Na začiatku chcela byť zubárkou, dnes vdychuje život kresbám

Na začiatku chcela byť zubárkou, dnes vdychuje život kresbám

Katarína Kočanová (25) nevedela kam sa po skončení strednej školy uberať. Rozhodla sa študovať zubné lekárstvo. Osud to však chcel inak a Katka sa dnes venuje, pre mnohých stále neznámemu oboru, animovanej tvorbe. Vdychuje život obyčajným kresbám a výsledný efekt je viac než úchvatný. O tom, ako sa k animovanej tvorbe dostala a ako vyzerá štúdium či práca, sa s nami rada podelila.

 Bola animovaná tvorba od začiatku tvojím cieľom?
- Práveže nie. Ja som začala po strednej študovať zubné lekárstvo. Mala som skončené gymnázium a nevedela som kam ďalej. Zubné lekárstvo v sebe spájalo vedomosti s manuálnou prácou. Vyzeralo to zaujímavo a s učením som dovtedy veľké problémy nemala, tak som to skúsila. V prvom ročníku som však zistila, že jediné predmety, ktoré ma psychicky neubíjali boli tie, pri ktorých bolo treba zuby kresliť, alebo modelovať. Tak som sa po prvom ročníku rozhodla prerušiť štúdium a aj napriek vydeseným pohľadom mojej rodiny vyskúšať šťastie na talentových skúškach vysokých umeleckých škôl. 
 
Kam si chcela ísť študovať?
- Dala som si prihlášku na animovanú tvorbu do Zlína aj do Bratislavy. Bol to troška krok do neznáma, pretože som poriadne nevedela, o čo ide a čo ma čaká. Chcela som, jednoducho, študovať niečo, čo by spájalo veci, ktoré mám rada. A to hlavne filmy, na ktorých som bola závislá a kreslenie, ktoré mi celkom šlo ešte počas strednej školy. 
 

Ako sa ti darilo na prijímacích skúškach?
- Prvá možnosť mi nevyšla. Aj keď sa do Zlína hlásili ľudia nielen z Česka, ale aj mnohí Slováci, čiže konkurencia bola väčšia, neúspech ma trochu dostal. Ostala mi posledná šanca a to Bratislava. Prijímacie skúšky tam boli celkom namáhavé, pozostávali z troch kôl. Prvá časť boli domáce práce. Dali nám zadanie vymyslieť vlastnú poviedku a ilustrovať ju. To som musela splniť do istého času a poslať ešte pred samotnými prijímačkami. Potom ma na prijímačkách čakali v jeden deň test z dejín filmu, úloha nakresliť komix na danú tému a potom ešte ísť do terénu a kresliť „pohybovky“, teda ľudí v pohybe. Bol vtedy február, takže to bolo veľmi zaujímavé, pretože vonku snežilo a doslova sa mi rozpíjala kresba pod topiacimi sa vločkami. Ak ste v tento vyčerpávajúci deň postúpili ďalej, čakal vás ešte osobný pohovor v deň číslo dva. Okrem otázok z rôznych odvetví dejín umenia sa vás pýtajú aj na váš všeobecný kultúrny prehľad a na vás samotných. Tiež ste museli predviesť jednu pohybovú etudu. Vnímanie fáz pohybu by mala byť totiž pre animátora jednou z najdôležitejších schopností, animátor musí vedieť dobre cítiť pohyb. Vtedy ste sa tak na chvíľu stali mímom a bez slov ste mali predviesť nejakú nezmyselnú činnosť, ktorú vám zadali. V mojom prípade si ironicky vymysleli predviesť zubárku, ktorá sa snaží vytrhnúť zub zápasníkovi sumo a ten sa pritom bráni. Vzhľadom k tomu, že meriam asi meter a pol, to pre nich bolo určite celkom vtipné sledovať tento môj počin. 
 
Prečo si si vybrala práve animovanú tvorbu?
- Ja som človek, ktorý proste musí tvoriť a vymýšľať nové veci. A to som vlastne na zubarine zistila. Preto ma oslovila animovaná tvorba. Spájalo to všetko to, čo som hľadala. Lásku k filmu, pozornosť k detailu a odlišný prístup k mysleniu. Prvýkrát som sa do animácie zaľúbila, keď som videla ako sa vyrábal film od Tima Burtona - Mŕtva nevesta. Je to bábkový film, s ktorými je asi najťažšia práca, no výsledný efekt je krásny. 
 
Krátky animovaný film na tému autoportrét Manuál pre blondíny.
 
Je to iste namáhavá práca...
- To áno. Veď my sa aj smejeme, že animátori sú šialení ľudia a vlastne si to vieme aj priznať. Normálny človek by takúto prácu nerobil. Veď jedna sekunda, ktorú vidíte vo filme, nám niekedy zaberie hodiny práce. Za touto sekundou sa skrýva približne dvanásť obrázkov, ktoré musíme vytvoriť, aby to človek dokázal vnímať ako plynulý pohyb. Niekedy je to skutočne vyčerpávajúca práca. No zároveň je to vďačné remeslo, pretože vo výsledku vzniká niečo, čo poteší nielen mňa, ale aj iných ľudí.
 
