Cestovateľka Ivana Grešlíková: „Celý úžasný život mám v jednom ruksaku“ Prešla 33 krajín, nocovala vo väzeni

Cestovateľka Ivana Grešlíková: „Celý úžasný život mám v jednom ruksaku“ Prešla 33 krajín, nocovala vo väzeni

(šaja) – Hoci vyštudovala vysokú školu, dnes žije úplne iným životom, aký by sa očakával od vysokoškolsky vzdelanej ženy. Pred piatimi rokmi zbalila celý svoj život do jedného ruksaka a vyrazila na cesty. O svojich dobrodružstvách píše na blogu Nomad is Beautiful a na slovenskom blogu ivanagreslikova.com. Ivana Grešlíková(38) je žena, ktorá dokázala svoje sny premeniť na skutočnosť, pomáha iným, ale hlavne s priateľom žije svoj životný sen.

Ivana sa narodila vo Svidníku, študovala na Prešovskej univerzite angličtinu a ukrajinčinu, neskôr literárnu vedu. V roku 2006 odovzdala dizertačnú prácu, vzala batoh a o dva dni už sedela v autobuse do Londýna. „Tam som si do týždňa našla prácu. Začínala som ako každý, kto sa vyberie prvýkrát do cudziny. V Anglicku buď umývate záchody, prevraciate hamburgery alebo robíte au-pair či babysitting. Ja som si vyskúšala záchody, upratovanie a starostlivosť o deti v Londýne. Makala som v päťhviezdičkovom hoteli Hiltone. Neprekážalo mi to, potrebovala som fyzickú prácu. Po dvoch mesiacoch mi ponúkli v Hiltone miesto supervízorky, ale to som už bola na odchode na Slovensko, kde ma čakala obhajoba,“ priznáva sympatická mladá žena. Neskôr sa teda vrátila do Prešova, obhájila si doktorandský titul a odišla do Prahy. Neskôr žila vo Frankfurte. V lete 2012 chcela aj s frajerom odísť na dlhší čas so Ázie. Vtedajší šéf jej dal ale iba krátke dvojtýždňové voľno. „To sa mi nepáčilo a vtedy sme si s priateľom povedali, že to zmeníme a budeme žiť inak. A tak sme začali cestovať,“  spomína na začiatky Ivana, ktorá toto rozhodnutie ale neľutuje. 
 
Na brehu Gangy, Varanasi, India.
 
„Chcela som si vyskúšať žiť dlhodobo v odlišných krajinách, písať o nich a zažiť kultúru a sociálno-politickú situáciu z prvej ruky, nie len tak, ako nám ju prezentujú média,“ prezrádza zámery. Za takmer päť rokov, ktoré strávila na cestách, navštívila 33 krajín. Necestuje s veľkými kuframi, ale minimalisticky - s jedným desaťkilovým batohom, ktorý jej aj v lietadle „vojde“ pod nohy. Na rozdiel od väčšiny cestovateľov je veľkým vyznávačom pomalého cestovania. To znamená, že na jednom mieste ostáva aj niekoľko mesiacov, čo jej umožňuje spoznať ľudí, kultúru a čiastočne sa zabývať.

Majú on-line biznis 
 
„Vytvorili sme s priateľom informačný portál o cestovaní Nomad is Beautiful, čo je v podstate náš on-line biznis. Na webstránke ľudia nájdu informatívne články o rôznych krajinách s praktickými tipmi. Venujeme sa aj radám ohľadne cestovateľskej fotografie a zodpovedného cestovania. Neuznávame zájazdy a ani nefandíme all inclusive balíčkom. Portál sa za päť rokov čo ho máme rozrástol, preto nám s tým dnes už pomáhajú externí asistenti, ktorí pracujú v našom tíme na diaľku z rôznych kútov sveta ako je USA, Taliansko, Filipíny, Austrália a Thajsko. Živí ma tiež predaj môjho e-booku Thajsko bez cestovky, čo je zatiaľ jediný kompletný sprievodca krajinou na Slovensku. V slovenčine blogujem o cestovaní na ivanagreslikova.com.“
 

Počas cyklistickej kampane v Costa Brave.

