G. Ghillanyová Hatami: „V jednom lietadle sa doslova zmiešajú ľudia z rôznych kútov sveta a to je pre mňa veľmi zaujímavé”

G. Ghillanyová Hatami: „V jednom lietadle sa doslova zmiešajú ľudia z rôznych kútov sveta a to je pre mňa veľmi zaujímavé”

Gabriela Ghillanyová Hatami je už na prvý pohľad sympatická, usmievavá mladá žena. Už vyše dvadsať rokov pracuje ako letuška. V zahraničí našla nielen svoj domov, ale aj životného partnera. Povedať, že videla kúsok sveta, je skutočne slabé slovo. Má nalietaných niekoľko tisíc kilometrov a aj napriek časovo náročnej práci sa dokáže venovať svojej záľube - fotografii. O svojej práci, živote, ale aj výstave, ktorá ju čaká, sa s nami ochotne porozprávala.

Čo vás viedlo k tomu, že ste sa stali letuškou?
- Nebolo to mojím cieľom, bola to skôr taká náhoda. Ale vždy som chcela pracovať v zahraničí a vidieť svet. Počas štúdia na vysokej škole, tu v Prešove, som pracovala na vedľajší pracovný úväzok v tlmočníckej firme a tam bola jedna Slovenka, ktorá bola letuškou. Tá mi povedala, aby som prišla na interview pre leteckú spoločnosť v Poprade. Prišla som a začala lietať. No a po piatich rokoch som začala lietať v Spojených arabských emirátoch a som tam dodnes, čo je už sedemnásť rokov. 
 
Viete porovnať prácu letušky vtedy, keď ste začínali a dnes? Zmenilo sa niečo?
- Keďže dokopy lietam už dvadsaťdva rokov, tak, samozrejme, vidím rôzne rozdiely a zmeny sú obrovské. Napríklad kvalita lietadiel, moderné technológie či systémy sú bezpečnejšie a podobne. Čo sa týka nás, letušiek, povedala by som to takto: naša funkčnosť sa prispôsobuje, samozrejme, ekonomickým potrebám. Je pravdou, že dnes toho robíme viac. Už to lietanie nie je také ako niekedy. Toto zamestnanie musí byť ekonomické pre každého a, samozrejme, aj pre zamestnávateľa. Máme niečo, čo sa volá minimálny legálny odpočinok na to, aby sme mohli vykonávať ďalšiu službu a sú skutočne minimálne. To sa akurát zotavíte z jednej nočnej a idete na ďalšiu.
 
 
Návšteva v Indii. 

Máte nalietaných niekoľko tisíc kilometrov. Vy asi strach z lietania nemáte...
- Strach nemám. Ja sa cítim pomerne bezpečne, aj keď situácie sa stále nejaké vyskytnú. My z letectva vždy hovoríme: buďte pripravení na to najhoršie, ale dúfajte v to najlepšie. Ale, samozrejme, ako som spomínala, vo vzduchu môžu nastať rôzne situácie. Raz som zažila tak silné turbulencie, že som si nebola istá, či sa z toho dostaneme alebo nie. Tak isto sa stalo, my to voláme „smoke in the cabin“, teda niekde niečo tlelo a keď ste vo výške a máte dym v kabíne, je to dosť nebezpečné, no našťastie sa to vyriešilo. Inak musím povedať, že technické problémy sa mi našťastie vyhýbajú. Riešime skôr núdzové situácie zdravotného charakteru, keďže sú aj dlhé lety a lietajú napríklad aj ľudia nad osemdesiat rokov. Na palube zastupujeme lekára, psychológa, poradcu... Musíme zvládnuť každú situáciu. Aj preto máme každý rok rôzne cvičenia a preskúšavajú nás. 

Aký najdlhší let ste absolvovali?
- Najdlhší let trvá sedemnásť hodín a je to priamy len z Dubaja do Oaklandu. 

