Lenka Čičatková: „Newyorský maratón  má neskutočnú atmosféru, prajem  ju zažiť každému“

Lenka Čičatková: „Newyorský maratón má neskutočnú atmosféru, prajem ju zažiť každému“

Lenka Čičatková (25) je mladá, ambiciózna žena, ktorá vie, čo od života chce. Vo svete sa rozhodne nestratí a život si užíva plnými dúškami. Ako amatérsky športovec sa každý rok zúčastňuje Newyorského maratónu. O tom, ako sa na tento maratón dostala, ako sa pripravuje a ako to celé vníma, sa s nami ochotne podelila v rozhovore, ktorý sa niesol vo veľmi veselom a pozitívnom duchu.

Kedy si sa prvýkrát zúčastnila Newyorského maratónu?
- Bolo to v roku 2013 a odvtedy sa ho zúčastňujem každý rok. Snáď nevynechám ani tento. Prvýkrát to bolo veľmi komické. Ja som sa totiž dva týždne pred maratónom dozvedela, že naň idem. Celkom ma to zaskočilo, pretože ja som nezvykla behať a zrazu som mala ísť na maratón. Skúsila som si zabehnúť dvesto metrov a išla som dušu vypľuť. Netušila som ako zvládnem tých štyridsaťdva kilometrov. Keďže som mala aj nejaké pracovné povinnosti, tak som sa rozhodla zúčastniť sa ho a to doslova. Mala som  v pláne postaviť sa na štart, odfotiť sa a ísť nakupovať. Pri sebe som mala len platobnú kartu, kartu od hotela, mobil. Veď ja som ani na ten maratón nemala vhodné oblečenie. Mala som na sebe staré vyťahané tepláky, tričko. Dokonca v tej dobe som ani nevlastnila žiadnu športovú podprsenku, pretože som ju dovtedy nepotrebovala. Takže som mala na sebe klasickú podprsenku s vypchávkami. Bola som bežec ako vyšitý. 

Aký bol štart?
- Keď sa to celé odštartovalo, tak som hneď začala nadávať. Štart je na moste Verrazano a treba sa ako keby vrátiť do New Yorku. Okolo lietali vrtuľníky, všetci sa chystali na štart a ja som celý čas rozmýšľala, ako veľmi sa strápnim, keď ma všetci obehnú. No Newyorský maratón je najväčší maratón sveta. Zúčastňuje sa ho približne sedemdesiattisíc ľudí. Šanca, že by ma obehli všetci, bola minimálna. Povedala som si, že prebehnem aspoň ten most, aj keď to bolo dosť namáhavé a skôr som chodila ako behala. 

Vzdala si to alebo si pokračovala ďalej?
- Z bezpečnostných dôvodu je zakázané, aby na moste boli fanúšikovia. No keď sme prebehli most, zrazu bolo všade kopec ľudí a o dušu fandili, povzbudzovali. Povráva sa, že okolo dvoch miliónov ľudí sa príde na ten maratón len pozrieť a oni všetci fandia. Je to taká typická americká atmosféra. Všetci tlieskajú, pokrikujú, majú transparenty, ktoré sú občas nesmierne vtipné. Jedna žena tam stála v podprsenke a mala na transparente napísane, že prečo všetci pekní ľudia odo mňa utekajú. Tá atmosféra tak človeka nabije energiou, že som ubehla okolo deväť kilometrov a ani som si to neuvedomila. Tak som si povedala, že bežím ďalej. Keď som dosiahla pätnásť kilometrov, povedala som si, že skúsim ubehnúť polmaratón a tak končím. Ten som zvládla, tak polo behom - polo chôdzou. Po krátkej pauze som si povedala, že idem ďalej a nakoniec som došla do cieľa. 
 
Zohrievanie sa ráno pred maratónom. V pozadí most Verrazano, na ktorom sa štartuje.

Ďalší deň sa ti asi ťažko vstávalo, však?
- Na druhý deň má človek neskutočnú „svalovku“. A kufor na kolieskach je jeho najlepší kamarát, pretože si ním pomáha pri chôdzi. No na Newyorskom maratóne je krásne to, že sa beží cela trasa raz. Na niektorých maratónoch je to tak, že sa beží dvakrát to iste kolo, aby boli naplnené kilometre, no v New Yorku je urobený jeden veľký okruh. Je to taká vyhliadková trasa mesta, ktorú absolvujete po vlastných. Uvidíte takmer všetky významné pamiatky. Stojí to za tú niekoľkodňovú „svalovku“.

Takže sa ti tento maratón zapáčil...
- Určite áno. Na ďalší rok sme sa ho zúčastnili opäť ako partia. Tento maratón  je nezabudnuteľný v tom, že náš kamarát Fero na tridsiatom kilometri zatancoval odzemok. Hrala tam hudba a on si povedal, že si zatancuje a tí hudobníci s ním takisto začali tancovať. Bolo to úžasné. Menej úžasné pre Fera bolo to, že dostal kŕče do nôh, no došiel do konca. Tento maratón dobehne každý, tak skvelá tam je atmosféra. 

A ako sa na maratón pripravuješ?
- Musím sa priznať, že ani na jeden maratón som netrénovala. Vždy som na to pozabudla alebo som nemala čas, no tento rok to chcem napraviť aj z toho dôvodu, že som v zime mala vážnu nehodu a chcem sa dostať do formy. Túto zimu ma na svahu zrazil iný lyžiar a tak nešťastne, že som mala zlomené rebrá, prepichnuté pľúca a natrhnutú slezinu. Dlho som bola v nemocnici, no našťastie som sa z toho dostala, avšak moje pľúca takmer stratili kapacitu. Nevládala som vyjsť ani po schodoch. Preto sa chcem na tohtoročný marón pripraviť. Zdravie máme len jedno a treba si ho chrániť. 