A ako vyzerá také štúdium?
- Mnohí si myslia, že naše štúdium je úplne v pohode, pretože len pozeráme filmy a kreslíme. Je pravda, že pozeráme veľa filmov, no mnohokrát sú to filmy celkom nezáživné, z ktorých potom píšeme testy, pričom nesledujeme také veci, ktoré si všíma bežný divák, ale rôzne vyjadrovacie prostriedky, či už obrazu alebo zvuku, strih, ale aj proces výroby a historické okolnosti vzniku filmu. Stále do nás vštepujú, že film je tímová práca. Jeden človek nepokryje všetky zložky filmu, preto sa náš odbor prepája s inými filmovými odbormi, kde študujú zvukári, strihači, či scenáristi.

 
Návrh scény k pripravovanému magisterskému filmu Posledná pomoc.
 
Ako vyzerá ukončenie štúdia, teda záverečné práce?
- Záverečné práce u nás vyzerajú trochu inak ako na bežných vysokých školách. Tiež píšeme teoretické práce, no nie je to pre nás primárne. Dôležité sú pre nás semestrálne či ročníkové cvičenia, zamerané nielen na dobré zvládnutie animácie, ale aj stovky iných vecí. A k tomu bakalársky a magisterský film ako výstupné projekty ku skúškam zo štátnicových predmetov. Bakalársky film je určený hlavne na to, aby človek ukázal ako vie animovať. Pri magisterskom filme je dôležitá okrem animátorskej aj režijná stránka. Teda, aby autor zvládol dať všetky aspekty filmu dokopy. Ustrážiť scenár, dramaturgiu a tiež ľudí, ktorí na filme spolupracujú. Jednoducho organizáciu filmu.
 
Ty už máš bakalárske štúdium za sebou. Ako vyzeral tvoj bakalársky film?
- Bakalársky film som robila na veľmi osobnú tému a až tak dobre som pri ňom nezvládla režisérsku časť. No prijala som kritiku a poučila som sa zo svojich chýb, ktorým sa snažím pri svojom magisterskom filme vyhýbať.
 
Teraz pracuješ na magisterskom filme. Prezradíš nám o čom bude?
- Môj magisterský film bude čierna komédia. Inšpiráciu na námet som čerpala zo svojho života a skúseností, čomu sa asi nikto vo vlastnej tvorbe nevyhne. Hlavná postava pracuje ako záchranár, sužujú ho depresie a rieši svojich vlastných démonov. No film by mal byť vtipný. Mám veľmi rada humor a chcem ho implementovať aj do svojich filmov. Je dôležité, aby sa ľudia aj na filmoch s vážnejšou tematikou trochu zasmiali a možnou takouto odľahčenejšou formou uchopili hlavnú myšlienku. 

 
Návrh hlavnej postavy k pripravovanému magisterskému filmu Posledná pomoc.

Vy, animátori, toho asi v hlave držíte veľa a to sa potom preklápa aj do vašej tvorby...
- Presne tak. Ak už niekto videl nejaký krátky animovaný film z autorskej tvorby, možno sa mu mohol zdať na prvý pohľad zvláštny, alebo ťažšie pochopiteľný. Veľakrát dá autor do svojho filmu všetko zo seba a niekedy strávi nad prípravou a tvorbou filmu, ktorý má menej ako desať minút, aj roky. Problematike sa venuje dlho a hlbšie, hľadá k danej téme množstvo obrazových metafor. A práve preto je animovaný film vhodným médiom, v ktorom sa, na rozdiel od hraných filmov, dokážu popierať nielen fyzikálne zákony, ale dajú sa v ňom rozpohybovať veci, ktoré by sa normálne hýbať nemohli. Z toho vlastne aj pozostáva názov animácie. Anima, čo je z latinčiny a znamená duša. Čiže schopnosť dať niečomu dušu, oživiť. Takže na experimenty tam priestor jednoducho je.
 
Aké boli tvoje doterajšie úspechy? Načo si najviac hrdá?
- Mala som jeden krátky film z tretieho ročníka, ktorému sa podarilo získať na našom školskom festivale Áčko cenu za najlepší zvuk. Bolo to cvičenie na pohyb zvierat, ktoré sa v mojom prípade odohrávalo v Škandinávii. To považujem za taký malý prvotný úspech. 

 
Krátky animovaný film na tému pohyb zvierat Škandinávia.
 
Tvoje plány do budúcna?
- Do budúcna by som sa chcela venovať hlavne kreslenej animovanej tvorbe. To je technika animácie akou robil filmy napríklad Walt Disney. No akurát dnes sa to všetko robí digitálne a nie ručne na štosy papierov, či priesvitných fólií. Kreslí sa napríklad pomocou grafického tabletu a technika sa volá digitálna kreslenka. Na Slovensku máme niekoľko šikovných animátorov, no možnosť prejaviť sa je ešte stále malá. Veľa animátorov tvorí krátke animované filmy, ktoré sú bežnému divákovi častokrát neznáme. Na Slovensku máme len jeden taký väčší festival zameraný na animované filmy a to Fest Anča v Žiline. V zahraničí je takýchto festivalov oveľa viac. No pomaly sa to tu začína rozbiehať, čo ma teší. 
 
Dominika Tuptová
foto: archív K. Kočanovej

Diskusia k článku