Tie časy minulé

Tie časy minulé

Mnohé veci už sú alebo budú pre našich potomkov raritou z čias minulých. Možno už ani nebudú vedieť čo to boli platne, kazety, mončičáky či céčka. Vierka Rovná z Prešova práve všetko to čo jej pripomína detstvo dnes zbiera.

Pamätníček, mončičák, céčka
 
„Vonku sme boli od rána až do večera a hrali sme sa priamo na hlavnej ceste. Ak náhodou šlo auto, všetci sme naň pozerali s obdivom a otvorenými ústami. Brázdili sme ulice na bicykli Pionier a závideli všetkým, ktorí mali BMX. Malinovka bola v sklenenej fľaši a stála 1 korunu,“ zaspomínala si naša čitateľka Vierka Rovná.
 
„Doma mám tri pamätníky, do ktorých mi kamarátky a kamaráti kreslili obrázky a odkazy. Ten zo strednej školy nikomu neukazujem. Mám v ňom totiž aj prvé zaľúbené básničky,“ smeje sa.
 
Rada si spomína na svoje destvo aj prostredníctvom platní. „Hudbu sme počúvali iba na gramofónoch alebo na magnetofónových páskach, ktoré sme potom pre zrýchlenie času pretáčali za pomoci ceruziek alebo pera. Keď sme chceli mať nejakú novú pesničku, museli sme si počkať, kedy ju budú hrať v rádiu a potom sme si ju nahrali na pásku, pretože inej cesty k nej nebolo. Mám doma myslím si, že celkom slušnú zbierku platní. Od československej tvorby až po tú zahraničnú. Tie mi dovážal otec z Rakúska alebo z Prahy keď chodil na služobné cesty,“ prezrádza vášnivá zberateľka.
 
Aké by to bolo detstvo bez malých farebných pískajúcich plyšákov. „S mojou zbierkou mončičákov sa hrali ešte moje deti. Každé mončiči malo svoje meno. Väčšinou som ich menovala podľa toho kedy som ho kúpila alebo kedy  som ho dostala. Mám doma aj Pankráca, Serváca aj Bonifáca,“ dodala.  
 
Viera Rovná sa priznala, že doma pod posteľou skrýva ešte ďalšie poklady. „Zbierala som céčka. Určite som nebola výnimkou. Nepoznám však nikoho kto by ich mal doteraz doma. Keď už najväčší boom opadal a všetci v mojom okolí sa ich zbavovali ja som ich od nich kupovala respektíve dostávala. Nechcem sa ich zbaviť ani teraz. Pripomínajú mi časy, keď sme si vonku stavali bunkre z diek a iných plachiet a nepotrebovali sme na to už hotové rozkladacie domčeky. Deti z celej ulice sa hrávali hry ako Kráľu, kráľu daj vojačka, Sochy, Káva čaj rum bum a podobné a vôbec nám neprekážalo, že nemáme zapnutý počítač a dookola musíme robiť to isté, pretože vždy to bolo inak zábavné,“ povedala pre náš denník Prešovčanka. 

Diskusia k článku