M. Paulik: „Ja som na deda veľmi hrdý, je mojím hrdinom“

M. Paulik: „Ja som na deda veľmi hrdý, je mojím hrdinom“

Andrej Michňak je človek, ktorý svoj čas obetoval nielen svojim najbližším, ale aj mnohým iným. Vychoval štyri úžasné deti, postavil dom a popri vlastnej práci pôsobil v dobrovoľníckom hasičskom zbore, bol futbalovým a dokonca aj volejbalovým rozhodcom a usporadúval rôzne súťaže. V jeho veľkom srdci sa našlo miesto pre všetkých.

V týchto dňoch Andrej Michňak oslávil významné životné jubileum, osemdesiatiny. Jeho vnuk Michal Paulik nám o svojom dedkovi porozprával množstvo zaujímavých vecí. Dokonca aj to, že Andrej Michňak organizoval zápas medzi Prešovským večerníkom a starými pánmi, teda bývalými futbalistami v Lipníkoch. Michal hovoril o starom otcovi len v superlatívoch.

„Môj dedo sa aktívne zapájal do spoločenského života a výrazne prispel k jeho zlepšeniu. Pôsobil ako dobrovoľný hasič, futbalový, ale aj volejbalový rozhodca. Vďaka nemu sme sa aj my zapájali do rôznych súťaží. Nielen ja, ale aj môj krstný a jeho deti,“ hovorí Michal a ďalej dodáva: „Organizoval zápasy medzi Prešovským večerníkom a starými pánmi. V podstate založil u nás v Lipníkoch futbalový klub. Ale asi to najväčšie gro bol dobrovoľný požiarny zbor, kde pôsobil. Ak sa nemýlim, tak Lipnícky dobrovoľný hasičský zbor je asi najstarší v Prešovskom okrese. Aj potom, keď sa vymenilo vedenie, tak dedo to ťahal a dokonca získal aj tretie najvyššie vyznamenanie a to Vrchný inšpektor, je to najvyššie vyznamenanie, ktoré môže dobrovoľný hasič získať. Bol na to aj hrdý.“


Organizoval zápas medzi Prešovským večerníkom a starými pánmi v Lipníkoch.
 
Michal spomína aký to bol úžasný pocit, keď šiel s dedkom po ulici a ľudia ho zdravili. „Občas to bolo celkom vtipné, pretože ho niekto oslovil, pozdravili si a dedko si toho dotyčného človeka nepamätal. Za svoj život stretol množstvo ľudí, ktorým sa zapísal do pamäte,“ hovorí Michal.
 
Andrej Michňak sa vždy snažil, aby každý, kto sa zúčastnil súťaže, si aj niečo odniesol. Hoci len diplom alebo kvietok, no vedel, že to dotyčného nesmierne poteší. „Keď sa pozerám na staré fotky, vidím ako odovzdával diplomy, organizoval rôzne športové súťaže, či už v behu alebo pingpongu. Ľudia ho mali veľmi radi, mal rešpekt a bol taký ako keby vodcovský, ale zároveň bol veľmi sympatický a vyžarovala z neho neskutočná charizma. Pamätám si, ešte keď som bol malý, že dedo mal vždy plnú skriňu diplomov pre hasičov, športovcov. Vždy myslel na to, aby každý dostal aspoň niečo, hoc sa neumiestnil na prvých miestach. Vedel, že ich to poteší a budú mať peknú pamiatku,“ prezrádza Michal. 
 
