Samospráva očami Juraja Kopčáka

Samospráva očami Juraja Kopčáka

Ticho je o tom, ako to vyzerá s mestským majetkom. Podľa zákona ho má samospráva zveľaďovať.

Je príjemné bez problémov zaparkovať pár metrov od domu, je pohodlné mať v blízkosti bydliska zeleň, park, detské ihrisko, školu, škôlku, obchody, zastávku MHD, divadlo, kostol, banku, poštu, telocvičňu, kúpalisko... Je dobré nestáť v ranných a odpoludňajších zápchach, chodiť po nerozbitých chodníkoch, jazdiť po cestách bez výtlkov, nepočuť hukot áut, autobusov a kamiónov, trúbenie a hučanie vlakov. Mať nízke miestne dane a poplatky, nízku cenu za teplo... Je nevyhnutné vyvážať z obce komunálny odpad, vyprázdňovať odpadkové koše, zametať cesty a chodníky, odhŕňať sneh, kosiť trávu, orezávať stromy, hrabať lístie, mať kde pochovávať zosnulých, mať v noci osvetlené ulice a križovatky, odvádzať splaškovú a dažďovú vodu, mať funkčnú miestnu a regionálnu verejnú dopravu, mať možnosť vybaviť si úradné záležitosti, ktoré stanovuje zákon...

Dlhy a resty na plecia ďalším
 
Keď v súkromí, alebo v rodine uvažujeme o dovolenke, kúpe auta, bytu, chaty..., alebo o výmene nábytku, televízora, mrazničky, zvyčajne berieme do úvahy, čo si môžeme dovoliť s ohľadom na príjmy.  Zodpovední sa ťažko rozhodnú pre luxusnú dovolenku „all inclusive“ kdesi na Kube, keď vedia, že potom budú mať problém zaplatiť nájomné, energie, stravu, oblečenie... Ani nové auto, televízor či mrazničku si nekúpime, ak nám „nevychádza“. Radšej dáme opraviť to ojazdené, alebo pokazené. Akosi automaticky rozlišujeme, čo je príjemné a pohodlné, čo dobré a čo nevyhnutné. Iste sa nájdu aj výnimky. Takí, ktorí napriek neschopnosti splácať úvery, napriek množstvu neuhradených účtov za energie či bývanie, uprednostnia pohodlie a luxus. Často s vedomím, že môžu prísť o strechu nad hlavou, alebo v lepšom prípade, prenesú záväzky na svojich potomkov, svoje rodiny... Pohnútkou je spravidla sebectvo.
 
V podmienkach mesta je to podobné. Len o prioritách rozhodujeme nie my, ale „oni“. Mesto, radnica, primátor, poslanci...: „Čo nevidia, že nemám kde zaparkovať? Že keď sa chcem poprechádzať v prírode, „vyvenčiť“ deti v parku, ísť do kina, musím prejsť aj niekoľko sto metrov, alebo naštartovať auto?  Čo ma do toho, že mesto je zadĺžené, že má neuhradené faktúry za niekoľko miliónov. Že nie sú peniaze na základné funkcie, ani na rozvoj, z ktorého bude mať úžitok nielen pár ľudí dnešnej generácie, ale aj tí, čo tu ostanú po nás.  „Oni“ majú robiť, čo ja chcem a to hneď. A postarať sa o to, aby bolo na všetko!“ Ale na všetko nebude nikdy! Príjemné a pohodlné veci chvíľku „zafungujú“, potom zarastú, prehnijú a budú „strašiť" a iritovať. Preto by bolo možno zodpovednejšie dať dokopy tie ošumelé detské ihriská z minulých kampaní.  Dlhy a resty, ktoré „vďaka“ takýmto prioritám vzniknú v dopravnej infraštruktúre, životnom prostredí, v stave majetku mesta, ostanú na pleciach budúcich generácií. To nám až tak nezáleží na našich potomkoch?
 
Osvedčená taktika
 
Takýto postoj k mestu je skvelou „ponukou“ pre verejných funkcionárov, ktorých ambíciou je všetko iné, len nie starostlivosť o podmienky pre život budúcich generácií. Harmonický rozvoj mesta garantujúci jeho prirodzený rast tak, aby v budúcnosti nevznikali kolapsy vo funkciách, za ktoré orgány mesta občanom prioritne zodpovedajú. Práve „vďaka“ takémuto postoju,  so železnou pravidelnosťou sledujeme strihanie pások pri otváraní „príjemností“, fotografie pri lavičkách mostíkoch, preliezačkách..., nadšené rozhovory napríklad o tom, že po dvanástich  rokoch pokosili a vyčistili mestský majetok a nádrž, ktorá vždy predtým, samozrejme, slúžila občanom, napustili vodou. Dokonca sa tam bude v zime korčuľovať, tak ako v čase, keď som ja bol gymnazista. Nikto sa nepýta, prečo to dvanásť rokov nefungovalo. Aká náhoda, že práve pred komunálnymi voľbami sa našli zdroje na sfunkčnenie mestského majetku, ktorý od nepamäti slúžil ako miesto oddychu a rekreácie.
 
