Machule a hyperrealizmus z Prešova

Machule a hyperrealizmus z Prešova

Miro Zgabaj je dvadsaťdvaročný „chalan“ z Prešova so záľubou vo výtvarnom umení, ktorý má úspešne ukončené štúdium na gymnáziu. Na vysokú školu nenastúpil a ako sám hovorí, „tvrdohlavo si hľadá vlastnú cestu životom.“ Kresleniu sa venuje od narodenia a maľbe iba niečo vyše roka, ale jeho tvorba okúzlila aj redakciu Prešovského večerníka. Predstavíme vám teda obrazy, pri ktorých sa môžu hanbiť aj fotografie a machule, ktoré skrývajú svoje vlastné príbehy.

Naša rubrika hľadá obyčajných ľudí s neobyčajnými schopnosťami. Oslovila som vás a vy ste odpovedali tak veľmi skromne, „neviem či som človek, ktorého hľadáte.“ Musí byť podľa vás umelec skromný?
 
·         Nemyslím si, že je to nejaká podmienka. Ak ide o mňa konkrétne povedal by som, že to vyplýva z môjho ešte mladého veku a vysokých nárokov na seba samého. Druhá vec je to, že na Slovensku, hlavne na východe, nemá umenie a najmä to výtvarné takú tradíciu ako napríklad u našich susedov. Napríklad Praha je kultúrna a umelecká metropola, a celkovo Česi dokážu viac oceniť umenie čo sa týka aj finančnej stránky. Preto si myslím, že u nás sa stretnete skôr so skromným umelcom, pretože sú to ľudia, ktorí to robia z úprimného srdca, je to ich život aj keď tu je takmer nemožné sa tým uživiť.
 
Predznamenali sme, že sa venujete maľbe a kresbe. Kto a kedy vo vás objavil talent?
 
·         Ako hovorím všetkým, ktorí sa ma na to pýtajú, ceruzu v ruke som držal od kedy si uvedomujem svoju existenciu. Z počiatku ma k tomu ale viedli najmä rodičia. Chodil som do viacerých výtvarných krúžkov a škôl, ale nikde som nevydržal, myslím, dlhšie ako pol roka. Bol som tvrdohlavé dieťa a nemal som rád keď mi niekto hovoril, čo mám robiť, takže si moji rodičia povedali, že ma nechajú na pokoji asi ani nemali na výber (smiech). Umeniu som sa začal aktívne venovať počas štúdia na gymnáziu. To som začal chodiť dobrovoľne na „ZUŠ-ku“.
 
Potrebuje kvalitný umelec svoj odbor aj študovať, alebo ide primárne o talent?
 
·         Na to vám budem vedieť odpovedať o pár rokov (smiech). Momentálne sa rozhodujem, a rozhodujem sa už dva roky, či ísť na vysokú školu alebo nie. Podľa mňa je podmienkou umelca talent, to rozhodne, ale škola nie. Napriek tomu každý umelec potrebuje nejakého mentora alebo ľudí, ktorí ho budú usmerňovať, no to nemusí byť primárne profesor na vysokej škole. Nedám nikdy dopustiť na ZUŠ-ku. Tam som sa naučil veci, ktoré umelec musí vedieť, ako základné kompozičné princípy, základné vyjadrovacie prostriedky, rôzne techniky kresby a iné. Umenie je ale inak veľmi subjektívna vec a často sa stáva, že profesor usmerňuje žiakov v tom, čo sa páči alebo tvorí on sám. Čo je pochopiteľné, pretože on to vníma cez svoju optiku, ale tým utláča optiku svojho študenta. Umenie je v prvom rade slobodné a takým chcem ostať aj ja.
 
Čo všetko potrebuje maliar vo svojom ateliéri. Bez čoho sa pri tvorbe nezaobídete vy?
 
·         Potrebujem určite hudbu, kávu a cigarety, bez toho sa to takmer nedá. Inak k práci potrebujem počítač a internet. Slúži mi napríklad, keď potrebujem predlohu fotky pri hyperrealistickej kresbe, ale aj na inšpiráciu či už z fotiek, videí alebo od iných umelcov – na internete je všetko (smiech).
 
Patríte už medzi novú generáciu umelcov. Ste skôr umelcom klasických štýlov, alebo uprednostňujete nové, moderné techniky?
 
Nemám nijaký vyhranený štýl. Snažím sa stále posúvať, zlepšovať sa v tom čo robím, ale hľadám inšpiráciu aj v nových technikách. Ukončím to tak, že stále ešte hľadám svoj rukopis...

Zvyšok rozhovoru si môžete prečítať v tlačenej verzii Večerníka. 

Diskusia k článku