Alkohol mu obrátil život hore nohami. Padol na kolená, no dokázal sa postaviť.

Alkohol mu obrátil život hore nohami. Padol na kolená, no dokázal sa postaviť.

Bol na absolútnom dne! Prežil peklo, no musel si tým prejsť, ak chcel mať lepší život. Keď mu zomrel najbližší človek, mama, po pohrebe si sadol, dal pred seba dve fľaše alkoholu a pozeral na nich. Povedal si, alebo ide ďalej s alkoholom alebo dodrží slovo, ktoré dal mame a sebe... Prinášame vám úprimnú spoveď človeka, ktorý si týmto peklom prešiel. Keďže sa v minulosti dopustil aj trestného činu, budeme rešpektovať jeho anonymitu.

Ako to všetko začalo?
- Je ťažké povedať,  prečo som začal piť. Za mlada to bola skôr taká recesia, frajerina. Bol som športovec, chodil som sa sústredenia a tam sa vždy niečo vypilo. Ja som napríklad nepil do dvadsiatich dvoch rokov a nefajčil do dvadsiatich štyroch rokov. Lenže potom ma vyhodili z Tatrana Prešov, pretože ma „načapali“ fajčiť a piť. Tak som šiel hrať futbal na dediny a tam to už išlo. Človek si neuzná, že má problém s alkoholom.  Aj dnes, keď sa pozriem okolo seba, tak vidím, že každý si vypije. Kým to človek zvláda, že ráno vstane do školy alebo do práce, tak si neuvedomuje, že má problém. Potom to začalo prerastať. Tešil som sa, kedy skončí tréning, aby sme šli do krčmy. Človek sa uvoľní a zabaví. Ženil som sa veľmi mladý a aj moja bývalá manželka bola športovkyňa, takže vedela, o čom sú sústredenia. Povedal som, že idem na sústredenie a išlo sa s partiou. Ibaže veci sa pokazili, bol tam ten alkohol, tak nevera, potom som stratil prácu a prišiel rozvod. Mal som ale šťastie a mohol som ísť k rodičom. Roky utekali, bol som sám a tým pádom som začal viac piť. Dcéru som navštevoval nepravidelne, odcudzila sa mi. Bývalá manželka videla, že viac pijem, dokonca som prišiel aj na návštevu podgurážený. Tak mi ostal už len ten futbal, priateľky a alkohol. 
 
Čo bol ten bod zlomu, kedy ste si povedali, že už stačilo?
- Je ťažké povedať, kedy už je tá hranica prekročená. Človek si nechce uvedomiť, že má problém. Ale ako som hovoril, kvôli alkoholu som stratil rodinu, prácu. Nepracoval som a keďže to bolo ešte v minulom režime, tak som za bol za to vlastne aj trestne stíhaný. Nemal som peniaze, rodičia za mňa platili alimenty. Tí slušní ľudia sa odo mňa odvracali, ale ja som si stále myslel, že som v dobrej partii. S rodičmi som žil od dvadsiatich šiestich rokov, bol som na nich naviazaný. V roku 2000 mi zomrel otec a ja som ostal sám s mamkou. Ešte také dva, tri roky som pil, lenže párkrát sa mi stalo, že som mamke nedal lieky, na ktorých bola závislá. Keď som vytriezvel, tak som si uvedomil čo sa stalo. No a potom somsa zbalil, nikomu nič nepovedal a odišiel som sa psychiatriu za primárom, bolo to v januári 2004. Povedal som mu, že nechcem piť. Nechal ma na psychiatrii mesiac. Mal som dosť času premýšľať, či zostanem niekde pod mostom alebo chcem žiť. Tým zlomovým momentom bolo to, že som kvôli alkoholu ohrozil mne najbližšieho človeka. Musím povedať, že vtedy som mal priateľku, s ktorou som dodnes, je tomu už tridsať štyri rokov a ona mi veľmi pomáhala.
 
Čo je najdôležitejšie pri liečení?
- Viete, raz som počul ako hlavný lekár na Prednej hore povedal, že úspešnosť liečby pri alkoholizme je asi osempercentná. Keď je človek k liečbe donútený manželkou, rodinou, prácou, tak sa nevylieči. Kým sám sebe neuzná, že je závislý na alkohole, podľa mňa nemá šancu, pretože tam je veľmi tenká čiara medzi závislosťou a bežnou konzumáciou. 

Mali ste počas abstinovania niekedy slabú chvíľku?
- Liečenie nevyšlo na prvýkrát. Vrátil som sa asi dvakrát alebo trikrát, ale už nie na takú dobu. Vtedy som to porušil. Počas  môjho pitia som sa dopustil aj ťažkého ublíženia na zdraví. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol prestať piť. No a čo sa týka tej slabej chvíľky, tak tá nebola. Keď som ešte chodil na tie sedenia, padla tam otázka, čo by sa muselo stať, aby som opäť siahol po alkohole. Ja som povedal, že sa bojím  ako zvládnem to, ak mi raz mamka zomrie. Keď mi zavolali z nemocnice, že mamka zomrela, ja som to nezvládol, odpadol som a musela po mňa prísť priateľka. Po pohrebe som ju poslal domov a ostal som v byte sám. Sadol som si a dal som si pred seba dve fľaše alkoholu a pozeral som na nich. Povedal som si, alebo idem ďalej s alkoholom alebo dodržím slovo, ktoré som dal mame a sebe. V ten večer som nevypil ani kvapku a teraz už neviem, čo by sa muselo stať, aby som vypil.
 
