Veštica o Petrovi Kocákovi: Bol to čínsky umelec, ktorého popravili

Veštica o Petrovi Kocákovi: Bol to čínsky umelec, ktorého popravili

Stretnutie s akademickým maliarom Petrom Kocákom je zakaždým takým malým dobrodružstvom. Stretli sme sa s ním v jeho ateliéri, kde nás pozval na najlepší čínsky čaj. Takéto pozvanie sa neodmieta. Keď sme vstúpili do jeho svätyne, spustili sme naňho lavínu zvedavých otázok.

Peter Kocák patrí k výnimočným umelcom, ktorí svoj život upísali aj čínskej kaligrafii. Chceli sme vedieť, čo je to vlastne čínska kaligrafia. Hneď nám ukázal svoj klenot. „Tri roky som zháňal tento kaligrafický slovník. Na začiatku je zoznam aj s číslom strany, kde sa znak, ktorý si vyberiete, nachádza a pod ním sú jeho podoby. Je tam uvedený autor, teda majster, ktorý ten znak vo vlastnom umeleckom štýle napísal čínskym štetcom, v ktorej dynastii a storočí. Ja ovládam asi 900 znakov, spolu je ich asi šesťdesiattisíc. Každý rok si robím taký test, aby som zistil, koľko znakov ovládam a na akej úrovni som. Prvá úroveň obsahuje asi 200 až 300 znakov. To je pre začiatočníkov. Ja som v tretej alebo štvrtej a pre úspešné absolvovanie celého testu človek musí ovládať 2500 - 3000 znakov. To sa berie aj ako jazyková skúška. Ak toto človek ovláda, je schopný v Číne napríklad študovať alebo pracovať,“ vysvetľuje Peter Kocák. 

Jeho priatelia vedia, že pred mnohými rokmi mu učarovalo Japonsko, zhruba pred deviatimi rokmi ho „zamenil“ za Čínu. Ako je to s jeho čínštinou? „Ja po čínsky hovorím bez problémov, dokonca som už na čínskej univerzite v Šenčene prednášal aj po čínsky. Číňania veľmi málo hovoria po anglicky, takže je pre mňa jednoduchšie sa dohovoriť po čínsky ako po anglicky. Čínštinu sa učím už sedem rokov každý deň. Neučím sa jedine keď spím. A učím sa prostredníctvom čínskeho mobilného chatu. Sú tam textové hlasové správy a takto sa dorozumievame,“ dodáva. 
 
 

Ateliér Petra Kocáka je výstavou jeho grafík, aj jeho kaligrafií. Na stene mu visí jedna, ktorá je preňho vzácnym darom. „Dostal som ju od svojho učiteľa kaligrafie. Učiť sa kaligrafiu bez učiteľa je veľmi ťažké. V Číne je to najvyššie umenie a je ich tam mnoho. Ja som bol naposledy v Číne minulý rok u jedného učiteľa, ktorý z troch znakov vytvoril jeden. Volá sa Lu Guoming a tým, že vymyslel znak, Pinganfu, ktorý znamená pokoj mier a šťastie, je jedným zo 64 ľudí v histórii Činy, ktorí majú vymyslený vlastný znak. Ostatné znaky vznikli vývojom za päťtisíc rokov, ale on je posledný v rade autorov znakov, ktorý žije. Teraz na tom naozaj pekne zarába, tento znak nájdete všade v celej Číne aj na rôznych predmetoch.“ 

Peter Kocák je v Krajine nebeského draka už známy umelec. „Pred ôsmimi rokmi som mal v Číne svoju už piatu samostatnú výstavu, no prvú čisto kaligrafickú a čínskej maľby. Boli to moje prvýkrát vystavené „čínske“ veci, ktoré som robil. Prišiel za mnou jeden starší Majster, ktorý ma veľmi chválil, bol tak dojatý, až sa rozplakal. Bolo to veľmi milé a dojímavé. Hovoril mi, že on denne, už sedemdesiat päť rokov, píše kaligrafiu, ale že toto ešte nevidel, aby cudzinec zo Západu dokázal takto precítiť ich umenie viac ako niektorí Číňania,“ hovorí sympatický umelec a pridáva ďalšiu perličku: „Dokonca o mne písali v čínskych novinách. Zoznámil som sa s riaditeľom najväčších novín v malom trojmiliónovom meste Tačching. Keď zistil, že sme rovnako starí, teda narodení v tom istom znamení byvola, tak dal pokyn uverejniť story o mojej čínskej histórii. Dostal sa totiž aj k jednému staršiemu článku v čínskej tlači, kde bol rozpísaný jeden môj zážitok, ktorý sa stal asi pred tridsiatimi rokmi. Raz sme boli s priateľmi v Krakove, partia sme sedeli v bare a bavili sa. V kúte sedela jedna čarovná starenka s mačkou v košíku, bola úplne nenápadná. Zrazu prišla ku mne a chcela, aby som jej ukázal pravú ruku. Povedala, že ešte takú dlaň nevidela. Vraj nikto nemá také dokonalé rovnobežné čiary na dlani, len gorila alebo génius. Pozrela sa aj na druhú ruku a začala vykladať môj príbeh. Doslova ma šokovala, vedela takmer všetko o mojom detstve, bolo to neuveriteľné. Dokonca vraj som bol v minulom živote slávnym čínskym kaligrafom, ktorého popravili, pretože si dovolil opraviť cisárovu kaligrafiu. A keď tento môj príbeh vyšiel v čínskych novinách, bola to neskutočná senzácia.“ 


Maľuje nielen kaligrafiu, ale aj abstraktné tušové diela.

Znova sme sa zastavili pri kaligrafiách Petra Kocáka. Na stene mu visel štetec, ktorý pôsobil ako umelecké dielo. „Toto je môj najnovší štetec. Rúčka je trojdielna, z byvolích rohov. Je dlhá asi 70 cm. Vlas tela štetca je úžasne jemný, z tibetského jaka. Maľujem s ním abstraktné tušové diela, i kaligrafiu na veľké, viacdielne, aj päťmetrové najkrajšie čínske papiere, napnuté na plátna,“ prezrádza.
Aj s takýmto štetcom pracuje Peter Kocák.

Do ateliéru sme vstúpili s otázkou, ako si žije Peter Kocák. Dozvedeli sme sa to až pri odchode: „Žijem si dobre, nemám sa na čo sťažovať. Tvorím, učím, ale aj sám sa učím. Nedávno som bol istý čas v Istanbule, pretože sa vydávala moja dcéra Nika. Veľmi sa teším aj z mojej najbližšej výstavy, ktorá, ak nezakríkneme, bude v Tatranskej galérii v Poprade. Oslovila ma pani riaditeľka galérie a taká vzácna ponuka sa neodmieta. Tým sa mi plní veľký sen, pretože konečne mám možnosť vystaviť aj veľké plátna. A svetlo sveta uzrie aj milá knižka básní poetky Ingrid Lukáčovej, ktorú som s úctou ilustroval. Keď ma oslovila, práve v tej dobe som začal robiť abstraktné grafiky. A tie sa zhodou okolností, na náhodu neverím už dávno, myslím, dokonale hodili k jej básničkám. Obaja sme boli až prekvapení ako to dokonale sadlo.“
 
Text a foto: Dominika Tuptová 

Diskusia k článku