Zuzana Havrilová: „Na dne je pekné to, že sa z neho môžeme odraziť ešte vyššie“

Zuzana Havrilová: „Na dne je pekné to, že sa z neho môžeme odraziť ešte vyššie“

(šaja) – Ako mladé 12 – ročné dievča prespávala v kanáloch, ale učila sa na samé jednotky. Dnes pomáha iným. Prešovčanka Zuzana Havrilová (36) prežila ťažký život, no napriek tomu naň nezanevrela a pomáha druhým. Tvrdí, že pomáhať je pre ňu najväčším hnacím motorom.

„Prácu, kedy pomáham, mám nadovšetko rada. Ja sama som prešla veľmi ťažkým obdobím,“ hovorí sympatická a úprimná žena a začína rozprávať svoj príbeh. Príbeh plný zvratov a neľahkých udalostí. Udalostí, ktoré by niektorí neustáli, no ona to „dala.“ Zuzka pracuje ako koordinátorka aktivačných činností v Prešove od apríla. Pracuje s ľuďmi, ktorí sú neraz bez práce, peňazí, ale aj bez domova. Chápe ich, lebo vie, že v takej situácii sa môže ocitnúť hocikto. Dokonca aj ona. Materinskú lásku Zuzka ako dievčatko nepoznala, spomienky na detstvo by najradšej vymazala. „Pochádzam z ôsmich súrodencov, a rodičia boli alkoholici,“ začína rozprávanie príjemná mladá žena, matka troch dcér. 
 
Detstvo? Jedna veľká katastrofa 
 
„Obaja rodičia boli alkoholici a nás, sedem detí, lebo jeden súrodenec zomrel, odobrali do detského domova. No sociálni pracovníci nejako zvláštne vyhodnotili našu situáciu a poslali nás nazad domov k rodičom. Moje detstvo bola jedna katastrofa. Po návrate sa to zhoršovalo a tak som šla na ulicu. Mala som vtedy dvanásť rokov. Prespávala som v teplovzdušnom kanáli, ale učila som sa na samé jednotky. Potom ma k sebe vzala bývať jedna mladá dievčina do Kežmarku.“ Zuzka bola rada, že nebude na ulici, ale nevedela, do čoho ide. Jej záchrankyňa bola veľmi dobrá žena, ale bola prostitútka. „Keď ma raz, po dvoch mesiacoch, chcel obťažovať jej pasák, povedala mi, aby som odišla, že u nej už nie som v bezpečí. A tak som sa vydala na železničnú stanicu.“ 
Tam si opustené dievčatko niekto všimol a po Zuzku prišiel kňaz Marián Kuffa a Zuzke sa obrátil život o 180 stupňov. Zuzke poskytol bývanie na fare v Žakovciach v okrese Kežmarok. Zuzanu si tam pod ochranu vzala pestúnka, matka predstavená Gitka Majerčáková. Zuzke nahradila matku, dala jej lásku. „Spoznala som iný, krásny život. Bola som ale neposedná, bojovala som sama so sebou, fajčila cigarety, stopovala som, bola som svojrázna, papuľnatá. Bývali tam samí chlapci a ja som pri nich bola tiež také chlapčisko,“ smeje sa, keď spomína na mladosť. „Vtedy tam býval aj môj otec, ktorý bol bezdomovcom.“ V Žakovciach prežila aj svoju prvú lásku, trvala od trinástich do devätnástich rokov. „Potom som sa ale chcela osamostatniť a tak som sa vrátila domov k mame do Prešova. To bola ale fatálna chyba. Vzťahy boli zlé, boli narušené. Ja som už mala inú výchovu a vedela som, že takto, ako žije mama, ja žiť určite nechcem. A tak som sa vybrala do Liberca,“ prezrádza ďalej. Do Čiech odišla aj s malou dcérkou Klárou. „S priateľom sme sa mali radi, ale jeho rodina, hlavne mama ma, žiaľ, neprijala.“ 



