Petra Harčaríková: Môj synček bol impulz, vďaka ktorému som...

Petra Harčaríková: Môj synček bol impulz, vďaka ktorému som...

ADHD, tieto štyri písmená dokážu nejednému rodičovi otočiť život hore nohami. ADHD je anglická skratka (Attention Deficit Hyperactive Disorder), za ktorou sa ukrýva diagnóza, ktorá v súčasnosti postihuje čoraz viac detí. Porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou nie je mýtus, je skutočná diagnóza, ktorou je potrebné zaoberať sa. Svoje o tom vie aj Mgr. Petra Harčaríková, PhD., ktorá sa podieľala na založení Súkromnej základnej školy pre žiakov s ADHD.

 Vedeli ste od začiatku, že sa budete venovať špeciálnej pedagogike a terapiám?

- Úprimne, nikdy by mi nenapadlo, že sa tomu raz budem venovať. Ja som vyštudovala na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity  slovenský jazyk a literatúru a latinský jazyk, týmto smerom som sa potom aj uberala. Učila som slovenčinu, latinčinu na strednej aj vysokej škole, medicínsky zameraných študentov. Cez slovenčinu som sa potom dostala k výskumu detskej reči. Zažala som doktorandské štúdium v oblasti výskumu naratív v detskej reči. Naratíva sú zjednodušene povedané príbehy, ktoré deti tvoria, aby sa mohla zdokonaľovať ich slovná zásoba, predstavivosť, schopnosť povedať alebo napísať dobrý príbeh. Výskumy som robila v materských, ale aj základných školách. 
 
Ako ste sa teda dostali k špeciálnej pedagogike?
 
- S manželom sme si osvojili chlapčeka a ten potreboval individuálnejší prístup. Teda vďaka nemu som sa začala zaujímať o špeciálnu pedagogiku. On má primárne ADHD, čo je vlastne porucha pozornosti spojená s hyperaktivitou. Toto je v špeciálnej pedagogike relatívne nová diagnóza a trpí ňou stále viac detí.
 
Váš syn bol teda aj jeden z dôvodov, prečo ste sa rozhodli založiť školu pre deti s ADHD?
 
- Keď sme zistili, že má ADHD, snažili sme sa mu pomôcť, no zistili sme, že v Prešove ani okolí nebola žiadna inštitúcia, ktorá by mu poskytla to, čo potreboval. Tieto deti môžu byť aj nadpriemerne inteligentné, takže tam nie je mentálna zaostalosť, akurát potrebujú individuálnejší prístup, napr. menej detí v triede, odstránenie rušivých prvkov v triede alebo asistentku pri vyučovaní. Preto sme sa pokúsili o zriadenie školy pre takéto deti a podarilo sa nám to. Na ministerstve školstva nám to schválili a zaradili nás do siete škôl a školských zariadení Slovenskej republiky. Takže áno, môj synček bol impulz, vďaka ktorému som sa „prehupla“ do špeciálnej pedagogiky a začala sa venovať rôznym druhom terapií.
 
 
Akým terapiám sa teda venujete?
 
- Venujem sa dvom nosným terapiám, a to terapii neuromotorickej nezrelosti a Benaudire. Terapia neuromotorickej nezrelosti spočíva 
v tom, že sa dieťaťu zadá cvik podľa jeho individuálnych potrieb, ktorý je  vhodný na to, aby mu zanikli primitívne reflexy. Tieto reflexy má bábätko a mali by sa vytratiť do jedného roka života. Ak tieto reflexy nevyhasnú a pretrvávajú ďalej, tak potom môže mat dieťa rôzne problémy, napríklad s písaním, čítaním, pomočovaním, s pozornosťou a podobne. Vďaka tejto terapii sa mnoho prejavov dá odstrániť, alebo aspoň zmierniť. Deti sa naučia lepšie koordinovať pohyby a to im veľmi pomáha. Terapia Benaudira je sluchový tréning, ktorý trénuje centrálne sluchové spracovanie. Dieťa má problém so zvukovým rozlišovaním. Na to je prístroj (audiometer), vďaka ktorému terapeut zjednodušene povedané odmeria, čo počuje jedným uchom, druhým, potom spolu. Podľa toho sa robia krivky počutia, na základe ktorých sa dá zistiť, aký má dieťa problém so sluchovým spracovávaním. Podľa nameraných údajov sa zostaví hudba, ktorá je zložená z rôznych tónov a zvukov prírody. Táto terapia je pre dieťa veľmi jednoduchá, pretože nič iné netreba, len počúvať desať minúť špeciálne skomponovanú hudbu šitú na mieru. A posilní to, čo dané dieťa potrebuje. 
 
Ako vníma deti s touto poruchou okolie?
 
- Okolie často takéto deti odsúva. Považuje ich za zlé, nevychované, spochybňuje výchovou rodičov. Deti to nemajú v bežnom živote ľahké. Napríklad v škole je potrebné, aby sa takémuto dieťaťu učiteľka venovala viac, ale v tom prípade by boli ostatné deti odsunuté. V praxi je to často tak, že učiteľka sa skôr venuje väčšine a to dané dieťa je potom akosi vylúčené. Tieto deti majú problém aj so sociálnymi vzťahmi, teda so sociálnou interakciou. To môže byť potom pre ne stresujúce a často sa cítia vo väčšom kolektíve stratené a niekedy tieto stavy končia až neurózami. Rovnako stresujúce je to pre ich rodičov, ktorí sú pod tlakom okolia. Našťastie už deťom s ADHD dnes vieme pomôcť a prostredníctvom terapií a individuálneho prístupu im dokážeme uľahčiť život.    
 
Dominika Tuptová
Ilustračné foto: www

Diskusia k článku