Hasiči Kamil a Stanislav: Najviac nás teší, keď zachránime ľudský život

Hasiči Kamil a Stanislav: Najviac nás teší, keď zachránime ľudský život

(šaja) – Sú pri nehodách, požiaroch, zasahujú pri akýchkoľvek katastrofách. Hasiči - títo odvážni muži sú dnes doslova chlapmi pre všetko. Zachraňujú ľudí, zvieratá, pomáhajú tam, kde ich práve potrebujeme. A zažívajú kuriózne, ale aj veľmi smutné chvíle.

Kamil Šoltís (35), vedúci oddelenia prevádzkovo – technického na  Okresnom  riaditeľstve  Hasičského a záchranného zboru (HaZZ) v Prešove pracuje od roku 2008. Keďže pod okres Prešov patrí aj hasičská stanica v Lipanoch a v Sabinove, práve on  je ten, ktorý ich má „pod palcom“.  „Keď ma pred desiatimi rokmi  prijali, hneď v prvý deň služby mi okresný riaditeľ navrhol prácu vo vyššej  funkcii. Zvažoval som to, ale nakoniec som odmietol,“ spomína na začiatky v práci, ktorá ho baví a napĺňa. 
 
Kamil Šoltís svoju prácu miluje.
 
V spomínanej funkcii je tretí rok.  „Výjazdy  mi chýbajú,“ priznáva bez okolkov a vzápätí dodáva: „Keď je nejaká mimoriadna udalosť, tak do terénu idem pomáhať aj ja.  Aspoň takto si to čiastočne vynahradím.“ Na prácu  za stolom si zvykol a ocenili to aj doma. „Hlavne manželka bola rada, že už nechodím na zásahy, že  už nerobím nočné.  Vždy sa o mňa trochu bála,“ dodáva  s úsmevom na tvári otec  dva a pol ročnej dcérky Laury. „Ale vždy, keď v budove vyhlásili poplach, trhlo ma a  automaticky som sa postavil, že idem na zásah,“ spomína na začiatky práce v kancelárii. V novej funkcii ho, ako priznáva,  občas nebavia „papierovačky“. „Rád spomínam na výjazdy. Mali sme niekoľko kurióznych.  Napríklad,  raz nám volali z pohotovosti, že muž mal na pohlavnom orgáne natiahnutú  obrúčku a lekári si s tým nevedeli rady,  tak zavolali nás.“
 
Hasiči zasahujú aj v prípade, že sa niekomu napríklad stane úraz na ruke a tá opuchne. „Ak má pacient  na prste prsteň, nie vždy si s týmto lekári poradia a tak nás poprosia o pomoc.  Ľudia  sa veľmi boja, keď vidia, že im prsteň musíme odstrihnúť, alebo dokonca prerezať brúskou.“  Hasiči už vyťahovali diviaka zo šachty či srnca z drvičky. Neraz naháňajú aj papagáje či mačky na strome. „Priznám sa, tieto výjazdy som nemal veľmi v obľube, lebo kým sme naháňali nejaké to zviera, stále som myslel na to, či nás nepotrebujú niekde ľudia.“ Kamil Šoltís porovnal aj zloženie  členov hasičského zboru. „Keď som ja nastúpil,  mal som  väčšinu kolegov, ktorí mali za sebou dvadsať rokov  služby. Dnes to tak nie je.“ 

 
„Pohoria“ na „telocviku“ aj psychotestoch  
 
Záujem o  prácu  hasiča je síce veľký, ale nie každý mladý muž  na ňu má predpoklady. Záujemca totiž musí spĺňať viaceré podmienky. Musí byť vo veľmi dobrej fyzickej kondícii.  Náročné sú nielen psychické,  ale aj fyzické testy. „Na záujemcoch je vidieť, že sú takzvaná počítačová generácia.“ Ako ďalej dodal, adepti často  „pohoria“ na fyzických testoch.  Musia zvládnuť  skok do diaľky z miesta, beh na 50 metrov, „brušáky“,  zhyby na hrazde, vytrvalostný beh v trvaní 12 minút a  plávanie na 100 metrov voľným spôsobom. Z každej disciplíny musia získať určitý počet bodov. Testy absolvujú aj  hasiči a to raz ročne. Výborná kondícia je v tomto povolaní nevyhnutnosťou.  Keď ide hasič na zásah,  jeho oblečenie  so všetkými potrebnými pomôckami váži aj 15 kíl. A s touto váhou musí  zasahovať pri požiari, vedieť vybehnúť na trináste poschodie... Bez „kondičky“ by rýchly zásah nebol možný. 