Pomohla matke, tá ju za to vyhodila s bábätkom na ulicu 
 
V Liberci Zuzka vystriedala niekoľko robôt, pracovala v obchode, roznášala letáky a robila aj opatrovateľku. „Žila som v prenajatom byte, bolo to fajn, pomáhali mi aj kamarátky. V Liberci som ostala, kým som sa nedozvedela, že mama ochorela na rakovinu. Pobalila som sa a aj s dieťaťom šla domov. Mame som pomáhala v chorobe, prestala piť a vyliečila sa. Bola som veľmi šťastná, lebo som jej odpustila a ona sa mi snažila čo to vynahradiť z materinskej lásky,“ spomína mladá žena, ktorú ale po vyzdravení matky čakal poriadny šok. „Zo dňa na deň ma vyhodila na ulicu aj s jedenásťročnou Klárou a sedemmesačnou dcérkou Sárou Paulou. Bol to strašný pocit, bola som nahnevaná a strašne sklamaná. Bola to obrovská zrada,“ spomína. Zuzka zas bola na ulici, nikoho nechcela kontaktovať, lebo ako hovorí, bola hrdá. „Šla som teda bývať ku kamarátke, ktorá nemala ani elektrinu. Pomohla som jej pochovať chorého otca, zaplatila nedoplatky za elektrinu. A za dobro ma vyhodila. Pýtala som sa, prečo zas, keď pomáham, stále skončím takto,“ pýtala sa sama seba. Vtedy prvýkrát hodila hrdosť za hlavu a o pomoc požiadal mestský úrad. Úradníci si preverili situáciu a spolu hľadali riešenie. Zuzka aj s deťmi bývala v zariadení pre týrané ženy, ktoré prevádzkovalo občianske združenie MyMamy. Po čase musela miesto uvoľniť inej žene a šla bývať do krízového centra Dorka. Stále pracovala, dokonca dokázala vyrábať aj šperky. „Bolo tam výborne. Vtedajší riaditeľ Marián Bača bol úžasný človek, každému pomohol, poradil. V kontakte sme dodnes.“ 
 
A začala sa rozprávka...
 
Zuzana tam bývala asi dva roky a potom konečne dostala sociálny byt na Sídlisku III. „To bol najúžasnejší pocit, konečne v byte,“ opisuje. Pred dvoma rokmi v auguste sa Zuzka vydala. Na prešovskej Kalvárii. Za človeka, ktorý jej bol a aj je všetkým. „Vtedy sa začala moja skutočná rozprávka. Mám úžasného manžela. Boli sme kamaráti takmer osem rokov doprevádzal ma tým ťažkým obdobím roky. Všetko sa zmenilo, ale hlavne ja. Ja som sa musela zmeniť, odpustiť sebe, mame. Lebo bez odpustenia sa nedá žiť, nedá sa pracovať a ani nikomu pomáhať. Ak človek neodpustí, ťaží ho to na srdci ako balvan. Na dne je pekné to, že sa môžeme od neho odraziť ešte vyššie. Keď človek naozaj chce aj zázraky sa dejú,“ hovorí Zuzka, ktorá vďaka nášmu denníku spoznala občianske združenie Podaj ďalej. A spolu s nimi pomáha iným. 
 

„Podaj ďalej a prešovský Červený kríž sú mojím druhým domovom. Je to miesto, kde je toľko lásky a nezištnej pomoci, že ma to dobije energiou. Je to moja rodina. Neverila som, že okrem Žakoviec ešte niečo také existuje. Niečo, kde sa nehľadí na minulosť, ani tituly, ani na výšku konta. Stačí mať dobré srdce a chuť pomáhať. Za to ďakujem Viki Potášovej a Martinovi Matejkovi. Dnes som konečne šťastná. A to vďaka ľuďom, ktorých mám a sú mojou dennodennou súčasťou,“ dodáva Zuzana Havrilová. 

 
 
Foto: Z. H. a autorka  

Diskusia k článku