Ľubomír Majiroš: „Prepil som si životné šťastie“

Ľubomír Majiroš: „Prepil som si životné šťastie“

Prespával na lavičkách a aj vo vchodoch na Sídlisku III. Piť začal v štrnástich rokoch a odvtedy pil denne. Ľubomír Majiroš (60 ) z Prešova sa vďaka alkoholu ocitol na samom dne spoločnosti. Prišiel o byt a dnes ho nájdete žiť v charite, v útulku Archa Pod Táborom.

Šikovný strojár, ktorý pred pár rokmi nemal problém nájsť si prácu v Čechách a Anglicku, je už niekoľko rokov bezdomovcom. Živí sa predávaním charitného časopisu Cesta. Jeho manželka Anna (50) ho má rada natoľko, že sa kvôli nemu obetovala. Odišla od matky z bytu a žije s ním na charite! 
 
„Všetko bola moja vina, veľa som pil a preto som skončil na ulici,“ sype si po rokoch popol na hlavu. „Ja som veľa cestoval po svete, pracoval som v Čechách aj v Anglicku, ale pil som všade, no vtedy som to mal ako tak pod kontrolou, ale dokázal som to utajiť, “ opisuje začiatky svojho konca. Pádu, ktorý ho dostal až na samé dno – na ulicu. „Pracoval som sedem rokov ako strojár, ale aj ako triedič a balič časopisov v Prahe. Kým som si však našiel túto prácu, aj v Čechách som predával charitný časopis a bol som aj vedený na úrade práce.“
 
 
Prvýkrát v 14 –tich 
 
Ľubomír začal piť alkohol už v štrnástich rokoch. Vtedy sa opil prvýkrát. „Boli sme puberťáci a popíjali sme stále častejšie. Keď som bol v Čechách, už som mal problémy, pil som všetko, hlavne pivo, víno a aj tvrdé. A po čase som už pil všetko zaradom.“ 
Prepil si šťastie 
 
Svojou hlúposťou sa ocitol na ulici. „Prepil som si celé šťastie. S manželkou Annou sme, žiaľ, nemohli mať deti. Občas si myslím, že keby sme mali aspoň jedno dieťatko, môj život by sa uberal iným smerom,“ myslí si. Ľubomír kedysi pracoval v Prahe a Anna bola v Prešove. Žiaľ, manželom sa podarilo narobiť si dlhy na byte a tak o mestský byt prišli. Odišli preto do cudziny, aby začali nový život. V roku 2006 obaja odišli do Čiech, kde boli päť rokov. „Stále som popíjal. Potom sme odišli do Anglicka, no po pol roku som kvôli kríze o robotu prišiel. Vtedy som už pil veľmi veľa. Bol som v depresii, lebo som zarábal aj šesť eur na hodinu a zrazu som bol nepotrebný a bez peňazí. Museli sme odísť, lebo v Anglicku sú drahé nájmy. Za jednoizbový byt sme platili aj osemsto libier. V Anglicku sa mi páčilo, najskôr som pracoval cez agentúru a po pár týždňoch ma už zamestnala firma, v ktorej som robil. Rád na tie časy spomínam.“ 

 
Ľubomír predáva Cestu na Sekčove.

Beznádej a poháriky 
Ľubomír teda upadol do beznádeje a pomoc videl len na dne pohárika. Po odchode z Anglicka znovu pracovali manželia v Čechách a nakoniec sa vrátili do Prešova. „Zo začiatku sme bývali u svokry, ale mňa neskôr vyhodila z domu. Znovu som šiel do Čiech, kde som vykladal kamióny. Neskôr som znovu prišiel do Prešova, býval som na charite, a neskôr som už skončil na ulici. Prespával som na lavičkách na Sídlisku III a niekedy aj vo vchodoch. Keď ma vyhodili, vrátil som sa, lebo som mal kľúče od vchodu. Obyvatelia bytoviek ma nechávali prespať, lebo vedeli, že nič nepoškodím a že im neurobím neporiadok,“ spomína na časy na ulici Ľubomír, ktorý sa umýval v jednej z benzíniek na „trojke.“ 
 
Mal viacej peňazí ako dnes 
„Na ulici mi až tak zle nebolo, zbieral som starý papier, železo a hocičo iné. Dakedy som si denne zarobil aj tridsať eur. Mal som viacej peňazí ako teraz,“ šokuje nás. Takto sa Prešovčan potĺkal životom niekoľko mesiacov. A potom prišiel zlom. „Chodieval som do kostola a modlil sa. Prosil som Boha, aby mi pomohol, aby ma naviedol na tú správnu cestu. A potom som stretol veriacich z jedného spoločenstva. Začali sme sa stretávať a oni sa ma raz spýtali, či chcem takto žiť až do konca života. A že či sa nechcem ísť liečiť. Niečo sa vo mne zlomilo a nastúpil som na protialkoholické liečenie do Košíc. Pomohlo mi to, už nepijem štyri roky,“ hovorí s radosťou v hlase. „Ďakujem Pánovi, že ma osvietil, som rád, že som konečne našiel správnu cestu.“ 
 
Manželka sa obetovala 
Pán Ľubomír je mnohým Prešovčanom dobre známy. Kedysi totiž predával ako kolportér Prešovský večerník. „Bola to výborná práca, dalo sa zarobiť a aj odmeny sme dostávali,“ pochvaľuje si prácu Ľubomír, ktorého Anička nepije vôbec. S Ľubomírom sú svoji už tridsať rokov. Jeho polovička za ním chodievala dokonca aj vtedy, keď žil na ulici. Stála pri ňom stále a stojí aj dnes. Manželia za bývanie na charite platia 150 eur mesačne. „Obaja máme invalidné dôchodky, a manželka okrem toho upratuje a ja predávam Cestu.“ Pán Ľubomír už teda tú správnu cestu našiel a teraz  má len jediné prianie: „Aby sme s Aničkou boli zdraví a aby sme mohli znova bývať v byte.“ 
Foto: šaja 

Diskusia k článku