Určite to nebola jednoduchá cesta...
- Je to peklo, no človek si tým musí prejsť, ak chce mať lepší život. Keď som začal abstinovať, tak sa mi niektorí vysmievali, že aha, prišiel ten, čo nepije a dávali mi týždeň, maximálne mesiac, že to vydržím. Len čakali na môj chybný krok, ale toto ma držalo. Najprv to musí človek sám sebe dokázať a až potom ostatným. V jeden krásny deň som povedal, že začínam druhý rok abstinovania. Už to neboli mesiace. Prešiel rok a jeden deň a ten jeden deň pre mňa znamenal tak veľa, pretože som už mohol povedať roky. Nebolo to ľahké, ale som šťastný, že som to dokázal, hoc porušujem skoro všetky zásady, ktoré učia na liečení. Teraz mám chlapcov, ktorí hrajú futbal, som im vedúci. Idem s nimi posedieť, aj im objednám, no v hlave to mám usporiadané. Predtým som nevedel vypiť jeden, dva a odísť. A práve takýchto ľudí obdivujem, ktorí to dokážu. Oslavy, svadby a rôzne zábavy sú stále, človek si vypije alebo sa aj opije, ale ráno vstane a život ide ďalej. Ja som to už nedokázal. Ráno som čakal na  výčapníčku, aby som jej s niečím pomohol a ona mi naliala. Pomohol mi pobyt na psychiatrii a potom som navštevoval aj kluby, ale časom som prestal, pretože mňa už nebaví hovoriť o alkohole. Ja chcem žiť! Samozrejme, človek nesmie zabudnúť, ale nechcem sa obmedzovať. Vyselektovali sa aj ľudia v mojom okolí. No teraz sú okolo mňa dobrí ľudia. Nehanbím sa za to, že som abstinujúci alkoholik. Hanbiť som sa mal vtedy. Mamka sa mi dožila osemdesiatdeväť rokov a dovolím si povedať, že ak by som ďalej pil,  isto by to bolo menej. Teraz v januári to bude už štrnásť rokov čo abstinujem. Svoje najkrajšie roky som prepil, ale už skutočne žijem a som šťastný. 
 
Nemrzí vás, že to došlo až tak ďaleko? Teoreticky, ak by ste neprekročili tú hranicu, mohol by ste piť alkohol dodnes. Teraz už nesmiete ani kvapku...
- Ťažko povedať. Teoreticky by som mohol byť konzument, no každý, kto by čítal moju výpoveď a rozumie sa tomu, by sa zasmial, pretože tu už teoreticky neexistuje. Buď som abstinent alebo nie. No nie, nemrzí ma to prekročenie. To by ste museli prežiť tie krásne chvíle s čistou hlavou, aby ste to pochopili, Človek, kým nespadne na dno, tak si nepomôže. Keby som neprestal piť, hoc by som bol len konzument, nebolo by to také, aké to je teraz. Veď ja som mal už aj zdravotné problémy, ochrnovali mi nohy a s primárom som sa hádal, že to je kvôli športu. Dnes veselo športujem a nič mi nie je. Teraz už viem, že to bolo z alkoholu, ale ja som tomu vtedy neveril. No niet čo ľutovať. Môžem si vypiť, ale ja nechcem piť a v tom je obrovský rozdiel. Mám krásny život, výborné zamestnanie a som šťastný. Môžem byť na oslavách, kde sa pije, dokonca aj v bare si posedím, ale nechcem vypiť. Už to nepotrebujem. Na skupinách všetko zakazujú. Človek sa nesmie pomaly ocitnúť ani v obchode v uličke s alkoholom, lenže to je ako s deťmi, ak im čosi zakážete, naschvál to urobia. Ak by mi zakazovali piť, isto by som vypil. Lenže mne to nikto nezakazuje. Ja som natoľko vyrovnaný, že vypiť nechcem a ani ma to nijak neláka. Mám krásny života a to je viac ako alkohol. 
 
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Platí to aj vo vašom prípade?
- Nemôžem povedať, že som úplne nežil, pretože boli tu športové úspechy, zábava a všetko. Nemôžem ani povedať, že pri alkohole neboli pekné chvíle, ale potom ostal už len ten alkohol. Neľutujem, že som mal štyridsaťšesť, keď som prestal. Som šťastný, že to prišlo práve vtedy. Keď som prestal piť, tak som spoznal nových, dobrých ľudí. Našiel som si skvelú prácu. Každý deň sa teším do roboty. Stáva sa mi, že prídu za mnou ľudia, ktorí chcú pomôcť, pretože majú problém s alkoholom, ale ja pomôžem len tomu, kto sám povie - nechcem piť. Pomohol som človeku, ktorému sa smiala celá dedina a dnes je starostom, nepije už osem rokov.
 
Dominika Tuptová
Foto: www

Diskusia k článku