbačil, jag mu mľinar prešol prez rozum, schvacil jeden strašni kamiň a zavaľil z ňim mľinsku vodu, že aňi kapka už na koľeso ňekapla a tag mľinar prišol o cale  svojo mľinarske remeslo...

 

 

Jedna dzifka išla s kudzeľu a bula mocno cma. Za drahu prebehla dajakeho paropka, a že bula živan, zebrala mu z hlavi kalap a ucekala do kudzeľnej. Pomali śe poschodziľi šicke paropci, aňi jeden ňechibel. Aľe aňi ten kalap ňikemu ňechibel. Naras dostaľi šicke strach... Naraz lampa sama ot sebe śe zahaśila, dzvere śe otvoriľi a do chiži  vešol mladzeňec f čistej čarňiňe, na hlave ňimal ňič – ľem baraňe rohi... Kalap zebral, položil sebe ho na hlavu, obvracil śe a pošol... A to bul ďabol...

 

Jeden gazda śe bars zadlužil, ta ho banka mala predac. Išol do ľesa drevo hotovic. Śednul na pňak, podeprel sebe hlavu a mocno śe staral. Ľem tu naras stoji pri ňemu jeden visoki pan cali f čarňiňe obľečeni a pita śe gazdi, co śe tak stara. Ta tag a tag, hvari mu gazda. Ta žebi śe ňestaral, un mu preňeźi požiči. Ta dobre, ňe, ked dachto f takim ňeśčescu ponukňe pomoc! Aľe doras tu bula otaska, jag mu da, jag mu ma tote peňeźi odmerac, žebi mu potom akurat teľo vracil.  Ta že to budze teľo peňeźoch, keľo śe zmesci do jednej hlavi na koľeśe. Aľe ten gazda vera ňimal v hlave otrube! Ten pan sipe i sipe tote dukati do hlavi koľesa, aľe konca kraja tej hlavi ňit! Bo gazda pod koľesom vikopal hlibočiznu jamu... A ket už tota hlava s tima peňeźmi bula pulna, ta ten pan hvari: Dobri človeče o rok na tim mescu mi tote peňeźi vraciš, budzeš kričec: Rokitofski, poc, bo som ci priňesol peňeźi! A ten Rokitofski to bul sam ďabol s pekla! O rok ten gazda toto dlustvo priňesol na toto mesco, a ta jag mal nakazano, kričel: Rokitofski, Rokitofski, Rokitofski!, do treceho razu. Aľe Rokitofski ňeprišol. A spoza jedneho hrubeho stroma ozve śe druhi ďabol: Maš śčesce, gazdo, peňeźi už ňemuśiš vracac, idz domu a gazduj sebe z ňima, Rokitofskeho zabil perun na Gračanskich mostoch!

 

Vera, a to tak stare ľudze vera, co śe dožiľi dneśnich časoch: Že dneśka zato už ňit aňi zazrakoch, aňi duchoch, aňi straškoch, aňi ďabloch, aňi strigoch, bo to šicko peruňi vibiľi...

                                                                       Juraj Gaľa, 1900-1967, Krivany

Diskusia k článku