Michal na chvíle strávené s dedkom spomína veľmi rád. „Brával ma aj na porady a mne sa to veľmi páčilo. Ako riešil veci, radil sa, rozhodoval. Viete, on nebol ani vysokoškolsky vzdelaný a ani nemal nijaké vysoké postavenie. Mal len svoj cieľ, rozvíjať spoločenstvo vôkol seba, preto je pre mňa taký idol. Tak isto si myslím, že mnoho mladých ľudí aj inšpiroval. Ja som hrával futbal, môj krstný, môj bratranec. Keď prišiel na zápas už ako delegát známkovať rozhodcov, videl som ako sa na neho ľudia pozerali, podávali mu ruky a zdravili ho. Bolo to niečo úžasné.“

Andrej Michňak získal vyznamenanie Vrchný inšpektor
 
Zaujímalo nás aký bol rozhodca. „Určite bol flegmatik. Z pokrikov fanúšikov si nikdy nič nerobil. Raz sme zažili aj celkom vtipnú príhodu, teda dnes sa na to už takto pozeráme. Raz delegoval zápas a po zápase sme utekali do auta, pretože toho rozhodcu, ktorý pískal zápas, chceli zbiť a dedo ho vtedy na zápas viezol. Taktiež si spomínam, ako zo mňa chcel mať rozhodcu, dal mi knižku a ja som sa poctivo učil, no keď som videl ako fanúšikovia nadávajú a kričia, tak som si to rozmyslel. Ale dedo si s tým hlavu nelámal a robil si svoju prácu,“ hovorí so smiechom Michal.
 
Andrej Michňak je dnes už pán v rokoch a prednedávnom oslávil nádherné jubileum – osemdesiat rokov. Aj keď už nie je aktívny športovec, stále si rád pozrie šport aspoň v televízii. „Občas dokonca aj niečo okomentuje, že toto nemal odpískať a toto mal a podobne. Stále tým žije, aspoň istým spôsobom. Čo sa týka dobrovoľných hasičov, tak tam sa ešte zúčastňuje. Keď je u nás pohár Petíča, tak tam tuším ešte pôsobí ako rozhodca,“ dodáva Michal.
 
Časy sa menia a ľudia dnes trávia málo času spolu. Podobné akcie, ktoré sa niekedy organizovali v obci pravidelne, sa dnes uskutočňujú už zriedkavo. „Dnes, keď sa na neho pozriem, keď je sám, vidím mu v očiach, že mu chýbajú jeho priatelia a aj preto s ním trávime veľa času, ktorý si užívame, ale vidno, že mu chýba ten spoločenský život. Časy, ale aj ľudia sa zmenili. No my sa snažíme pokračovať v tom, čo začal budovať a snažíme sa ten odkaz preniesť aj na ďalšie generácie. Ja som na deda veľmi hrdý, je mojím hrdinom,“ hovorí s hrdosťou Michal. 
 

Pískal aj volejbalové zápasy. 
 
Je skutočne obdivuhodné, čo Andrej Michňak dokázal a urobil nielen pre svoju obec, ale aj pre iných. Nikdy neváhal podať pomocnú ruku a vždy všetkých vítal s radosťou. Svoj život žil naplno. „Mnohí ľudia, keď sa obzrú za svojím životom si povedia, že ho mohli žiť viac, viac zažiť, viac možno urobiť a myslím si, že dedo, keď sa v svojich osemdesiatich rokoch obzrie, tak vie, že každú minútu svojho života prežil naplno a dal toho svojmu okoliu veľa. Pomáhal, zapájal sa, angažoval sa v mnohých veciach a to všetko nezištne, len preto, že chcel. Chcel, aby to tu žilo, aby ľudia spolu trávili čas. Ja by som ani za celý život nestihol to, čo on za pol života. Všetok svoj voľný čas venoval ľudom. Dnešný svet by potreboval takého obetavého a horlivého človeka ako je môj dedko. Ľudia sú už príliš zaneprázdnení, nestretávajú sa, nešportujú a nie je tu nikto, kto by ich dal, takpovediac, dokopy. On doslova spájal ľudí v Lipníkoch. Dával do všetkého, čo robil, kúsok seba,“ uzatvára s láskou v hlase Michal.
 
Dominika Tuptová
Foto: archív rodiny

Diskusia k článku