Tatry - osudová láska

Tatry - osudová láska

Zaľúbili ste sa aj vy na prvý pohľad a teraz to neviete skončiť? Reč nie je o romantickej láske, ale o zberateľských vášňach. Aj tie sa totiž väčšinou začínajú úplne nevinne.

Určite nebude nikto namietať, že najväčšou slovenskou pýchou sú naše Tatry. Vrúcny vzťah k horám má aj Milan Havlík. Na Slovensko sa presťahoval z Čiech už v roku 1967 a od vtedy sú Tatry je životnou vášňou. „Keď som prvýkrát uvidel Tatry chytilo ma to za srdce. Začal som sa zúčastňovať aj horolezeckých výstupov. Za každý z nich som vždy dostal odznak. K odznakom sa pridali rôzne knihy, brožúry, fotografie a pohľadnice,“ povedal o svojich prvých úlovkoch do zbierky vášnivý zberateľ.  
 
Jeho zbierka je výsledkom niekoľko ročnej práce. Aktívne však Milan Havlím začal svoju zbierku rozširovať po prvom výstupe na Kriváň. Tento vrch je aj jeho srdcu najbližší. „Keď som bol v Liptovskom Mikuláši a videl som ho povedal som si, že ten vrchol musím zdolať. To bola moja prvá túžba. Začal som sa zúčastňovať organizovaných výstupov pravidelne, zoznámil som sa s ľuďmi, ktorí Tatry milovali a milujú tak ako ja. Kriváň je dominanta Tatier a podľa mňa mal by výstup naň mal aspoň raz absolvovať každý Slovák,“ myslí si zberateľ. Túra na Kriváň vraj ťažká nie je. Všetko však závisí od počasia. „Výstup ako taký náročný nie je, ale všetko závisí od počasia. Aj Gerlach aj Rysy a čokoľvek sa dá prejsť, ale môžete ísť hoci len na Kráľovú hoľu a keď sa zmení počasie je to komplikované a nebezpečné.“
 
 Zbierka Milana Havlíka patrí naozaj k tým vzácnejším. „Povedal som si, že keď mám tie Tatry tak rád, že si budem odkladať všetko. Priamo tatranských odznakov mám  asi tristo kusov. Tie ďalšie sú z okolia Popradu, Svitu,“ vyratúva svoje cennosti.
 
Ani po rokoch ho slovenské Tatry neomrzeli. „Česi môžu Tatry Slovákom len závidieť. V  poslednom období však pozorujem, že sa opäť do Tatier vracajú,“ konštatuje svoje postrehy.
 
Milan Havlík cestuje z Prešova do Tatier pravidelne. Aj minulú nedeľu sa vybral na svoje tajné miesto pod Kriváňom, kde vždy nájde poriadne hubárske úlovky. V rodine má zdá sa aj svojho nasledovateľa. „Deti moju vášeň pre hory chápu, ale chodiť so mnou s im veľmi nechce. Boli so mnou aj na Kriváni, ale nejako ich to nechytilo. Veľkou nádejou je však môj vnúčik. Už teraz sa pýta, kedy bude môcť so mnou liezť po horách.“
 
 
Ak ste aj vy vášnivým zberateľom čohokoľvek, napíšte nám na náš facebook, či email spravodajstvo@povecernik.sk a podeľte sa o to, čo vám rokmi prirástlo k srdcu.

Diskusia k článku