Poľovníčka Ľubomíra: „Les vo mne vyvoláva pocit bezpečia aj pokory “

Poľovníčka Ľubomíra: „Les vo mne vyvoláva pocit bezpečia aj pokory “

(šaja) – Priateľ ju zobral do lesa na prechádzku a neskôr ho „ukecala“ aj na poľovačku. Les si ju získal natoľko, že sa z nej stala vášnivá poľovníčka. Strieľa zverinu a svoju šikovnosť predvádza aj na súťažiach, kde strieľa z malokalibrovky. Ľubomíra Halkovičová (28) na zverinu a les nedá dopustiť. Veď aj svadobné fotenie sa konalo, ako inak – v lese...

„K poľovníctvu som sa dostala prostredníctvom môjho manžela, avšak lásku k nej vo mne prehĺbili moji rodičia a dedko. Už ako deti sme veľmi často chodievali s rodičmi do lesa - na opekačky, na hrady aj pikniky. Už v tom čase som vedela, že prírodu mám veľmi rada a cítim sa jej súčasťou. Dedko bol lesníkom, takže všetky poznatky, ktoré mal, nás učil a my sme to nasávali,“ hovorí so smiechom Ľubomíra, ktorá rada spomína na to, ako sa dostala k poľovníctvu. 

„Ukecala“  som manžela, aby ma vzal na poľovačku 

 „Keď sme s manželom boli ešte veľmi dobrými kamarátmi, viackrát som ho prosila, aby ma zobral do lesa, na prechádzku, avšak neskôr mojou túžbou bolo ísť s ním na poľovačku. A on ma zobral. Odvtedy som sa len utvrdila v tom, že sa chcem stať poľovníčkou, lebo   pre mňa nie je nič krajšie ako tráviť svoj voľný čas v prírode, spolu so zvieratami, medzi stromami. Len tak počúvať štebot vtákov, učiť sa čítať o zveri z lesných chodníkov. Príroda je otvorenou knihou, ktorú treba vedieť len čítať,“ tvrdí sympatická žena, ktorá najskôr absolvovala ročnú prípravu – poľovnícky kurz. Skladal sa z troch základných okruh a to z teoretickej, praktickej  a streleckej prípravy. 
 
„Takže som absolvovala  hodiny  teórie z rôznych predmetov ako napríklad  poľovnícka osveta, právne predpisy týkajúce sa výkonu práva poľovníctva, poľovnícka biológia a zoológia, kynológia, starostlivosť o zver a jej choroby, lov zveri a poľovnícke plánovanie, poľovnícke strelectvo a, samozrejme, poskytovanie prvej pomoci. Potom som absolvovala streleckú prípravu, ktorá pozostávala zo streleckého výcviku s poľovníckymi zbraňami, následnej skúšky zo streľby z poľovníckych zbraní a vykonaním skúšok  zo zásad zaobchádzania s poľovnými zbraňami spolu s poznatkami o poskytovaní prvej pomoci.“ Poslednou časťou bola praktická príprava, ktorú absolvovala  v Poľovnom združením Sekčov s pôsobnosťou v Tulčíku, kde získala poznatky z praxe - prírody pod vedením hospodára, manžela a svokra. Na základe absolvovania tejto povinnej prípravy ju neskôr prijali do  poľovníckeho združenia Sekčov, kde  získala aj svoje prvé povolenie na lov zveri. 
 

 Ľubka miluje les a všetko s ním spojené. „Cítim tu lásku aj pokoru,“ hovorí. 

 Cesta k povoleniu nie je jednoduchá 

 „Tomu  predchádzali hodiny a hodiny brigád v lese, prikrmovania zvierat a to hlavne v zime, kedy nastáva obdobie núdze a starostlivosti o ňu. Takže cesta k povolenke nie je jednoduchá,“ hovorí. Zaujímalo nás, či  Ľubke nie je ľúto, keď nejakú zverinu zastrelí. „Každá zver má nejaké kmeňové stavy, ktoré je potrebné udržiavať, aby sa nepremnožila. Neberiem to tak, či mi to je alebo nie je ľúto, ale tak, že viem na základe čoho som dané povolenie získala.“ 

Mladá žena nemá problém ani s tým, že srnka končí na tanieri a pochutnáva si na nej celá rodina. „Nikdy som to tak nevnímala, že na tanieri mám chúďatko srnku, pretože takmer všetci konzumujeme mäso a nemyslím si, že keď konzumujeme trebárs kuracinu, tak si predstavíme  sliepku, ktorá by si nemyslela, že skončí v pekáči, alebo kravička pasúca sa na pasienkoch, ktorá skončí ako vynikajúci tatársky biftek,“ dodáva so smiechom. 
 

Nie je nič krajšie, ako čas strávený v lese

V rodine pani Ľubky sa teda zverina z lesa  varí, no často ju na tanieri nemajú. „Doma varíme všetci, avšak divinu nekonzumujeme tak často. Veľmi rád ju pripravuje môj svokor, ktorého chuťové poháriky sú na tento druh jedla doslova vycibrené, ale aj svokra vie veľmi dobre chuťovo pripraviť divinu, cítiť z nej doslova   lásku z varenia,“ dodáva s úsmevom. 

A čo je potrebné na to, ak sa niekto chce stať poľovníkom? V prvom rade musí  absolvovať ročný poľovnícky kurz a následne požiadať o poľovný lístok.  „Nie je podmienkou, ale ak chcete získať povolenie na lov, tak sa musíte uchádzať o miesto v nejakom poľovníckom združení, kde sa dostať je veľmi náročné a zložité. Môže to trvať aj  niekoľko rokov. V každom okrese tento ročný poľovnícky kurz stojí inak,  ale približne to vychádza na šesťsto eur.  To je štartovný poplatok a potom už len investujete a investujete - od poľovníckej výstroje po poľovnícku výzbroj,“ prezrádza poľovníčka, ktorá do lesa chodieva najčastejšie s manželom a aj so svokrom. V lese sú takmer každý jeden deň. „Čas strávený v lese ma veľmi vnútorne obohacuje, pretože si tam človek vie plnohodnotne oddýchnuť, načerpať potrebnú silu a energiu.  Les aj samotná príroda vo mne vyvoláva pocit bezpečia, ale aj pokory voči tomu, čo matka príroda vie vytvoriť a vytvorila.“
 

Svadba v lone prírody 

Keďže Ľubka prírodu a les zbožňuje, aj jej najkrajší deň v živote – svadba sa niesla v tomto duchu a to počnúc výzdobou, svadobným menu  a končiac oblečením.  „Manžel mal hnedý smoking, ja krátke šaty. Samotné posvadobné fotenie sme absolvovali v lese, čo bolo pre nás samozrejmosťou a čo sme si aj fantasticky užili,“ spomína s úsmevom na tvári.  
 

 Svadobné fotky sa „robili“ v lese. 

Nájdete ju aj na súťažiach

Ľubka  okrem poľovania a množstva času stráveného v lese obľubuje aj športovú streľbu. „Strieľam z malokalibrovej zbrane na poľovníckych súťažiach, ale aj zo vzduchovky na desať metrov. Venujem  sa tomu viac ako rok a trénujem trikrát do týždňa. Veľmi ma to baví a verím, že sa v tomto budem ďalej len zdokonaľovať a zdokonaľovať pod taktovou môjho skvelého trénera. Sú to dlhé hodiny a hodiny príprav, vystrieľaných brokov, avšak ten pocit, keď po dlhom čase prídu prvé výsledky je na nezaplatenie,“ uzatvára poľovníčka Ľubomíra Halkovičová. 
 

Foto: L. H. 

Diskusia k článku