Neuveriteľný príbeh

Neuveriteľný príbeh

Splnila si svoju kresťanskú povinnosť. Zachránila dva ľudské životy!

Terézia Bocanová si so slzami v očiach zaspomínala na ťažké detstvo. Ostala už iba ona jediná, ktorá môže dosvedčiť, že ich rodina zachránila životy dvom Židom. „Spomínam si na každý detail, ako by to bolo dnes. Keď som sa mamy opýtala, prečo to spravila, veď nás mohli všetkých zabiť, zakaždým odpovedala rovnako. Splnila som si svoju kresťanskú povinnosť, zachránila sa dva ľudské životy,“ rozhovorila sa o hrdinskom skutku svojej mamy Terézia Bocanová, ktorá dnes žije aj s manželom v Prešove.
 
Márie Lampartová zo Starej Ľubovne mala šesť detí. Keď prišla druhá svetová vojna, pre tak početnú rodinu to nebolo vôbec jednoduché. O to ťažšie sa im však žilo s vedomím, že utláčajú a zabíjajú nevinných ľudí aj v ich meste. Deportácie Židov boli na dennodennom poriadku. Smrťou sa trestala aj pomoc „nečistej krvi“. Matke so šiestimi deťmi sa v týchto neľahkých časoch podarilo ukryť manželov Davida a Serenu. „Mala som trinásť rokov, všetko si pamätám. Moja babka Salomea Zvolinská bola Poľka a ona sa priatelila s rodinou  Traurigovcov. Najprv ich ukryla ona a tak ich poslala k nám. My sme mali dve izby, veľkú kuchyňu a špajzu na povale. Nemali sme ich kde dať, tak najprv boli v stodole. Brat so strýkom urobil šikovný úkryt. Za pecou postavili múr a za ním bol dutý priestor. Cez malý otvor sme im dávali jesť a prúdil tam vzduch. Z vonku bola stena maskovaná hrncami. Slúžila ako polica. Chodili k nám aj Nemci, dokonca u nás bývali asi len zázrakom, ich nenašli.  Otvor bol naozaj malý, bolo tam miesto iba na sedenie a ležanie,“ povedala o časoch plných strachu Terézia Bocanová.
 
Dievča v puberte všetko prežívalo veľmi intenzívne. „Pamätám si, že k manželom sa prišiel ukryť aj Dávidov brat Jozef. Jeho však doviedol muž, ktorý bol neskôr údajne udavačom. O všetkom sa teda dozvedeli Nemci. Na Ľubovnianskom zámku sídlili esesáci, tí raz v noci prišli k nám. Otvorili dvere a povedali: vy spíte a nezamykáte sa? V noci u nás spal Jozef, pretože v bunkri pre neho nebol miesto. Zobrali ho. Mali si prísť aj pre nás... Bolo to strašné, ale neprišli. Popili sa a pobili na hrade a ich hlavný veliteľ zomrel. Stále nás však chodili  kontrolovať.“
 
Akoby naschvál, k sedemčlennej rodine dali bývať aj jedného vysokého nemeckého hodnostára so ženou. „Bývali v jednej izbe a my v druhej s úkrytom. Spomínam si hlavne na tú Nemku. Bola milá, videla, že som tak biedne oblečená, zobrala ma do mesta do obchodu kúpiť sveter. Chcela mi kúpiť teplejší, ale ja som videla jeden červený a chcela som len ten,“ pokračovala v rozprávaní jediná žijúca svedkyňa.
 
Židov rodina  skrývala dva roky. „Dva roky nevyšli z úkrytu. Nezabudnem na to, keď skončila vojna. Serena vyšla z úkrytu, kľakla si a bozkávala nohy mojej mame a hovorila: Pani Lampartová, do smrti na vás nezabudneme. Mama len povedala, že si splnila kresťanskú povinnosť – zachránila dvoch ľudí...“
 
Manželia Traurigovci odišli po vojne do Austrálie. V roku 1968 prišli na Slovensko na návštevu. Život vie v niektorých momentoch naozaj kruto zažartovať. Tak sa stalo aj vtedy. Manželia Traurigovci totiž „zabudli“ prísť navštíviť svoju záchrankyňu. „Je to veľmi smutné, ale je to pravda. V roku 1968 prileteli z Austrálie do Košíc a neprišli nás pozrieť. Mama vtedy veľmi plakala,“ zarmútene spomína Terézia Bocanová.
 
Rodine Lampartovcov bolo vďaka ľudskej pomoci v roku 1998 udelené svetové ocenenie Spravodliví medzi národmi. Trvalo to však niekoľko rokov, kým organizácie v Jeruzaleme uznali, že Židov zachránila táto rodina. Salomea Zwolinska, Maria Lampartova (obe in memoriam), vtedy žijúci Janko Lampart a Terézia Bocanová (súrodenci) nakoniec prevzali medailu z rúk prezidenta Slovenskej republiky.
 
V Starej Ľubovni prebiehala minulý mesiac výstava s názvom (Ne)Zabudnuteľní. Tá bola aj o osude ďalších slovenských rodín, ktoré prežili podobný osud a zachránili Židov. Bohužiaľ, na toto podujatie organizátori akosi pozabudli pozvať jedinú žijúcu osobu, ktorá bola svedkom ukrývania Židov a jej mladý život sa vtedy mohol skončiť smrťou, Teréziu Bocanovú.
 
Text k foto:
Fotografia pochádza asi z roku 1931. Terézia Bocanová, najmladšia zo šiestich detí sedí na kolenách svojej mamy, má asi jeden rok. V čase ukrývania Židov bolo dievča v puberte. Keď skončila vojna, mala takmer 15 rokov. 

Diskusia k článku