Jasný dôkaz toho, čo si o nás myslia súčasní predstavitelia mesta. Ako kalkulujú: „Keď vo voľbách neuspejeme, vrátime sa tam, odkiaľ sme prišli, zmizneme z očí Prešovčanov a zanedbané povinnosti, záväzky a dlhy budú „riešiť“ tí, ktorí uspejú. Keď uspejeme, stále budeme mať argument: „Nejsou peníze!“ "A pred nasledujúcimi voľbami znova upútame pozornosť na to, čo chcú občania, ktorým záleží viac na zážitkoch, pohodlí, zábave..., ako na podmienkach pre život svojich detí a vnúčat." Osvedčená taktika, ktorá žne úspechy nielen v mestách a obciach.
 
Kde sú peniaze?
 
Keď k tomu primiešame pár optimistických čísel, niekoľko marketingovo prešpekulovaných sľubov, bilboardy, guľáše, „happy tanček“, platený fan klub, diskotéky, do očí bijúce doplnky k oblečeniu, otcovstvo čerstvo narodeného potomka...  a poukážeme na „impotentnú“ konkurenciu, ruka je v rukáve. Údaje o počte nových pracovných miest, tak, ako ich prezentujú „ústa“ radnice,  sú okúzľujúce. Nehovorí sa ale o tom, koľko ich súčasne zaniklo. Miera nezamestnanosti v meste sa totiž nijako výrazne neposunula k nižším číslam. Nespomína sa ani úbytok obyvateľov mesta. Ak bude pokračovať trend posledných rokov, prestaneme byť tretím najväčším mestom na Slovensku. Ticho je o tom, ako to vyzerá s mestským majetkom. Podľa zákona ho má samospráva zveľaďovať. Ja som tomu vždy rozumel tak, že ak sa niečo z majetku predá, utŕžené má mesto investovať do svojho majetku tak, aby sa jeho celková hodnota zvýšila, alebo aspoň neznížila. Neviem nič o veľkej mestskej investícii v ostatných rokoch. Viem ale, že mesto predalo štátu za nemalé peniaze pozemky pod dopravné obchvaty a diaľnicu, predtým investorom mestskú halu, tepelné hospodárstvo a pozemky v centre mesta. Možno nie som sám, koho by zaujímalo, ako to vyzerá s celkovou bilanciou majetku mesta po spomenutých transakciách. Viem, že sa financie nepoužili na zníženie dlhu mesta voči bankám. Poslanci sa tvária, že sa nič nedeje a aj keď čosi hovoria, nekonajú.  Bez stanoviska hlavného kontrolóra odhlasovali záverečný účet mesta za rok 2013. Vraj je to OK. Nie je! Zákon hovorí niečo iné. A stanovisko nejakého štátneho úradníka nie je viac, ako zákon. Hlavný kontrolór orgánom mesta nechýba. Podobne, ako občanom nechýbajú poslanci, alebo primátor. Všetci ale chýbajú mestu, ako právnickej osobe, ako správcovi nemalého majetku a verejných financií, ako zriaďovateľovi mnohých predškolských, školských, sociálnych kultúrnych... inštitúcií, ako vlastníkovi organizácií zabezpečujúcich služby občanom, ako vykonávateľovi prenesených funkcií štátu... Ak chýba v súkolí koliesko, hrozí, že mechanizmus skolabuje. Je nám to ľahostajné? 
 
Účelové klamstvá
 
Možno to vyzerá, ako odbočenie od témy. Všetko to ale súvisí s fungovaním samosprávy mesta možno viac, ako sa nám na prvý pohľad zdá. Lebo zodpovednosť za priority mesta je na pleciach orgánov mesta. Mestské zastupiteľstvo schvaľuje, alebo neschvaľuje všetko, čo sa deje s financiami, majetkom, prioritami... Primátor uznesenia podpíše, alebo vetuje. Väčšie, alebo menšie „zásluhy“ za pozitíva, alebo prechmaty  si žiaden z orgánov nemôže prisvojiť. Ak si privlastňuje, alebo sa z niečoho vykrúca, znamená to, že nedodržiava zákon, alebo klame. Zvlášť v čase pred voľbami si každý bude chcieť prisvojiť pozitíva a negatíva „zvaliť“ na niekoho druhého. Uvidíme, kto bude presvedčivejší. Ale hlavne, komu naletí dostatočný počet Prešovčanov na účelové „pravdy“ a klamstvá.

Diskusia k článku