Motorkár – záchranár Ľubomír Baňas: „Zbadal som kolónu a hneď som vedel, že je zle“

Motorkár – záchranár Ľubomír Baňas: „Zbadal som kolónu a hneď som vedel, že je zle“

(šaja) – Nestratil duchaprítomnosť! Prešovčan Ľubomír Baňas (49) zachránil život 11– ročnej Sofii, ktorú koncom augusta zrazil v Sabinove na prechode poľský kamión.

„Bolo okolo šiestej večer, šiel som do práce a na ceste za kruhovým objazdom som zbadal kolónu áut. Tušil som, že sa stalo niečo zlé,“ spomína na letný podvečer. Keďže bol na motorke, kolónu predbehol a na zemi zbadal ležať dievčatko. „Odhadol som, že má asi dvanásť rokov. Ležala na zemi a plytko dýchala. Rýchlo som jej zaklonil hlavu dozadu, aby sa rozdýchala. Záklon je dôležitý, pomáha okysličiť mozog. Ja som ale nič výnimočné neurobil, to by spravil každý,“ hovorí skromný záchranca. 

Sofia, ktorej záklon pomohol, začala dýchať lepšie a neskôr ju previezla záchranka do prešovskej nemocnice, kde sa z ťažkých zranení hlavy liečila viac ako dva týždne. Dnes sa dievčatko cíti lepšie, no napriek tomu ešte nemôže so spolužiakmi sadnúť do školskej lavice. 
Mama, Jana Smreková ani po mesiaci po nehode nevie zadržať slzy. „Bol to strašný šok, keď vidíte svoje dievčatko ležať bezvládne na zemi. Som pánovi Baňasovi veľmi vďačná, že šiel okolo a že mojej Sofinke pomohol. Keby tam nebol, neviem si ani predstaviť, čo by sa mohlo stať,“ hovorí. 
 
Sofia je milé a veselé dievčatko. 
 
Nehôd na našich cestách neubúda, skôr naopak. Čo by sme teda mali robiť v prípade, že uvidíme na ceste ležať človeka, ktorého zrazilo auto? „So zranenou osobou nikdy nesmieme hýbať, má ostať v polohe, v akej sme ju našli. Potrebné je ale zakloniť hlavu, ako v prípade zrazenej Sofie. Ak zrazený nedýcha, poskytneme mu umelé dýchanie. V prípade, že niekde krváca, snažíme sa krvácanie zastaviť,“ hovorí záchranár. 
 
Práca záchranára Ľubomíra Baňasa veľmi baví. „Od detstva som pozeral filmy s touto tematikou a chytilo ma to,“ usmieva sa muž, ktorý pracuje ako záchranár už 28 rokov. Jeho pracovisko je v Sabinove. „Najviac ma poteší, keď sa nám podarí zachrániť ľudský život. Je to neopísateľný pocit,“ priznáva. 

 

Mame Janke Smrekovej je pri spomienke na
nehodu ešte stále do plaču.

 
Ďakujem za ochotníctvo
Aj keď je jeho práca veľmi náročná najmä na psychiku, niekedy zažíva aj úsmevné situácie. „Nedávno sme boli na sabinovskej pohotovosti a jednej pani sme ošetrili manžela. Pani nám povedala, že nám ďakuje za naše ochotníctvo,“ prezrádza so smiechom Ľubomír Baňas, ktorý vo voľnom čase rád jazdí na motorke a tiež rád chodieva peši. „Mať svoju motorku, to bol môj detský sen. Som rád, že som si ho splnil,“ uzavrel. 
 
Foto: archáv L.B. a J. S. 

Diskusia k článku