Jaro Sabol: „Na šrotoviskách nás už poznajú“

Jaro Sabol: „Na šrotoviskách nás už poznajú“

Pre jedného odpad, pre iného poklad. Určite túto frázu poznáte. No Jaromír Sabol tomuto tvrdeniu dáva úplne iný rozmer. Skrz svoj talent premieňa nepotrebné súčiastky zo šrotoviska na umelecké diela. O svojej práci tento vysmiaty umelec hovoril veľmi skromne, no jeho tvorba je nevídaná a zaujala nás na prvý pohľad.

„Začínal som s bežnou zámočníckou prácou asi pätnásť rokov dozadu. No a popritom som si hľadal niečo iné. Stále som sa chcel odlišovať od ostatných. Tak som začal vyrábať rôzne svietniky, vázičky a podobne. Posledné dva roky sa tomu venujem už naplno. Stále robím svoju prácu, ale už robím aj tento artšrot. Teda z rôznych súčiastok vyrábam mimoňov, transformerov a všelijaké iné veci,“ prezradil Jaro Sabol.

Aj keď je na prácu s kovom zvyknutý, priznáva, že začiatky neboli ružové a občas chýbali aj potrebné súčiastky. „Začiatky boli veľmi zlé. Tým, že to nie je žiadne kopírovanie z internetu a nemal som predlohu, tak to šlo spočiatku ťažko. Niečo som urobil a nepáčilo sa mi to, takže som to musel vyrezať. Niekedy som jednu vec prerábal aj tri či štyrikrát. Hlavný zdroj materiálu boli súčiastky zo šrotoviska, alebo od automechanikov. Zo začiatku toho nebolo toľko, mal som možno päť, šesť vedier a to bolo všetko. Musel som kúzliť z toho, čo som mal. Teraz už je výber veľký, tak sa môžeme rozťahovať, máme jednu dielňu výhradne na súčiastky,“ hovorí Jaro.
 


Priznal, že jeho rodina spočiatku pristupovala k jeho záľube váhavo, no napokon to prijali, teraz sú jeho najväčšia podpora. Veď ako sám povedal, rodina je základ. Jeho vďaka však patrí aj Petrovi Verešpejovi, ktorý s ním spolupracuje. „Rodina sa zo začiatku na to pozerala rôzne. Boli tu otázky, že načo to robíš a prečo, nič z toho nemáš a podobne. Ale potom sa k nám pridal Peter Verešpej, ktorý nám aj zorganizoval výstavu, pretože hovoril, že to treba určite ukázať ľudom. Za to som mu veľmi vďačný, pretože sám by som to asi nikdy neurobil,“ hovorí Jaro.

Peter Verešpej má s výtvarným umením bohaté skúsenosti a spolu s Jarom tvoria skvelo zohratú dvojku. „Výtvarným umením sa zapodievam už štyridsať rokov ako sochár, maliar a v poslednom čase ako galérista. Neveril som, že ma niečo vo výtvarnom umení prekvapí, ale keď som spoznal Jarovu prácu, tak to bolo niečo neuveriteľné. Spôsob komponovania sochy v jeho prípade je originálny. Artšrot nie je nič nové, funguje vo svete už päťdesiat, možno šesťdesiat rokov, ale zvyčajne je to abstrakcia. Ale v takomto konkrétnom podaní, ako to robí on, to nemá obdoby. Jeho technika podania a stvárňovania je úplne jedinečná,“ hovorí Peter Verešpej a ďalej dodáva: „Jarov spôsob komponovania je jednak náročný, pretože tam sa učíte na vlastných omyloch, ale aj samotná fyzická práca je veľmi náročná. No a za pomerne krátky čas si vytvoril úplne jedinečný štýl. Aj napriek náročnosti pracovného postupu je výsledný efekt, sviežosť podania, doslova neuveriteľná a v tomto smere je vyložene unikát.“
 

Peter Verešpej (vľavo) a Jaromír Sabol tvoria skvelý tím.