Zažívate na palube aj bizarné situácie?
- Zažívame aj také situácie. Veľký problém je napríklad zvládnuť alkoholom podguráženého človeka. My sa vždy snažíme problémy vyriešiť a tak isto pozorujeme ľudí už na začiatku, keď nastupujú. Či niekto nevyzerá, že mu nie je dobre, alebo nemá vypité. Keď máme pocit, že niekto na ten let nie je fit, tak sa radíme s pilotom a pozemným personálom o tom, či toho človeka vysadíme alebo nie, pretože keď raz vzlietnete, už nie je cesty späť. Základom je komunikácia, ale myslím si, že v prevencii, ale aj riešení problémov, sme veľmi dobrí. 
 
 

Jej najobľúbenejšou krajinou je Island.


Vyzeráte, že vás vaša práca nesmierne baví.
- Určite áno, pretože zakaždým, keď idem do práce, stretnem nových ľudí. Nás je v spoločnosti okolo dvadsaťtritisíc len letušiek. Takže idem do práce a neviem, s kým budem práve pracovať. Aj cestujúci sú pre mňa obrovským zdrojom informácií, ale aj zábavy. V jednom lietadle sa doslova zmiešajú ľudia z rôznych kútov sveta a to je pre mňa veľmi zaujímavé. 

Momentálne žijete v Dubaji. Prečo ste si vybrali práve toto mesto?
- Základňa spoločnosti, pre ktorú pracujem, je v Dubaji, teda keď pre nich chcem pracovať, na výber nemám, ale na druhej strane mne to veľmi vyhovuje, pretože je to iná kultúra a od inej kultúry sa človek pomerne veľa naučí. Potom dookola je Nepál, India, Irán a všetky tie staré civilizácie, o ktorých som predtým len čítala a tam to je všetko za rohom. 
 
 



Bolo ťažké sa adaptovať?
- Samozrejme, musela som sa ako Európanka prispôsobiť novej kultúre. Ten proces prebehol, povedala by som bez problémov, možno aj preto, že som bola na to aj dobre pripravená. Najväčšie problémy by som povedala, že boli teplotného charakteru. Pretože tam sú letá päťdesiatpäť stupňové, to je vonku a v budovách sa udržuje osemnásť až dvadsaťjeden stupňov. Oblečenie je, samozrejme, konzervatívnejšie. Na verejnosti nevidieť minisukne a podobne, ale večer, keď idete na zábavu, tak je to také ako všade inde. Potom sú tu kultúrne rozdiely, ktoré sú pre nás možno neznáme ako je napríklad Ramadán. Vtedy je všetko celý deň pozatvárané, nemôžete sa ani napiť vody na verejnosti. Musíte sa schovať. To sú také veci, ktoré sa treba naučiť a rešpektovať, pretože sú to zvyky miestnej krajiny. 

Ak by ste sa rozhodli zmeniť krajinu, kam by ste sa najradšej presťahovala?
- Ja mám veľmi rada Island. Aj čo sa týka zákonov, rovnoprávnosti žien, ochrany zvierat sú na veľmi vysokej úrovni. Krajina je veľmi krásna aj keď sú tam extrémne zimy, ale mne tie extrémy asi vyhovujú. 

Váš partner je pôvodom Iránec, ako to prijala vaša rodina?
- Keďže už žijem v zahraničí sedemnásť rokov, tak moja rodina s tým už asi aj rátala, že sa niečo také môže stať. Nemali s tým problém. Sme spolu už štyri roky a vzali sme sa vo februári tohto roku a myslím si, že sa mu na Slovenku veľmi páči, hlavne mamkina kuchyňa. Ale aj ľudia sú milí a pohostinní. Kultúrnych rozdielov by som povedala, že veľa nie je, pretože iránska vláda a tí ľudia, ktorí tam žijú, sú dosť rozdielni. Je to asi ako v každej krajine, že vláda nie vždy zastupuje to, čo si ľudia naozaj myslia. Ja, keď tam idem, je tam jazz, muzika, plno kultúry. Nie je to síce verejné, skôr undergroudové, ale žije to tam. Občas sa mi to podobá na obdobie nášho komunizmu. Na verejnosti sa toho veľa nemohlo, ale niektoré veci sa diali tak, aby o nich vláda nevedela. 

