Od ukovanej kolísky ku kováčstvu

Od ukovanej kolísky ku kováčstvu

Svoju netradičnú vášeň a zároveň aj povolanie predstavuje dnes nadaný umelecký kováč a sochár Michal Kačmár. Porozprávali sme sa s ním nielen o jeho krásnom remesle, ale aj tvorbe ako takej.

Skús nám opísať svoje začiatky. Ako si sa vlastne k tomuto remeslu dostal a čo bolo prvotným impulzom, ktorý ťa ku kováčstvu dostal?

Tak úplne prvé znamenie vraj toho, že budem kováčom, siaha ešte do doby pred mojím narodením. Bol som jediným dieťaťom v našej rodine, ktoré malo ukovanú kolísku. Tú nechal urobiť mne ako prvému vnukovi môj starý otec. Tak ale prvé kroky boli v mojich šestnástich rokoch, vtedy sme s kamarátom odišli do Talianska hľadať si prácu a skončili sme v zámočníckej dielni.
 
To ale zrejme ešte nebola tá pravá tvorivá práca...

O pár rokov na to som sa náhodou dostal na medzinárodný zraz  umeleckých kováčov na hrade Helfštýn pri Prahe. Tam som sa prvýkrát „nadýchol“ atmosféry tohto remesla a vedel som,  čomu sa chcem v živote venovať. Odvtedy navštevujem toto úžasné tvorivé prostredie každý rok, výnimkou bol až minulý ročník keď som mal povinnosti.
 
Kde si sa svoju „prácu snov“ učil? Viedol ťa nejaký iný umelecký kováč alebo to skôr fungovalo na princípe pokus omyl?

Dozvedel som sa o škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici, kde sa vyučuje aj moje remeslo. Tam som strávil štyri roky. Počiatky profesionálnej dráhy sme si s kamarátom odbili v jeho maličkej dielničke tu v Prešove. Vtedy mi veľmi pomohol môj otec, ktorý vlastnil starý dom Pod Wilec hôrkou, kde som sa presunul. Od roku 2007 pôsobím vo svojej dielni Za kalváriou 3.
 
Ako vyzerá bežný deň umeleckého kováča?

Bežný deň začína, samozrejme, rannou kávou (smiech). Buď idem hneď do dielne alebo mám ešte nejaké povinnosti. Jednou z najkrajších vecí na tomto povolaní je sloboda, takže občas si „zamakám“ aj do deviatej a inokedy mám zasa voľnejší program. Prácu mám vždy rozvrhnutú a vždy pracujem na viacerých objednávkach, takže sa nestáva,  žeby som nemal čo robiť“
 
Spomínaš slobodu. Máš len  zákazky alebo máš aj nejaké veci, ktoré ponúkaš na predaj?

Takmer deväťdesiatpäť percent mojej tvorby je na zákazku. Je rozdiel totiž robiť umelecké kováčstvo a zvárať polotovary. Takže,  pokiaľ robím mimo objednávok, buď ide o nejaké drobné praktické či umelecké výtvory pre vlastnú potrebu alebo pripravujem prezentačné výrobky na jarmok.
 
Na ktorú zo zákaziek spomínaš najradšej a ktorá ťa najviac potrápila?

V  prvom rade musím povedať, že do každej práce dávam všetko a robím ju s radosťou. Ťažko sa vypichuje nejaká konkrétna práca, ale napríklad aj teraz robím zaujímavý projekt. Pre jeden kaštieľ z 15. až 16. storočia, na ktorom prebieha rekonštrukcia, kujem kupolu na studňu. Pri tom mi odborne pomáha môj kamarát a umelec Ján Turzo. Rád spomínam aj na draka, ktorého som robil pre jeden prešovský klub. Mal asi dvadsaťpäť  metrov a v jeho vnútri bola nainštalovaná vzduchotechnika. No a čo sa týka toho protikladu, nemám nejaké zlé spomienky až na dva prípady. Dodal som prácu, no nedostal som zaplatené, ale inak spomínam rád na každú zákazku.
 
Nemáš pocit, že tradičné remeslá ako to tvoje upadajú do zabudnutia? Je tu silná konkurencia?

Pokiaľ mám správne informácie,  tak v okolí Prešova pôsobíme traja umeleckí kováči. Jeden z nich je vlastne môj kamarát, s ktorým sme začínali. Čo sa týka dopytu po práci, nemôžem sa sťažovať, stále mám čo robiť. Pracujem už dvanásť  rokov,  takže už mám aj nejaké to meno a tak mám zákazky. Mám pocit, že aj keď ľudia majú záujem o moju prácu, spoločnosť akoby zabúdala na potrebu a krásu remesiel. Zrejme si to  uvedomíme,  až keď táto oblasť ľudskej činnosti úplne vymizne.
 
Čo by si poradil ľudom, ktorí by sa radi kováčstvu venovali?

V prvom rade, keďže je to manuálna práca, musí mať človek chuť pracovať. Nemenej dôležitou vlastnosťou je i trpezlivosť .  Ustáť tie začiatky,  keď nie je veľa zákaziek, keď je človek neznámy a musí si vybojovať svoje miesto na trhu. A hlavne, človek musí vedieť vnímať, používať oči a mozog. Ruky už len dajú výslednú podobu tomu, čo oči videli a mozog vymyslel.
 
Viem o tebe, že si aj sochárom a organizátorom sochárskeho sympózia s názvom „Práci Česť“.  Povedz nám niečo o tomto projekte, na čo sa môžu návštevníci tento rok tešiť?

Veľmi ma teší, že nás tento rok čaká už jubilejný piaty ročník. Čo ma teší,  po niekoľkých rokoch  sa stretne takmer celá členská základňa, ktorá pomáhala projekt rozbehnúť. Vystavené budú niektoré dlhodobejšie projekty, ktoré sa dokončujú alebo budú dokončovať. Všetkých tu teda čaká veľa kvalitného umenia,  možno i inšpirácie a hlavne zábavy a dobrej nálady. Vystavujú umelci z celého Slovenska. Už tradične sa sympózium organizuje v priestoroch mojej dielne, prebiehať bude od pondelka 22. júla do soboty 27. júla. 

Diskusia k článku