Michal Kravčík: Na dôchodku doženiem, čo som zanedbal v detstve – doučím sa spisovnú rusínčinu

Michal Kravčík: Na dôchodku doženiem, čo som zanedbal v detstve – doučím sa spisovnú rusínčinu

Z rusínskej dediny na východe Slovenska cez hranice na Ukrajinu. Tam zavial osud jeho rodičov, aby sa po rokoch vrátili naspäť. No dnes je už 30 rokov Košičan. Azda najviac je známy z aktivít proti povodniam, proti úradníckej mašinérii i proti odvodňovaniu Slovenska. V poslednom čase sa najsilnejšie zviditeľnil vďaka vodným prehrádzkam v takmer 500 obciach, alternatívnemu opatreniu proti veľkej vode. S expertmi komunikuje po celom svete. Priateľ vody, nepriateľ anachronizmov v myslení, držiteľ „vodnej“ Nobelovej ceny. Hydroekológ Michal Kravčík.

 ·       Rusínsky jazyk bol pre vás ten, v ktorom ste vyrástli a ktorým s vami hovorili rodičia. Osobne ste však zažili aj ukrajinské prostredie a až neskôr slovenské, v ktorom teraz dlhodobo žijete. Ako vás ovplyvnili všetky tri jazyky?

 

-           Narodil som sa síce v rusínskej rodine, ale na Ukrajine, kde sa moji rodičia ocitli v rámci povojnových výmen národov a národností. Matne si spomínam, že som tam rozprával aj po ukrajinsky. Po návrate rodiny do rusínskej rodnej obce rodičov na Slovensku v roku 1962 som sa musel jazykovo vyrovnať aj s ukrajinským jazykom.

 

·       Toľký tlak udalostí vás musel silno ovplyvniť. Ako ste sa s tým zžívali?

 

-           Spomínam si, ako som sa po nástupe do základnej školy stal terčom posmeškov spolužiakov – Rusínov, lebo sa mi občas vynárali ukrajinské slová. Navyše v škole bolo treba rozprávať po slovensky. Zrejme to bol zvláštny mix materinského, ukrajinského a slovenského jazyka, ktorý sa mi premietal do vzťahov s rovesníkmi aj do pocitu hanby na základnej škole z toho, že neviem dobre rozprávať. Pocit hanby za jazyk sa postupne prenášal na strednú školu, kde spolužiaci hovorili len po šarišsky.

 

·       Rusínčina tak nevdojak ustupovala do pozadia. Kde dnes ešte hovoríte rusínskym jazykom? Je na to príležitosť aj mimo rodiny?

 

-           Po rusínsky okrem rodiny už nerozprávam. Dokonca sa mi stáva, že aj s ľuďmi z rusínskych obcí rozprávam  po slovensky. Jednoducho – tak nás to naučili. Na niektoré významy, ktoré potrebujem formulovať, mi zásoba slov v rusínskom jazyku nepostačuje.

 

·       Na Slovensku ste čoraz známejšou osobnosťou, a to nielen v odborných kruhoch. Známa je vaša „vodná paradigma“, o ktorej prednášate u nás aj po celom svete. Bola príležitosť hovoriť niekde aj o odborných veciach v rusínskom jazyku?


- Žiaľ, nie, pretože Rusíni, ktorých som stretol v zahraničí, či vo Švajčiarsku alebo v USA, už nerozprávajú materinskou rečou. Komunikačný jazyk je angličtina. Stalo sa mi, že som sa pred pár rokmi rozprával s Moskovčanom a chcel som hovoriť po rusky, no mal som veľký problém. Každé druhé slovo bolo v angličtine.  

 

·       Poznáte kodifikovaný rusínsky jazyk?

 

-           Žiaľ, nepoznám a dal som si úlohu, že keď pôjdem na dôchodok, naštudujem si ho. Musím však povedať, že momentálne viac komunikujem s ľuďmi zo zahraničia než zo Slovenska. Život mi len potvrdil, že mám spečatený osud – ako môj otec, ktorý „bol odídený“ zo svojho rodného kraja do „zasľúbenej zeme“. Možno aj preto ma viedol osud po skončení strednej školy do slovenského „sveta“ a na staré kolená ma núti komunikovať s ostatným svetom.

* Hovoríte so svojimi deťmi po rusínsky? Ovládajú napríklad cyriliku?


- Žiaľ, nie. Moja manželka je zo Spiša a doma rozprávame po slovensky. Naše deti rozumejú po rusínsky, pretože veľa prázdnin strávili u starkých. Dcéra sa učila dva roky ruský jazyk, takže cyriliku zrejme trochu ovláda. 

 

·       Rusíni, najmä mladí, sa veľakrát ostýchajú hovoriť po rusínsky. Aké to môže mať dôvody?


- Myslím, že je to vplyv rusifikácie v období socializmu. Všetko, čo sa odchyľovalo od tzv. kodifikovaných jazykov, sa bralo ako niečo, čo sa vnímalo ako „slama v topánkach“. Podľahli tomu aj silnejšie etniká na Slovensku. Spomínam si, že nielen Rusíni, ale všetci východniari v Bratislave boli za mojich študentských čias predmetom častých vtipov až zosmiešňovania. A tak autentickosť prirodzených materinských jazykov, nie iba toho rusínskeho, vymiera. Pred mesiacom zomrel Ján Lazorík z Krivian, ktorému sme pomohli vydať prvú knižku v šarišskom jazyku. Viete, čo hovorieval? „Lepši pozná Sanfrancisko, jak svoje rodzisko“. V tom je povedané všetko.         

 

Celý rozhovor nájdete v sekcii pre predplatiteľov.

Diskusia k článku