Behávaš na čas?
- Nie, pretože môj čas nie je najlepší. Jeden rok bol so mnou behať jeden úžasný človek, Gejza Sabanoš, a on je vášnivý bežec, tak tento maratón behal na čas. Ešte si zo mňa uťahoval, že on dobehne do cieľa a pôjde mi naproti. No napokon povedal, že tento maratón sa neoplatí behať na čas, pretože si ho treba užiť a vychutnať tú atmosféru a prostredie. 

Čo ťa ženie vpred?
- No okrem samotnej atmosféry mi pomáha aj hudba. Schválne si vyberám také staršie hity a ľudové pesničky, aby ma to bavilo a hnalo vpred. No po celej trase je neskutočne veľa kapiel, ktoré ľudom hrajú a podporujú ich. Ja som bežala a zrazu sláčikový orchester. O niečo ďalej spieva džezová speváčka. Je to nádhera. Takisto nás podporuje slovenské komunita, ktorá tam je. V Prešove istý čas pôsobil kňaz Martin Kertys a teraz je v New Yorku. On nás už pravidelne čaká na Prvej avenue pri slovenskom kostole. Málokto vie, že na Manhattane majú Slováci svoj kostol so slovenskými kňazmi. A oni sa rozložia pre kostolom a mávajú vlajkami slovenskými, úžasne to človeka zahreje pri srdci a dodá mu to ohromnú energiu. Ja viem, že približne na tom tridsiatom piatom kilometri ma čakajú naši. 

Lenka s Martinom Kertysom na 1st avenue pri slovenskom kostole, počas maratónu 2016.

Vy ten maratón asi neberiete smrteľne vážne, čo?

- Pre nás je to taká recesia. Aj heslo sme mali „Ucekáme jak šaľení“. My sme amatérski športovci, ktorí tam každý rok idú s tým, aby si to užili, a že nejako to dajú a vždy to všetci dáme. Na tomto maratóne sa zúčastňuje veľa rôznych ľudí. Starí, mladí, hendikepovaní. Videli sme slepca, ktorý nás obiehal a za nim šiel navigátor. Videla som človeka na nosidlách a striedali sa pri ňom šiesti, aby došli do cieľa. Tento maratón nemá časový limit, do ktorého ho musí človek zabehnúť ako majú iné maratóny. Trpasličí muž ho bežal dvanásť hodín, no do cieľa dobehol. Videla som behať aj strašné obéznu ženu, ktorá si povedala, že to dá a dala to. Takisto sa maratónu zúčastňujú aj slávne osobnosti. So mnou raz bežal osemdesiatročný dedko, s ktorým som sa skvelo porozprávala.

Absolvovala si aj iné bežecké preteky?
- Okrem maratónov som sa tento rok zúčastnila aj polmaratónu a to úplne neplánovane. Do New Yorku som šla pracovne. V sobotu sme šli na ples Slovákov a Čechov v Amerike, a že v nedeľu ráno si zabeháme a tak letím domov. Kamarát ma ale oslovil, keď som ešte bola na Slovensku, či nejdem na polmaratón. Nakoniec to dopadlo tak, že som v sobotu plesala a v nedeľu šla behať polmaratón. 

Bostonský maratón v roku 2013 poznačili teroristické útoky, ktoré sú vo svete čoraz častejšie. Nebojíš sa?
- Ja tvrdím, že čo sa má stať, sa stane. Lietam po celom svete, chodím do zahraničia a nakoniec sa mi vážny úraz stane u nás doma, v Tatrách. Človek nikdy nevie, kde ho čo čaká, ale nemôže celý život žiť v strachu. Ja som veľký optimista a všetko beriem pozitívne. Ak by som sa mala zakaždým báť, keď niekam idem, tak by som sedela celý čas doma. No musím povedať, že ten Newyorský maratón je riadne zabezpečený. Je tam vždy okolo dvadsaťtisíc policajtov v uniformách a dvadsaťtisíc policajtov v civile, ktorí monitorujú okolie a dohliadajú na bezpečnosť. A ešte aj tí policajti sú pozitívne naladení a keď máš ešte napísané niekde svoje meno alebo krajinu, tak oni ťa podporujú, že „Go go Slovakia“ a podobne. Niektorí bežci majú na tričkách rôzne nápisy.

 
Maratón v roku 2014, zdolaný spoločne s Lukášom Cervom a Františkom Hogerom, ktorý na 30 kilometri tancoval odzemok.

Aj ty mávaš na tričku nápisy?
- Poznala som jedného muža, ktorý mi bol veľkým vzorom. Bol to môj učiteľ, keď som študovala rok v Amerike. Zomrel pred dvoma rokmi na následky obyčajného pádu na bicykli. Tak aj ja som si vtedy dala na tričko, že tento maratón bežím so spomienkou na Marka Constancia. On keď sa dozvedel, že som na Newyorskom maratóne, tak mi písal, dával rady, podporoval ma. 

Zažila si na maratóne aj nejakú nepríjemnosť?
- Jedinou nepríjemnosťou bolo, že sme jeden rok skoro zamrzli. Štartuje sa okolo desiatej, ale účastníci tam musia byť oveľa skôr a keďže sa maratón koná prvú novembrovú nedeľu, tak je riadne chladne. To sa rieši tak, že človek na seba navrství veľa starého oblečenia, ktoré potom cestou zhadzuje. To oblečenie sa potom zbiera a dáva na charitu, takže je to aj na niečo dobré. 

Dominika Tuptová
foto: archív L.Č.

Diskusia k článku