Vozičkárka Maruška: „Slovo bariéry nepoznám“

Vozičkárka Maruška: „Slovo bariéry nepoznám“

(šaja) – Aj keď nemôže chodiť, dostane sa všade, kde si len zaumieni. Na vozíčku „vybehne“ po schodoch do nejedného kostola v Prešove, alebo aj do podzemných chodieb. Prešovčanka Maruška Valenčinová (28) od detstva trpí mozgovou obrnou, no táto choroba ju nebrzdí v ničom. Stále je usmievavá a teší sa z každého nového dňa.

 Zbožňuje históriu

„Zbožňujem históriu, veľmi ma baví. Doma mám plno kníh o histórii, ktoré doslova hlcem. Máme knihy o Márii Terézii, Márii Antoanette a mnoho ďalších, samozrejme, aj tie o Prešove,“ prezradila nám usmievavá Mária, ktorú všetci volajú Maruška. Jej veľká láska k histórii sa prejavila aj nedávno. „Chcela som si splniť sen a stať sa na chvíľu historičkou, ktorá prevedie ľudí po našom meste. A to sa mi aj splnilo. Potešilo ma, že pri prehliadke mesta nechýbal môj obľúbený historik Peter Švorc.“ 
„Samotná príprava tohto projektu bez bariér trvala pol roka. Pomáhali mi s ním ľudia, ktorí majú k tejto téme blízko a hľadajú zmysel, ako ľuďom pomôcť v tejto oblasti. Do projektu som dala všetko, srdce aj nadšenie a hodinu a pol som robila naozaj to, čo by som robila, keby som bola zdravá. Viem si seba predstaviť aj ako turistickú sprievodkyňu v dovolenkových destináciách pri mori. Toto by ma veľmi bavilo,“ prezrádza. Lásku k histórii Prešovčanka získala vďaka pani učiteľke dejepisu na základnej škole. „Dlho sme spolu udržiavali kontakt, naladila ma na krásy histórie. Zaujíma ma slovenská aj európska,“ prezrádza Maruška.
 
Naj opora? Veľký brat! 
Veľkou oporou je Maruške okrem rodičov najmä brat Peter (32). Spolu s ním sa nadšená imobilná historička niekoľkokrát zúčastnila objavovania Prešova. „Vďaka nemu prekonávame bariéry, spolu sa dostaneme všade, kde len chceme. Pre nás nie je nič nemožné. S vozíčkom sme vyšli na poschodie vo františkánskom kostole, aby som videla jeho krásny interiér. Ľudia sa divili, že ako sa nám to podarilo, ale pre nás dvoch nie je nič nemožné. Zostúpili sme aj do suterénu. A tak sme spolu vymysleli bezbariérové objavovanie Prešova,“ smeje sa nadšená Maruška. „Naozaj nemáme žiaden problém, pre nás slovo bariéry neexistuje,“ dodáva jej usmievavý brat Peter. 
 
                                                                   S bratom Petrom si výborne rozumejú.
                                                                   A zdolávajú všetky prekážky.

 
Vysoké Tatry? Žiaden problém! 
Jeho slová potvrdzuje aj mama Albína. „Maruška miluje Tatry. Boli časy, keď sme tam museli byť aspoň raz v týždni. Zavítali sme aj na Popradské Pleso, kde sa jej veľmi páčilo. Je tam urobený asfaltový chodník, takže sme sa tam dostali celkom pohodlne,“ spomína mama. Maruška napriek svojmu hendikepu nestráca optimizmus. Denne sa stretáva s priateľmi v zariadení Barlička, kde sa venuje rôznym činnostiam. Tam si spravila aj maturitu v praktickej škole a nechýbala ani stužková, ktorú si poriadne užila. „Škola je určená pre žiakov, ktorí sa pre svoju chorobu nedostali na iné stredné školy alebo učilištia. Aby neostali len so základným vzdelaním, mohli študovať na spomínanej praktickej škole, ktorá je prispôsobená hendikepom žiakov, ktorí ju navštevujú. Po troch rokoch získali študenti maturitu. Cieľom bolo aj to, aby sa títo ľudia dokázali o seba postarať a aby boli v živote čo najsamostatnejší,“ vysvetľuje mama a dodáva: „Dcérka má jednu ruku pomerne ohybnú, takže sa dokáže sama najesť a aj písať na počítači. Nohy má ale nehybné, postaviť sa dokáže len na krátku chvíľku.“ 
 
Malá handrová bábika 
Keď pani Albína čakala dcérku, netušila, že sa dievčatko narodí choré. Maruška je predčasniatko, dievčatko sa totiž na svet pýtalo skoro. Narodila sa v tridsiatom druhom týždni. Vážila len kilo dvadsať a merala iba 43 centimetrov. Dievčatko sa mame od začiatku zdalo iné v porovnaní s prvorodeným synom. „Lekári v Prešove mi nevedeli povedať, či choroba začala počas pôrodu alebo ešte pred ním. Dcérka hneď po pôrode skončila v inkubátore, ale lekári nám nepovedali, že má detskú mozgovú obrnu. Tvrdili, že je preto taká, lebo je predčasne narodená. Každé tri mesiace som s ňou chodila na nedonosenecké oddelenie na kontroly. Lekári mi vraveli, že pani neporovnávajte ju so synom, ten sa narodil v riadnom termíne. Lenže ja ako matka, zdravotníčka, som cítila, že niečo nie je v poriadku,“ spomína pani Albína. To, že jej poldruharočné dievčatko leží ako handrová bábika a takmer vôbec sa nehýbe, ju ako matku veľmi bolelo a trápilo. 
 
