Prvá šoférka trolejbusov v krajine Mária Straková: „Niektorí kolegovia ma neznášali“

Prvá šoférka trolejbusov v krajine Mária Straková: „Niektorí kolegovia ma neznášali“

(šaja) - Mária Straková (90) bola prvou ženou v bývalom Československu, ktorá sa uplatnila ako profesionálna vodička trolejbusu. Začala jazdiť v roku 1954 a volantom krútila celých 17 rokov. Cestujúci sa pri nej mohli cítiť v bezpečí - bez nehody najazdila 750 – tisíc kilometrov. Na túto prácu si čiperná starenka spomína aj dnes. A aj na to, že nie všetci kolegovia – vodiči boli z toho, že žena krúti volantom, nadšení. Prezradila nám, že niektorí ju preto doslova neznášali.

 Dôstojníka z trolejbusu vyhodila 

„Môj manžel pracoval v mestskej hromadnej doprave. Ja som pracovala ako sprievodkyňa, a keď začali kurzy na vodičov trolejbusov, urobila som si ho aj ja. Vodičák na osobné auto som už mala, tak som si povedala, prečo to neskúsiť. Pri záverečných skúškach mi asi veľmi nedôverovali, lebo som dostala najťažšiu úlohu - vyjsť s trolejbusom z garáže cez úzku bránu. Mala som trochu strach, ale zvládla som to,“ usmieva sa Prešovčanka, na ktorú vodiči spočiatku zazerali a niektorí ju neznášali. „Jeden kvôli mne dokonca podal výpoveď a prestúpil k taxikárom. Povedal, že žena - vodička trolejbusu je dehonestácia tohto povolania. Aj iní spochybňovali moje schopnosti. Raz ku mne nastúpil dôstojník a utrúsil poznámku, že ako môže žena šoférovať trolejbus. Tak som otvorila dvere a vyhodila ho so slovami – keď neveríš žene, počkaj si na iný spoj. Poradila som si aj s opitými cestujúcimi,“ pochválila sa milá dôchodkyňa, pre ktorú to boli najkrajšie roky života.

 
Pravnučka Elza prababičku zbožňuje.
 
 
„Zarábala som 1 700 až 1 900 československých korún, teda viac ako väčšina mužov v iných povolaniach. Navyše som mala skvelú robotu. Keby som si mohla vybrať ešte raz, znova si vyberiem túto prácu, lebo ma veľmi bavila. Ľudia boli takí, ako aj dnes, aj dobrí aj drzí. A tak isto aj revízori, niektorí boli milí, niektorí nie. A aj niektorí kolegovia boli milí, jeden z nich, nebohý Laci Straka, keď videl, že mi spadli palice, zastavil a pomohol mi ich nahodiť,“ prezrádza vodička, ktorá točila volantom až do dôchodkového veku. „V dopravnom podniku ma prehovárali, aby som ešte ostala, ale ja som odmietla. Prvého septembra som nastúpila do roboty a prvého septembra som skončila. Nikdy som nemala nehodu,“ pochválila sa. „Najradšej som mala trasu Solivar a Vyšná Šebastová. Lístok stál korunu, po meste šesťdesiat halierov a do Veľkého Šariša dve koruny,“ prezrádza ceny. Ako vodička si potrpela na presnosť. „Nikdy som nemeškala. Aj keď mi niektorí cestujúci vyčítali, že prečo som ich nepočkala. Povedala som im, že oni majú čakať na trolejbus, nie spoj na nich.“ Na trolejbuse sa zvezie hocikedy. „Trolejbusy sú pekné, moderné. Páči sa mi, že sú nízkopodlažné,“ pochvaľuje si. 

 
Z rodinného albumu.
 
Pani Mária vychovala štyri deti, troch synov a jednu dcéru. Už štvrťstoročie žije v zariadení pre seniorov Náruč v Prešove. Deti ju pravidelne navštevujú v zariadení. Zabehnú k nej niekoľkokrát do týždňa. „Prostredný syn sa rozviedol a ja som vychovala jeho deti. Potom som si povedala, že sa oni musia vedieť postarať o seba aj o deti, ja sa predsa nemôžem o nich starať do nekonečne. Hanbili sa, že som šla bývať do domova dôchodcov, ale aj som im povedala, že nech sa netrápia, že ja som tu prišla dobrovoľne a je mi tu dobre. Viem sa o seba postarať, všetko si dokážem urobiť sama, lebo mám ešte dobré zdravie. Vezmem si mechanickú metlu a poupratujem si. Niektoré opatrovateľky ma tu ani nepoznajú,“ smeje sa dôchodkyňa, ktorá veľmi rada číta. „Mám rada romány od slovenských spisovateliek, tie také zo života. A čítam si aj bibliu, ja čítam všetko.“
 
Do služby už v štrnástich 
 
„Mám iba základné vzdelanie, nemohla som študovať, už ako štrnásťročná som musela ísť do služby. Starala som sa u jedného bohatého Nemca v Prešove o domácnosť. Bol to veľmi dobrý človek, s manželkou ma brali, ako keby som bola ich rodina,“ spomína na mladosť pani Mária, ktorá sa narodila v Ľuboticiach. Neskôr pracovala v odevných závodoch. 
Kto si myslí, že dnes je život pani Márie nudný, ten sa mýli. „Vezmem si taxík a idem ku kamarátke do Šebeša, alebo do Keľemeša ku sestre. Mám ešte dve sestry, už sme ostali len my tri z deviatich súrodencov.“ Cez deň chodieva starenka na prechádzky, upratuje si, alebo pozerá televíziu. „Televízia ma veľmi nebaví, pozerám len poviedky a filmy, kde nie je násilie.“ 

 
Kávu má pani Mária veľmi rada. 
 
Pani Mária sa aj v 90 – tke stále teší dobrému zdraviu, len pred štyrmi rokmi si zlomila nohu. Preto všade chodí s paličkou. „Mám v nohe jednu šrubu, nebolí ma, len mi v nohe zavadzia,“ hovorí a prezrádza, na čom si rada pochutí. „Mám rada salámu, ale mäso veľmi rada nemám. Chutia mi skôr halušky. A mám veľmi rada aj polievky, tie jem každý deň. Či už vývar, alebo zeleninovú. A mám rada aj kávu.“ Mária Straková má desať vnúčat. Nedalo sa nám nespýtať sa na jej recept na dlhovekosť. „Ja ani neviem, možno aj to, že som celý život robila,“ zasmiala sa Mária Straková. 
 
 Prácu za volantom si užívala.
 
Foto: šaja, archív MS 

Diskusia k článku