V. Wilgová: „Keď človek dobre koná, tak aj to dobro sa mu vráti“

V. Wilgová: „Keď človek dobre koná, tak aj to dobro sa mu vráti“

Prešovčanka Valéria Wilgová je človek s veľkým srdcom. Dobro a pozitívna energia z nej doslova vyžarujú. Svedčí o tom aj to, že už vyše tridsať rokov pôsobí ako dobrovoľníčka v Červenom kríži. Aj keď jej život uštedril nejednu ťažkú ranu, na dobrovoľníctvo nezanevrela. Dnes je Červený kríž jej druhým domovom.

„Určite chcete vedieť, prečo som sa stala dobrovoľníčkou,“ začala hneď s úsmevom na tvári. „Nastúpila som v roku 1985 a motiváciou bola snaha odvďačiť sa. Predtým som veľmi ochorela a život mi zachránili nielen lekári, ale aj krv od dobrovoľného darcu. Bola som ťažko chorá a oni ma vrátili späť k rodine. Chcela som sa za to odvďačiť. Viete, niekedy nebola taká evidencia, ako je teraz. Síce som zistila, kto bol tým darcom, ale nedopátrala som sa adresy. V tom čase sa stavali rôzne kryty a bunkre, pretože svet sa pripravoval na Studenú vojnu a Červený kríž hľadal dobrovoľníkov, ktorí by pomohli. No a toto mi presne sadlo, tak som sa prihlásila,“ hovorí Valéria Wilgová a ďalej dodáva: „Bola som jedna z tristo žien, ktoré sa prihlásili. Presne si pamätám, že to bolo v marci v roku 1985. Hneď, ako som nastúpila, absolvovala som rôzne školenia, no a postupne sa to nabaľovalo.“ 
 

Valéria Wilgová obetovala Červenému krížu skutočne veľa času. Prešla rôznymi kurzami, školeniami, naučila sa predlekársku prvú pomoc, ako zdravotný dozor navštívila nespočetné množstvo akcií, pracovala s mládežou, ale aj v miestnych spolkoch. „Bolo toho za tie roky skutočne dosť. Teraz sa mi už ťažko spomína, pretože všetko sa prelínalo. Veľmi úzko spolupracujeme so záchrannými zložkami, s Fakultou zdravotníctva. Ale ja ozaj nie som zdravotník, je to čisto môj koníček. Celý život som pracovala na projekcii a toto ma bavilo a podľa môjho názoru by mal byť v Červenom kríži taký človek, ktorý robí srdcom a ktorého to baví. Nie je to ľahká práca a s ľuďmi sa niekedy pracuje dosť ťažko. Ale keď človek dobre koná, tak aj to dobro sa mu vráti. Ja si stále myslím, že to tak je a mne sa to aj vrátilo.“ 
V marci tohto roka ubehlo presne tridsaťtri rokov, čo pani Valéria pôsobí ako dobrovoľníčka. Za svoju oddanosť a obetavosť si vyslúžila nejedno vyznamenanie. „Ja sa týmto nechválim, ale som držiteľkou všetkých vyznamenaní, ktoré dobrovoľník môže získať. Samozrejme, že ma to potešilo, ale veľmi si na tom nezakladám. Mám ich doma založené a to je všetko. Ja to vnímam ako poslanie a nerobím to kvôli oceneniam, ale preto, že chcem a veľmi ma to teší,“ hovorí skromne. 
 
Aj napriek ťažkým časom nikdy nepoľavila a vždy sa jej podarilo skĺbiť rodinu, dobrovoľníctvo a prácu. „Nikdy som nemala krízu a nepovedala som si, že s tým seknem, aj keď som mala v živote veľmi ťažké obdobia. Moja rodina ma vždy podporovala a sú na mňa nesmierne hrdí. Motivácia tu bola stále. Priznám sa, že som veľmi chcela byť lekárka, ale nevyšlo mi to. Napokon som rada, lebo teraz to mám širokospektrálne,“ prezrádza nám Valéria. 

