Milovníčka šeliem Žaneta: „Tigra si získate dobrou šľahačkou“

Milovníčka šeliem Žaneta: „Tigra si získate dobrou šľahačkou“

(šaja) – Aby mohla pohladkať tigrov, je ochotná precestovať takmer celú republiku. Malé tigríča učila piť mlieko z fľaše, kŕmila ho každé dve hodiny. Dávala mu feniklový čaj, aby nemal problém s trávením a nebolelo ho brucho. Prešovčanka Žaneta Kubáneková (31) je milovníčkou tigrov už niekoľko rokov. Tvrdí, že tiger môže byť vašim úžasným kamarátom, všetko je ale o tom, ako ho človek pozná. Tigre sú ale hraví maškrtníci - majú dokonca svoju obľúbenú značku šľahačky.

„Mala som veľký sen - pohladkať tigra, lebo tieto krásne zvieratá milujem od detstva. Dozvedela som sa, že v Kostolnej pri Dunaji je záchranná stanica Oáza, kde žijú tigre. Je to unikátny slovenský projekt, ktorý bol vytvorený na záchranu tigra ussurijského, čiže sibírskeho. Vo voľnej prírode im totiž hrozí vyhynutie a je ich veľmi málo. Keď som prvýkrát prišla do Oázy, chcela som ihneď pohladkať nejakého tigra. Žiaľ, nebol tam taký, ktorý by bol v dobrej nálade, ale ja som ukecala ošetrovateľa. Pustil ma teda do voliéry k dvestopäťdesiatkilovej tigrici Riane. Bol to úžasný zážitok, ktorý sa nedá opísať“ spomína Žaneta, ktorá do záchrannej stanice chodieva pravidelne ako návštevníčka. K milovaným zvieratám nikdy neprišla s prázdnymi rukami – vždy venovala dobrovoľný príspevok, priniesla mäso a, samozrejme, šľahačku. „Tiger má rád šľahačku zo spreja, na tej si vie parádne pochutnať. Ja som mu ju často striekala rovno do papule. Postavil sa na zadné a vtedy som si uvedomila, aký je veľký a majestátny. Keď leží, nepôsobí, že je až taký veľký,“ hovorí Žaneta, ktorá do zariadenia chodievala stále častejšie. „Keďže som robila vo veľkoobchode, mala som prístup k mäsu, takže som pomáhala aj týmto spôsobom. Hľadala som pre ne sponzorské dary, plachty, aby v lete mali dostatok tieňa - proste, tigre boli a sú moje všetko. Majiteľka Yveta Iršová hneď na začiatku videla, že mám k tigrom vzťah a že ich doslova zbožňujem a tak sa ma raz spýtala, či pre nich nechcem pracovať ako dobrovoľníčka. Bola to tá najkrajšia veta, akú som kedy počula,“ spomína dojatá Žaneta. 

„Je to pre mňa niečo úžasné, keď ma to škrabká a hryzie po ruke,“ hovorí Žaneta 

Denne zožerie desať kíl čistého mäsa
 
Tigrom čistila voliéry a aj ich kŕmila. „Majú drsný jazyk, žerú predovšetkým mäso. Získavali sme ich od dobrovoľníkov a z rôznych fariem. Tiger denne zožerie desať kíl mäsa, ale bez kostí, bez mastného a bez vnútornosti. Kosti nechá.“ Žaneta teda začala v zariadení pracovať ako dobrovoľníčka. K milovaným tigrom chodievala každý piatok až do nedele večera. „Sprevádza som návštevníkov, vysvetľovala im napríklad aj to, prečo niektorí môžu tigra pohladkať a niektorí nie. Tiger je totiž zviera, ktoré loví starých, chorých a malých. Je to šelma, ktorá vycíti, že niekto je chorý, alebo slabší. Stačí, keď sa mu otočíte chrbtom a môže zaútočiť. Všetko záleží od nálady zvieraťa,“ vysvetľuje Žaneta, ktorá sa starala aj o leva, ktorý mal takmer sto kíl. „Keď som sprevádza návštevníkov, mala som ho voľne pusteného a ľudia sa s ním fotili. Bol to pre nich nezabudnuteľný zážitok, lebo si ho hladkali. Lev je viacej hravý ako tiger, ale to môže byť o to nebezpečnejšie, lebo mláďa sa chce hrať a pri hre môže nechtiac ublížiť. Keďže som s týmto levom bola od malička, poznala som jeho nálady a vedela som, že ho potrebujem v istej chvíli od ľudí odkloniť ďalej. Nie všetci návštevníci boli disciplinovaní a nie vždy ma poslúchli. Keď sa ale ležiaci lev zrazu postavil, vnikla menšia panika. Ľuďom som vysvetľovala, že aj on potrebuje svoj priestor a že my sme v jeho výbehu vlastne cudzinci. Mylne sa domnievali, že keď šelma vyrastala medzi ľuďmi, môžu si k nej dovoliť čokoľvek. Pri týchto zvieratách platí, že nikdy sa nesmú hladkať po hlave, po predných labách, ale po chrbte a vždy treba reagovať pokojne. Ja som tohto leva dokonca poznala už tak dobre, že keďže som mu stále pri hlave, hneď som vedela, že si už medzi deťmi vyhliadol nejakého partnera na hranie, také asi desaťročné dieťa, ktorému by mohol vyložiť laby na plecia a hrať sa s ním. Bolo to mláďa a potreboval k sebe niekoho výškovo rovnakého. My, dospeláci, sme pre neho boli už privysokí,“ smeje sa milovníčka šeliem.