Medzi jeho dielami nájdete kostlivcov, robotov, či už spomínaných mimoňov. Práve kostlivci nás zaujali. Každý v inej polohe, na motorke, so sekerou alebo samopalom v ruke. Zaujímalo nás, kde Jaro berie inšpiráciu. „Inšpiráciu hľadám vo vlastnej hlave. Napríklad nikdy nesadnem za počítač a nehľadám si námety. Všetko je z hlavy. Život sám ma inšpiruje. Radosť, smútok, to všetko sa prenáša do tvorby. Ten základ je u mňa v rodine. Keď máte doma dobré zázemie, tak v robotke sa dobre robí. Ak je doma niečo nedobre, alebo choroba, už neviem tvoriť, už je to zlé. Pre mňa je rodina základ. Napríklad k vytvoreniu kamery ma inšpirovala moja dcéra, ktorá chodí na filmovú školu a učí sa za kameramanku, no a všetky tie lebky a kostlivci sú pre moju manželku. Ona má také rada,“ smeje sa talentovaný umelec. Má aj dielo srdcu najbližšie? „Mám, to bolo vlastne jedno z prvých, je to kostlivec na motorke. Ja ho volám Charlie. Toho by som nikdy nikomu nedal. Je to moja srdcovka.“

Jaro prezradil aj svoje plány do budúcna a sú veľkolepé. „Doma máme čierneho vlčiaka Aresta a chcem urobiť jeho železnú podobu. Na neho už mám dosť súčiastok, potom chcem urobiť dráčika z rozprávky Ako vycvičiť draka, ktorý by mal mať asi dva metre. Tu sa inšpirujeme rozprávkou, pretože chceme vytvoriť niečo hravé pre deti,“ prezrádza.
 

Pri tomto diele sa inšpiroval dcérou, ktorá študuje na filmovej škole.

A ako dlho trvá niečo také vytvoriť? „Túto otázku dostávam často, ale nedá sa na ňu presne odpovedať. To máte tak: niečo začnem robiť a potom prestanem na pár dní, lebo musím robiť bránu alebo iné pracovné veci. Idem napríklad na šrotoviská a hľadám súčiastky a potom zas pokračujem vo výrobe. Jednoducho pracujem na etapy. My nepracujeme na zákazku, teda nás nikto netlačí.Keď to robíme rok, tak to robíme rok. U mňa to nefunguje tak, že prídem a poviem si, že dnes vyrobím robota. Takto to nejde. Ja si robím svoju prácu a potom v polovici prestanem a idem niečo vyrábať,“ hovorí Jaro.

Pri hľadaní potrebných súčiastok sa častokrát zapotí. Nie vždy je to jednoduché a niekedy treba najprv veci rozobrať, aby im neskôr mohol dať Jaro novú podobu. „Na šrotoviskách nás už poznajú, niekedy tam strávime aj niekoľko hodín, kým sa tam prehrabeme a nájdeme, čo potrebujme. Zaujímajú nás hlavne autosúčiastky,“ smeje sa Jaro.
 
Kostlivcov má najradšej umelcová manželka.

Prešovčania sa s Jarovými sochami mohli stretnúť na „amfíku“. O obdivovateľov núdzu nemal a najväčšiu radosť mali predovšetkým deti. „Výstava bola aj o tom, že sme si chceli vyskúšať reakciu ľudí, a hlavne detí. No a to, čo tam deti vystrájali, bola pre nás obrovská odmena. Veľmi sa im to páčilo,“ povedal nám Jaro.

No a čo ďalšie výstavy, budú nejaké? „Samozrejme, plánujeme ďalšie výstavu a aj pribudli nové veci, taký malí robotíci. Tým, že Jaro nemá sochárske školenie, jeho prvé veci spred dvoch rokov boli pomerne statické. Ja som vedel, o čo ide, tak som mu navrhol, aby sa k tomu dopracoval sám a dostal domácu úlohu urobiť desať robotov v pohybe. A on to zvládol úžasne. Jeden napríklad robí break na jednej ruke, druhý je na skateboarde v krkolomnej pozícii. Ide mu to neuveriteľne rýchlo, no a tým pádom jeho tvorba dostala ďalší rozmer. V jeho prevedení je úžasná hravosť. Tvorivosť ako hra. Napriek ťažkej práci je tam hravosť a radosť z tých diel doslova sála,“ hovorí pochvalne Peter Verešpej.
 

Dominika Tuptová
Foto: E. Mihelič, redakcia

Diskusia k článku