 

Do minúty pri aute 
 
Keď v hasičskej stanici zaznie signál, chlapci musia byť do minúty pri vozidlách a ihneď vyrážajú tam, kde ich potrebujú.  Počas služby je najnižší počet hasičov trinásť, najviac devätnásť. „Ľudia nám neraz, keď prídeme, vynadajú, kde sme tak dlho. Verím im, lebo keď vás postihne nešťastie, aj minúta vám pripadá ako večnosť. No sú aj takí, ktorí nám poďakujú, že sme im  zachránili majetok. Niektorí nám aj zavolajú alebo nám napíšu pekný list.  Na začiatku roka, presne na nový rok,  sme boli pomôcť jednému taxikárovi, lebo  zapadol v snehu. Bol taký vďačný, že nám napísal ďakovný mail. Toto  nás vždy poteší,“ hovorí Kamil Šoltís, ktorý rád vo voľnom čase športuje a venuje sa rodine.  
 
Nehôd na cestách stále pribúda.

Už 25 rokov je hasičom aj Stanislav Dziak (46) z Geraltova. Kedysi pracoval vo výrobe.  Aj on hovorí, že dnes je jeho práca iná, ako keď začínal. „Je viacej zásahov a niektoré sú aj komplikovanejšie. Žijeme uponáhľaný život a to prináša následky. Neporovnateľne stúpol počet dopravných nehôd,  kalamít, ale  viac  zasahujeme aj pri požiaroch spôsobených vykurovacími telesami v domácnostiach. Na druhej strane ubudol počet priemyselných požiarov vo fabrikách,“ konkretizuje. Stanislav Dziak mal k tejto profesii blízko od detstva. „V dedine fungoval dobrovoľný hasičský zbor a ja som bol jeho súčasťou. Bavilo ma to,“ prezrádza s úsmevom.  Keď príde do práce, je v nej  24 hodín. „Vôbec si neviem predstaviť, že by som každý deň musel  pracovať osem hodín. Systém, ktorý tu máme, mi vyhovuje, viem si naplánovať voľno a rôzne aktivity s rodinou aj na pol roka vopred.“ 

Práca hasičov je  veľmi zaujímavá najmä pre deti. Do prešovskej hasičskej stanice prichádzajú  školy a oboznamujú sa s prácou záchranárov. A čo sa deťom najviac páči? „Jednoznačne naše prilby, skúšajú si ich, je to pre ne zábavne,“ hovorí Kamil Šoltís. 

 

Stanislav Dziak pracuje ako hasič už 25 rokov.
Prišli o kolegov...

Tak ako každá práca, ani práca hasičov nie je výnimkou v tom, že sa v nej objavia aj smutné chvíle. Obaja hasiči sa zhodujú v jednom – najviac ich pri srdci hreje, keď pomôžu zachrániť ľudský život.  Veľmi ich bolí, keď vidia trpieť dieťa. A najhoršou udalosťou je strata blízkeho kolegu. Lebo práve toto sa im stalo vlani v máji, keď sa rutinné cvičenie zmenilo na tragédiu a spadol vrtuľník. O život vtedy  prišli dvaja  úžasní ľudia – hasiči. „Boli to ľudia, s ktorými sme si veľmi rozumeli. Byť pri tom, keď vám kolega zomiera v náručí a vy robíte maximum a na druhej strane nemôžete nič urobiť, keď cítite len bezmocnosť – toto neprajem zažiť nikomu. Je to veľmi ťažký pocit,“ uzatvoril so smútkom v hlase Kamil Šoltís.  
 
Foto: súkromný archív

Diskusia k článku