Kde ste boli tak dlho? 
Pani Albína však svojej jedinej dcérke chcela pomôcť. Vybrala sa teda k odborníkom do Košíc. A tu sa dozvedala krutú pravdu. „Lekári na mňa kričali, že prečo som prišla tak neskoro. Mala rok a pol a práve som začali cvičiť Vojtovu metódu, ktorú deti s jej postihnutím začínajú cvičiť pár dni po narodení. Mali sme teda veľký časový sklz,“ hovorí smutne pani Albína. 
 
Začali teda cvičiť Vojtovu metódu, do Košíc dochádzali denne rok a pol na rehabilitácie. Bolestivú Vojtovu metódu Maruška cvičila štyrikrát denne. Dievčatko napredovalo, po štyroch mesiacoch sa začalo konečne pretáčať. Keďže s cvičením sa začalo neskoro a ako hovorí mama, „všetko bolo zanedbané“ po čase už „vojtovka“ nezaberala. Ďalšie pokroky a zázraky sa nediali... „Skúšali sme ďalšie cvičenia pre väčšie deti, teda Bobathovu metódu, ale ani tieto cvičenia už Maruške nepomohli. Skúšali sme všetko možné, rehabilitačné kurzy, boli sme aj v Kováčovej a aj v Čechách,“ opisuje matka a dodáva: „Bolo mi to veľmi ľúto, že lekári nám nepovedali pravdu, mrzí ma, že moje dievčatko nie je zdravé. Neraz som si poplakala. Manžel sa veľmi tešil, že budeme mať dievčatko a keď sa dozvedel, že jej chorá, veľmi ho to ranilo. Bolí ma aj to, že lekári si až po roku začali konečne pripúšťať, že dcérka má detskú mozgovú obrnu. Bolo to pred takmer tridsiatimi rokmi, vtedy nebola taká super technika ako dnes,“ hovorí pani Albína, ktorá mala počas pôrodu ťažké srdce na pôrodníka z prešovskej nemocnice. „Boli sme dohodnutí, ale on odišiel na dovolenku a nikomu nič nepovedala a ja som dobačovala tak ako som dobačovala. Začala som rodiť o pol desiatej večer,“ hovorí. 
 
„Vďaka tomu som polnočné dieťa,“ skáče jej so smiechom do reči dcérka, ktorá podstúpila štyri operácie dolných končatín. „Verili sme, že ju postavia na nohy, ale nestalo sa tak,“ hovorí smutne matka, ktorá si zažila aj ďalšie ťažké chvíle. Okrem dcérky má na vozíku aj manžela, ktorý zo zdravotných dôvodov prišiel o jednu nohu. Nesťažuje sa však, snaží sa byť manželke nápomocný a vie sa o seba postarať.  
                                                     Maruška je veselá kopa. Okrem histórie ju zaujímajú aj sovy.
                                                    „Zbieram magnetky, šperky, aj obrázky,“ prezrádza. 

„Maruška nemôže chodievať do kúpeľov a na cvičenia sama. Raz sme sa vybrali s ňou do Kováčovej na šesť týždňov a keď sme prišli, oznámili nám, že mňa ako matku nemôžu ubytovať a ak chcem ostať s dcérou, musím si pobyt zaplatiť z vlastného. Boli sme s manželom rozčarovaní a nahnevaní. Otočili sme sa a šli domov,“ krúti hlavou nad správaním niektorých zdravotníkov. Tí jej dokonca dvakrát upresňovali termín a aj tak jej o zmene nepovedali. Ďalší tvrdý úder od života rodina dostala v roku 2001, keď ich pri prerábaní bytu na bezbariérový okradla firma, ktorá robila rekonštrukciu. „Vtedy sme prišli o veľké peniaze, musela som sa ťahať po súdoch, aby som preukázala, že peniaze som nespreneverila, ale firma. Konatelia sa vyparili a nik nám nevrátil ani halier.“ 
Pani Albína dnes už na zlé okamihy nemyslí, aj keď vtedy prišla, ako hovorí, o sto rokov života. Rodinka, keď jej to financie dovolia, chodieva na kúpalisko do Štúrova spolu s ďalšími tromi rodinami s podobným osudom. Okrem toho absolvujú aj rôzne výlety, hrajú bowling či chodia na pizzu. „Sme výborná partia, veľa si spolu užívame,“ uzatvára pani Albína. 
 
Foto: šaja, archív rodiny 

Diskusia k článku