 

 Pani Valéria sa priznala, že si už asi nevie predstaviť deň bez dobrovoľníctva. Má radosť z toho, že Červený kríž je stále vážená organizácia, aj keď niektoré reakcie ľudí ju už zarazili, či dokonca rozplakali. „Teší ma, že Červený kríž má stále svoj status a ľudia si ho vážia. Aj keď je dobrovoľníkov menej. Stále príde niekto, kto má záujem pomôcť. Aj keď robíme zbierky, ľudia radi prispejú, ale priznám sa, že som sa stretla s rôznymi reakciami. Raz som kvôli tomu aj plakala. Jeden pán za mnou kričal, že čo žobreme peniaze, máme si ich pýtať od ministerky zdravotníctva. No potom prišiel za mnou a povedal prepáčte, ja som to tak nemyslel, ja som si myslel, že ste dotovaní. Niekedy sme boli, ale teraz si musíme pomôcť sami a ak získame nejaké peniažky, všetko ide na nákup materiálu, figurín a všetkého potrebného,“ hovorí Valéria Wilgová a ďalej dodáva: „Myslím si, že som sa v tom našla. Pomôžem komu treba, učím aj opatrovateľky, učím predlekársku prvú pomoc, chodím na rôzne podujatia ako dozor, chodíme na školy, do firiem... Je to potrebné, pretože ten prvý kontakt môže byť život zachraňujúci. Prvých desať minút, keď sa niekomu niečo stane, je najdôležitejších, pretože kým príde sanitka, môže byť neskoro. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že starší ľudia sa boja podať prvú pomoc. Boja sa, že zranenému ublížia, ale ja vždy hovorím, každá pomoc, je pomoc. Ale mladí sú pohotovejší, neboja sa. Skôr pomôžu.“ 
 
Aby toho nebolo málo, pani Valéria pracuje aj s dobrovoľnými darcami krvi. Práve to má pre ňu aj osobný význam a každého darcu si nesmierne váži. „Roky organizujeme rôzne akcie a výjazdy v spolupráci s Národnou transfúznou službou. Určite to poznáte - Valentínska kvapka krvi, Študentská kvapka krvi a podobne. No a potom darcov, ktorí už majú nárok na plaketu, tak tým ju potom slávnostne odovzdáme. Som na Prešov veľmi hrdá. Každý rok oceníme okolo sedemsto ľudí. Mrzí ma však jedna vec. Keď si človek nemôže prevziať plaketu, pretože ho zamestnávateľ neuvoľní z práce. Vie ma to veľmi nahnevať a zároveň ma to veľmi mrzí. To si tí ľudia vôbec neuvedomujú, že ich zamestnanec vlastne zachraňuje životy? A možno sám niekedy bude potrebovať takúto pomoc, ale nepustí toho človeka, aby si prevzal plaketu. Je to veľmi smutné.“ 
 

Možno ste si povedali, že je toho na jedného človeka veľa, ale Valéria Wilgová ten pocit nemá. Okrem toho všetkého je aj skúsenou maskérkou poranení. „Dlhoročne robím maskérku realistických poranení. Máme rôzne súťaže a podobne. Niekedy sa maskovalo len tak, aby bolo. Nalepila sa nejaká „umelina“ a podľa toho sa nedalo zistiť o aké poranenie ide. Nie je to jednoduché, treba na to množstvo trpezlivosti. Boli tu ľudia, ktorí chceli, aby som ich naučila maskovať a keď videli, koľko práce to obnáša, tak to vzdali. Aby tie zranenia boli realistické, musíte sa posnažiť. Ja si vyrábam rôzne cestá a umelú krv.“
 
Prezradíte nám recept na autentickú krv? „Je to jednoduché. Základné ingrediencie sú med, potravinárske farbivo, kyselina citrónová a arabská guma, aby nebola príliš hustá. Čo sa týka maskovania, niekedy sa napríklad používala plastelína, ale to nebolo ono. Ja si vyrábam rôzne cestá v niekoľkých odtieňoch. Na každom zranení si potrpím a vyhrám sa. Veľmi dbám na detaily a teší ma, keď ma pochvália, že to vyzerá na nerozoznanie od skutočného zranenia.“ 
 
A ako sama na záver dodáva: „Som všestranný človek. Mňa by ani monotónna práca nebavila. Tu je to také živé a vždy je treba niečo robiť a mňa to teší. Teší ma, že som stále potrebná, môžem sa učiť a môžem učiť iných,“ uzatvára s úsmevom Valéria Wilgová.

 
Text a foto: Dominika Tuptová 

Diskusia k článku