Dobrovoľní hasiči: „Neraz máme slzy na krajíčku“

Dobrovoľní hasiči: „Neraz máme slzy na krajíčku“

(šaja) – Branislav Obal (34) z Prešova je dobrovoľný hasič. Hoci pracuje ako technik výroby, vo voľnom čase sa venuje hasičstvu. Vo výjazdovej jednotke je veliteľom zásahov a tvrdí, že hasičstvo nie je povolanie, ale poslanie.

 „Hasiči a ich práca ma fascinovali od detstva. Nie je to povolanie, je to poslanie. Pred šiestimi rokmi som teda vstúpil do dobrovoľného hasičského zboru mesta Prešov.“ Ako dodáva, členom a fanúšikom dobrovoľného hasičského zboru môže byť každý. Dnes majú okolo sedemdesiat členov, od detí až po dôchodcov. Kto však chce pomáhať pri zásahoch, je dobré, keď má dobrú kondičku a tiež musí absolvovať určité školenia. „Takto aktívnych členov nás je asi pätnásť,“ hovorí Branislav Obal a prezrádza, kedy absolvoval svoj prvý zásah, kedy šlo, ako hovorí, o minúty. „Bolo to vlani dvanásteho mája, v piatok o siedmej večer, kedy Prešov zasiahli prívalové dažde s krupobitím. Zalialo Šidlovec aj Sídlisko III.“ 


Branislav Obal na prácu hasiča nedá dopustiť.

Tak, ako aj iné dobrovoľné zbory, aj tento sa pred rokmi boril s problémami. „Ťažko sa robí, keď nemáte s čím zasahovať. Ale sme radi, lebo situácia sa za posledné štyri roky zlepšila. Techniku zakúpili samotní členovia a v posledných rokoch výdatne pomáha radnica, či už v nákupe techniky, alebo aj samotnom vystrojení a školení členov. Môžem povedať, že už sme na takej úrovni, že sa nemusíme hanbiť. Zajtra (rozumej dnes, pozn. aut.) dostaneme od štátu protipovodňový vozík, ktorý je nevyhnutný práve pri povodniach.“ Veliteľa teší aj to, že v mladých vidí svojich nástupcov. „Máme vynikajúcu spoluprácu so Základnou školou na Sibírskej ulici, kde kolega Vasiľ Feckanič vedie krúžok plameniakov.“ 


 
Branislav Obal a jeho kolegovia zasahovali napríklad pri nedávnom požiari kaštieľa v Nižnej Šebastovej, alebo pri požiari na Sekčove. Podieľali sa aj na čistení zadnej separačnej nádrže na Delni. „Ľudia sú radi, keď vidia, že prichádzame a že im ideme pomôcť. Sú veľmi vďační, jedna babka nám dokonca dala bonboniéru. Ďakovala nám za pomoc, hoci prišla takmer o všetko. Pri takýchto situáciách máme neraz slzy v očiach,“ hovorí sympatický hasič, ktorý čoskoro skončí Odbornú školu dobrovoľnej požiarnej ochrany v Martine. „Zároveň sa venujeme športovej činnosti, kde reprezentujeme mesto v regióne, ale aj v zahraničí, kde máme partnerské mesto Staré Sedlište,“ dodáva muž, ktorý sa priznáva, že nedá dopustiť na náš denník. „Kupujeme ho roky, pamätám si ho ešte z čias, keď stál dve koruny,“ smeje sa. 

Ide v otcových šľapajach 

Hasičstvo má v krvi aj Monika Ščepitová (23). „Môj ocko bol aktívnym dobrovoľným hasičom a šéfom v Ličartovciach dlhé roky. Žiaľ, teraz to už v dedine nefunguje a tak som rada, že môžem byť v partii s hasičmi tu v Prešove,“ hovorí študentka pedagogickej fakulty, ktorá síce na zásahy nechodí, ale verí, že sa jej to raz podarí. Úspešná je v mnohých hasičských súťažiach. „Čo sa týka záchranárskej práce, tak som si ju vyskúšala u nás v dedine, keď nás zasiahli povodne. Robila som všetko, čo bolo v tej chvíli potrebné. Veľmi ma to teší, lebo pomáhať ľuďom je krásne,“ dodáva Monika Ščepitová. 
 
Monika má hasičstvo v krvi odmala.

Foto: archív B.O. 

Diskusia k článku