 
Gabriela a jej manžel Milad.

A čo vám zo Slovenka najviac chýba?
- Najviac mi chýba asi slovenské divadlo, pretože v Spojených arabských emirátoch kultúra divadla ako takého nie je. Keď som tam prišla pred sedemnástimi rokmi, veľmi mi to chýbalo. Teraz sa to síce trochu zmenilo, pretože teraz prídu hosťovať rôzne divadlá, ale vtedy mi to veľmi chýbalo. Potom je to zeleň, zelené lesy, lebo tam je predsa len prevažne púšť. Aj keď sa budujú nádherné parky, stále to nie je ten náš voľne rastúci les. Chýba mi aj naša kuchyňa. Keď prídem domov, tak sa nabalím, bryndza, salámky, klobásky a podobne a, samozrejme, rodina. 

Je Dubaj skutočne také drahé mesto pre život?
- Dubaj sa, samozrejme, prezentuje ako drahý, ale je tam veľmi veľa ľudí, ktorí žijú z malého rozpočtu. Treba myslieť na to, že Dubaj bol postavený ľuďmi z okolitých krajín ako Bangladéš, India, Pakistan. Sú to pracovníci na stavbách a oni rozhodne nežijú z veľkých peňazí. Nájdete tam reštaurácie so zlatými záchodmi, ale aj bežné podniky, kde sa viete dobre a lacno najesť. 

Prezraďte nám, či ste niekedy mala aj takú krízu, že ste to chceli zabaliť a vrátiť sa na Slovensko.
- Krízy som mala, ale zatiaľ žiadna nebola taká vážna, aby som chcela odísť. Mňa moja práca veľmi baví. Ja ju považujem za taký dopravný prostriedok. Aj keď sa podmienky zmenili, tak stále mám možnosť navštevovať rôzne krajiny. Normálne by som toho možno nebola schopná. 
Prejdime k vašej výstave. Ako ste sa dostali k foteniu?
- Fotenie ma vždy bavilo. Nikdy som nepoužívala nejakú špičkovú aparatúru a začínala som asi ako každý. Chcete svojim blízkym sprostredkovať svoje zážitky z cesty. Vo svojom okruhu známych mám pomerne veľa umelcov, ktorí ma podporovali. Vraveli mi, že kompozícia je krása, prečo sa tomu nevenujem viac a podobne. Tak som sa uchádzala o niečo, čo sa volá Open Call. Robila to jedna galéria v Dubaji. Tam sa uchádzalo mnoho umelcov o to, aby mohli vystavovať a napokon nás komisiou bolo vybraných štyridsať umelcov a ja som bola jednou z nich. Bolo to pred dvoma - troma rokmi a vystavovala som po prvýkrát. No a teraz prebieha moja sólová výstava tuto na Slovenku v prešovskej kaviarni Viola, ktorá sa začala 4. mája a potrvá tri týždne.

Poviete nám o nej viac?
- Výstava sa volá Mnoho rozmerov jedna symfónia. A to možno naznačí to, že ja mám pomerne široký záber. Mám veľmi rada dobrý intímny portrét väčšinou etnických tvári. Veľa emócií, veľa hĺbky. Mám rada aj krajinku, ale krajinku, ktorá vyzerá možno až tak abstraktne. Skoro na každej mojej fotke je človiečik, teda môžem povedať, že centrom pozornosti je pre mňa ten človek vo vzťahu k tomu, čo je okolo nás alebo ako sme v tom svete maličkí. 


 
Dominika Tuptová
Foto: G.G.H, dt 

Diskusia k článku