Milan Kobulský: „V Cleveland Slovak Radio čítam aj správy z Prešovského večerníka“

Milan Kobulský: „V Cleveland Slovak Radio čítam aj správy z Prešovského večerníka“

Keď vstúpi do redakcie s úsmevom na tvári a svojou elegantnou šarištinou, nech máme akúkoľvek zlú náladu, hneď sa to mení. Milan Kobulský je človek, ktorého jednoducho musíte mať rád. Poznáme sa už viac než dvadsať rokov a teší nás, že každú svoju návštevu Prešova spája aj s Prešovským večerníkom.

Milan Kobulský žije v Spojených štátoch amerických už od roku 1969, no každý rok prichádza do rodného Prešova, kde má dve sestry a veľa kamarátov. Robil takmer tridsať rokov v inžinierskej oblasti pre NASA a desať rokov pre strojárenskú firmu na obrábanie strojov pre hutnícky a plynárenský priemysel. Dnes je na dôchodku, ktorý si vyslovene užíva. A už 25 rokov vedie najstaršie slovenské rádio v Amerike. Navyše, ako nám prezradil, v súčasnosti je aj riaditeľom Slovenského inštitútu a knižnice v Clevelande.

„V Prešove som už mesiac, veľmi rýchlo to ubehlo. Cestou k vám do redakcie som rozmýšľal, či by som tu znova dokázal žiť, či by som si zvykol na ten systém. Aj som si odpovedal. Áno, veď som nezabudol, odkiaľ pochádzam,“ hovorí s úsmevom. 

 
M. Kobulský je pyšný na svoje paradajky.

Jeho pobyt na Slovensku je zakaždým veľmi pestrý. Keďže miluje folklór, navštívi nejaký festival. „Moja vnučka tancuje vo folklórnom súbore. Preto som bol aj v Detve, tam vystupoval súbor Lúčina z Clevelendu, kde chodí. Existujú už vyše dvadsaťpäť rokov. Teší ma, že Norika má vzťah k tradíciám,“ prezrádza Milan Kobulský.
 
Okrem festivalu v Detve stihol pobudnúť aj na Pieninách a v obľúbených Bardejovských Kúpeľoch. „Bol som aj v Bratislave na Cyrilo-metodské slávnosti, na Bratislavskom hrade. Pozvali ma tam ako riaditeľa Slovenského inštitútu a knižnice,“ dodáva.
 
Zdá sa, že aj nový post riaditeľa Slovenského inštitútu a knižnice je jeho ďalšou srdcovkou. „Máme tam všelijaké slovenské knihy. Niektoré sú veľmi staré. Nedávno nás navštívila jedna pani zo Slovenska, ktorá bola v Amerike na prax a chcela vedieť, aké mali Slováci žijúci v Amerike učebnice, keď sa učili angličtinu. U nás nájdete knihy od roku 1890 po 1925 rok. Máme tam aj všetky časopisy.“ 

S vnučkou Norikou.
 
Na otázku, kto založil Slovenský inštitút a knižnicu, odpovedal: „To boli slovenskí benediktíni v Clevelande a pri tom kláštore v roku 1952 bol založený tento inštitút. Založili ho tí Slováci, ktorí utiekli pred komunistami do Ameriky. Pri kláštore sa schádzala inteligencia a ona potom aj vydávala knihy v angličtine aj slovenčine pre Slovákov, ktorí tam prišli. Je tam niekoľko tisíc kníh a časopisov. Knihy nepožičiavame, ale ľudia tam môžu prísť a študovať.“
 
A v čom spočíva náplň jeho práce? „Ja túto prácu rodím dobrovoľne, dvakrát do týždňa po štyri hodiny. Teraz je veľmi populárne hľadanie vlastných koreňov. Chodia za nami americkí Slováci, už tretia generácia, a chcú zistiť, odkiaľ pochádzali ich predkovia. Mnohí z nich majú po svojich predkoch slovenské knihy, ktoré už nechcú, no súčasne ani nechcú, aby boli zničené, tak ich nosia k nám. Môj predchodca dokonca poslal do prešovskej knižnice nejaké knihy, tak sa chcem pozrieť, čo je s nimi, či ešte nepotrebujú nejaké.“
 
Svojimi ďalšími vetami nás zvlášť potešil. „Stále robím aj v Cleveland Slovak Radio, je to už 25 rokov. Slovenské vysielanie je dokonca najstarší rádiový program v Amerike, funguje už od roku 1939. Ide nám to veľmi dobre. Vysielame každú nedeľu a dokonca čítam aj správy z vašich novín, ktoré mi každý deň mailom posielate. V dvoch minútach poviem, čo som sa z Prešovského večerníka dočítal.“
Zmysel pre humor mu rozhodne nechýba.
 
Ako vyzerá život dôchodcu? „Moja práca v NASA mi nechýba. Keď porovnám, aký mám život teraz a predtým, tak to bola veľmi stresujúca práca. Teraz oddychujem a venujem sa tomu, čo milujem. Užívam si to, základom je, keď máte dobrý dôchodok. V Clevelande mám záhradku, kde sa veľmi darí zvlášť paradajkám, mám svoje holuby, to je môj koníček. Samozrejme, nedeľa patrí rádiu a cez týždeň chodievam do inštitútu. Život mi spestrujú moji najbližší, pred dvomi týždňami sa narodila moja štvrtá vnučka...“
 
Dominika Tuptová, (ado)

Foto: súkromný archív

Diskusia k článku