Autistovi Mišovi zachránila život ABA

Autistovi Mišovi zachránila život ABA

(šaja) - Ten sa ale nezdá! Bojovník, 14 – ročný Michal Kanderka trpí autizmom. Kým ešte pred tromi rokmi bol vďaka chorobe nezvládateľný a mama sa ho doslova bála, dnes je z neho šikovný tínedžer. Cesta k pokrokom bola ale neraz vydláždená slzami matky, ktorá pri ňom stála v dobrom aj v zlom.

Renáta Kanderková(48) má ešte 10–ročného Alexa. Keď čakala staršieho Miša, ani vo sne by jej nenapadlo, že bude iný, že bude chorý. „Posledný týždeň lekár nepočul jeho srdiečko a tak vyvolali pôrod. Chlapček o svoj život bojoval od prvej sekundy, kedy prišiel na svet. Synček mal obojstranný zápal pľúc, lekári ho kriesili a hneď bol pod kyslíkom,“ opisuje kritické okamihy mama Renáta. Chlapček mal problémy s očkami, dodnes nosí silné dioptrie. Bol rizikovým novorodencom a tak sa predpokladalo, že bude mať určité zdravotné problémy. 

Mama si s Mišom prežila ťažké chvíle.

Mala z neho strach 
 
„Mal silný autizmus, nevedeli sme, čo nás čaká. To, že je autista, sme zistili neskôr, hneď sme nabehli na cvičenie Vojtovej metódy, lebo len ležal. Postupne sa ukazovali problémy v správaní. Dnes chodí, len je trochu neobratný, niekoľkokrát spadol a zlomeniny museli lekári operovať.“ Najväčším problémom pri autizme je správanie. „Mišo je nízkofunkčný autista, nevedel ani rozprávať, mentálne bol na veľmi nízkej úrovni. Prežili sme si jedno z najťažších období, teda po narodení, ja som si to nechcela pripustiť. Pýtala som sa, prečo práve ja, prečo moje dieťa a ako sa to mohlo stať. Verila som, že z toho vyrastie a bude dobre, ale mala som strach,“ priznáva. Pokroky sa ale nekonali, navštevovali rovesníkov, ale ako matku ju kontakt s inými deťmi ubíjal. „Videla som ich pokroky, ale u Miša neboli žiadne. Okrem toho sme stratili aj sociálne kontakty s priateľmi, lebo Miško nikoho nezniesol, trepol dverami ľuďom pred nosom,“ spomína na nepríjemné chvíle a dodáva: „Čím skôr si človek prizná, že dieťa je choré a samé sa nič nezmení, tým skôr si dokáže pomôcť. Mišo navštevoval špeciálnu logopedickú škôlku, no po čase vedenie povedalo, že sa k ostatným deťom nehodí a musí odísť. Neskôr prešiel do inej škôlky, kde bol šťastný, ale jeho správanie bolo stále viacej agresívnejšie. Rástol a už nebol ľahko zvládnuteľný. Problémom bolo aj to, že sa k nemu nepristupovalo tak, ako bolo v jeho chorobe potrebné. Agresivita sa stupňovala, priznávam, syna som sa začala báť. Vtedy som si uvedomila, že celá rodina stojíme doslova v pozore, že mu vo všetkom chceme vyhovieť, len aby bol pokoj. Museli sme počúvať jeho pesničky, pozerať jeho filmy, všetko sa podriaďovalo len jemu. Raz mal takmer hodinový záchvat, trieskal, búchal si hlavu o schody a mňa čakal mladší Alex v škôlke. Vtedy som si povedala, že takto to ďalej nepôjde. Priznám sa, napadlo mi, že ho buď dám do ústavu, alebo niekde na internát. Niekedy mal záchvaty aj každý druhý deň.“ 

Pani Renáta so svojimi synmi.
 
Všetko vydreté od piky 
 
„Vedeli sme, že toto je zlé,“ hovorí Renáta. Keď už bola v koncoch, bolo to pred tromi rokmi, prišla jej do cesty jedna známa. „Povedala mi, že v Košiciach sú prednášky na túto tému, že ide o novinku. Povedala, že sa dozviem, ako sa správať k synovi. To bola cesta k nášmu úspechu,“ hovorí hrdá žena, ktorej sa vďaka tomuto život obrátil o 180 stupňov. Metóda, ktorá pomohla, sa volá aplikovaná behaviorálna analýza (ABA). „Veľmi ma to oslovilo a hoci to bol program pre deti, vzali tam aj Miša. Vďaka tomu začal pomaly rozoznávať hlásky a neskôr aj slová. Upravilo sa mu aj správanie. Prvé pokroky robil už po polroku, ľudia mi hovorili, že je iný, že sa mení k lepšiemu, v to som ani nedúfala,“ prezrádza žena, ktorá spolu s kamarátkou založila občianske združenie na pomoc autistom Dami. „Vždy, keď mi bolo najťažšie, prišiel mi do života človek, ktorý mi pomohol, alebo ma nasmeroval ako mám ísť ďalej. Vždy to tak bolo,“ odpovedá s úsmevom na otázku, kde berie silu na každodenný boj. 
 
Pani Renáta, tak ako aj ostatné rodiny s chorým dieťaťom, bojuje s nedostatkom financií. „Pomáha mama, babka, priatelia a známi prostredníctvom darovania dvoch percent z daní. Terapie, ktoré Miškovi pomáhajú, žiaľ, poisťovne nepreplácajú,“ hovorí žena, ktorá sa teší z maličkostí a veľké plány si ani nerobí. „Dúfam, že keď tu už ja s manželom nebudem, budem Mišo s niekým seberovným a že oňho bude postarané,“ uzatvára Renáta Kanderková. 
 
Foto: archív rodiny  

Diskusia k článku