 
Majiteľka projektu Yveta Iršová a Žaneta s mláďatkom. 
 
Ako žívé stejky 
 
„Raz k nám prišla jedna pani a nedokázala sa s ním odfotiť, nech sme robili, čo sme mohli, proste to nešlo. Lev nechcel. To isté nastalo aj v prípade, keď k tigrom prišli napríklad poľovníci, alebo niekto, kto pracuje so zbraňami. Zvieratá to vycítili. Stalo sa aj to, že k nám prišla skupinka motorkárov a tigre búchali do mreží, boli nepokojné a my sme nevedeli prečo. Nerobili ani so zbraňami, neboli ani chorí a dokonca ani nepoľovali. Nakoniec sme zistili, že jeden z nich je oblečený vo veste z hovädzej kože. Hovorím im, bože, vy ste tu prišli medzi tigre ako živé stejky,“ krúti hlavou dobrovoľníčka. Keď príde tigríča na svet, váži len osemsto gramov. Dospelý samec váži aj štyristo kíl. Ľudia hladkajú zvieratá, ktoré majú sto kíl, viacej nie, je to pre ich bezpečnosť. „Keď tiger raz nemá náladu, tak nemá. Je to predsa len šelma, ktorá môže ľahko ublížiť. Viem o čom hovorím, lebo som mala hryzance od leva, škrabance od tigra po tele. Nie je to príjemne, keď ťa lev zozadu objíme a poškrabe, lebo sa chce hrať. Nečakala som to, odchádzala som k bráne, on ležal a zrazu bol na mne. Raz sa mi tiger silno zahryzol do ruky, keď som ho učila žrať mäso. Mäso sa mu totiž musí rukou vložiť do papuľky. Ruku som mala potom v obväze tri týždne. Bola to ale moja vina, otvárala som mu papuľu a zaklapla mu ju, ale v tom ale niekto buchol lopatou a on sa zľakol a cvakol mi po ruke, ktorú som mala v jeho papuli,“ opisuje jeden zo zážitkov. 
 

„Je to úžasná psychohygiena, keď vidíte, ako sa prechádza po voliérach dvadsať tigrov“ 

 
Mometnálne je v Oáze iba 4 – mesačné tigríča, ktoré sa dá hladkať a ľudia sa k nemu doslova hrnú, len aby sa mohli dotknúť jeho kožúška. „Je to úžasná psychohygiena, keď som ráno vyšla na výhľadňu a videla som dvadsať tigrov, ako sa voľne prechádzajú pomedzi voliéry, mohla som pozorovať, ako sa medzi sebou rozprávajú a dorozumievajú. Ich pozdrav je taký, že sa o seba obtrú hlavami. Keď sa takto pozdravil mne, vedela som, že ma spoznal, že spoznal môj pach. Keď som po troch rokoch nedávno zavítala do Oázy, spoznal ma lev, ktorého som hladkala ešte ako mláďa. Zavolala som naň menom a on ma spoznal a nechal sa hladkať.“

Nemôžete mať bábätko? Pohladkajte tigra 
 
Pobudnúť chvíľu s tigrom je snom mnohých ľudí. „Boli tu a fotili sa s nimi aj známe osobnosti, herci aj speváci. Odfotili sa s nimi, ale neprispeli,“ hovorí Žaneta a pridáva ďalší zážitok. „Chodieval k nám aj chlapček na vozíčku, sedával pri tigroch a po čase sa mu zlepšil zdravotný stav. Dokázal lepšie reagovať na rodičov. Tigre ako keby vycítili, že potrebuje ich pomoc a spoločnosť. Chlapček bol veľmi šťastný. Raz k nám prišiel manželský pár, ktorý nemohol mať deti. Hovorí sa, že keď žena pohladká tigra, rodí ako jabloň. Chodievalo k nám veľa žien, ktoré nemohli otehotnieť a potom sa naozaj stali matkami. Jedna pani hladkala tigricu Ninu a keď otehotnela, prišla k nám aj s dievčatkom. A volalo sa Ninka,“ hovorí s úsmevom na tvári. Žaneta je mysľou pri tigroch stále, aj keď k ním chodieva pomenej. Doma má dokonca odložené dva tigrie fúzy. Žaneta je mamičkou dvoch detí, z toho jedného prváčika, takže času na tigre ubudlo. „Vždy, keď mi to čas dovolí, zájdem za nimi. Chcem bojovať za ich záchranu, nechcem svojim deťom ukazovať niekde v múzeu vypreparovaného tigra. Sú to zvieratá milujúce a majestátne. Mám ich v srdci a vždy mať budem, lebo toto je láska na celý život,“ uzatvára Žaneta. 
 
Foto: archív ŽK

Diskusia k článku