Šetrili si z nemeckých platov
 
Aj keď sa párik nadšencov cestovania dnes má fajn, začiatky boli podľa ich slov veru kruté. Finančná situácia na začiatku nebola ani tak ťažká, skôr nepredvídateľná. „Na cesty a začiatok nového životného štýlu sme šetrili z nemeckých platov 14 mesiacov, takže sme boli zabezpečení. Skôr to boli na začiatku obavy z toho, ako rýchlo sa nám podarí rozbehnúť webstránku tak, aby nás uživila počas toho, ako sme na cestách. Po tom, ako sme v roku 2013 dali výpovede z práce v Nemecku a predali či rozdali na charitu všetko, čo sme mali, sme sa rozhodli skočiť do toho naplno. Takže sme boli odkázaní len na seba. Vzdali sme sa fajčenia, alkoholu, nejedávali sme v reštauráciách, piekli sme si vlastný chlieb... Varili sme z toho, čo sme našli v lese a kupovali len tie najnevyhnutnejšie veci. Prvé dva a pol roka na cestách sme pracovali aj 10-14 hodín denne, často aj cez víkendy. Písali sme články pre našu webstránku, ale aj do médií. Postupne sme začali spolupracovať aj so zastupiteľmi turistického ruchu v zahraničí. Vytvorili sme spoločne pár reklamných kampaní na propagáciu ich destinácií. Nebolo to len o hoteloch a aktivitách zadarmo. Skôr sme sa sústredili na podporu ekoturistiky v daných krajinách. Takto sme spolupracovali so Slovinskom, Fínskom, Švédskom, Gréckom, Portugalskom a nedávno aj s katalánskym regiónom Costa Brava počas našej mesačnej cesty na bicykloch v regióne." 
 
S priateľom Giannim počas festivalu Loy Krathong v Thajsku.

Smútok na Filipínach 
 
Ivanin život je bohatý na zážitky – veselé, ale aj tie menej radostné. Počas trojdňovej plavby po rieke Mekong z Thajska do Laosu nocovali v bývalom väzení. „Všetko bolo pôvodné, vrátane tvrdých postelí, mreží, záchodu, aj otvoru v stene, kadiaľ posúvali väzňom jedlo. Aby to tam mali hostia „krajšie“, celé to vymaľovali na ružovo. Nám sa na drevených posteliach až tak ružovo nespalo. Dnes sa na tom už len smejem.“ 
 
Horšie to bolo na Filipínach. Tam mladým ľuďom veru do smiechu nebolo. „Nakuknutie do inej reality na Filipínach, kde sme pricestovali pár mesiacov po hurikáne Yolanda. Boli sme v oblasti, ktorá bola pohromou značne zasiahnutá. Školy boli zbúrané, ľudia ostali bez príbytkov, čakali na humanitárnu pomoc. Rodiny a susedia si pomáhali, ako sa len dalo. Paradoxne, miestni to vzali s prehľadom jednak kvôli tomu, že podobná prírodná katastrofa sa nestala prvýkrát, a potom – Filipínčania sú hlboko veriaci katolíci. Hurikán si vysvetľovali tak, že je za tým hlbší zmysel, a že vlastne im prišla pomoc „zhora“, keďže prežili,“ spomína usmievavá žena a pridáva ďalšie skúsenosti: „Veľmi milo ma prekvapil Taiwan, ten som si zamilovala kvôli neuveriteľne priateľským miestnym ľuďom, náboženským tradíciám a možnosti ísť slobodne trekovať do hôr. Čo nie je celkom bežné v krajinách juhovýchodnej Ázie kvôli oblastiam, ktoré dodnes neboli úplne odmínované. Často potrebujete skúseného sprievodcu. Na Taiwane tento problém nemáte. Veľmi rada sa vraciam do Portugalska a Turecka. Oslovili ma práve spomínané tradície. Nielen na Tajwane, ale aj v Thajsku, na Bali a predovšetkým v Indii. Tam sú náboženské rituály veľmi živelné.“ 
 
Počas festivalu Galungan na Bali.

Bezmocná na palmových plantážach 

 
„A či ma niečo nahnevalo? Skôr som sa občas cítila bezmocná pri pohľade na palmové plantáže na Borneu, kde bol kedysi dažďový prales, či odpadky pri brehoch riek a morí v Ázii celkovo. S plastom majú rozvojové krajiny, ale napokon aj my v Európe, obrovský problém. My ako turisti by sme si toho mali byť vedomí a pomôcť im aspoň tak, že odmietneme jednorazové igelitové vrecká v obchodoch, plastové slamky, kelímky na kávu a podobne,“ radí Ivana, ktorú sme s našimi otázkami zastihli na severe Vietnamu. 
 

Na ceste vlakom v Mjanmarsku.

Stará sa o mačičky 

„Momentálne robím housesitting na severe tejto krajiny. Staráme sa tu o tri mačky v apartmáne pani z Austrálie, ktorá tu žije a pracuje, ale ktorá je momentálne na dovolenke v Európe.“ Ivana si najviac zamilovala Áziu. „Čaká ma ešte pár mesiacov v Ázii, v jeseni sa vrátim na krátko do Európy. Ďalšie cesty nemám naplánované, nechávam tomu voľný priebeh. Neľutujem, to, ako som sa rozhodla, pretože robím to, čo ma baví a čo verím, že pomáha aj ostatným cestovateľom.“ 
 
A čo by odkázala ľuďom, ktorí nechcú žiť v strese, ale túžia po slobode ako ona? „No, stres mávam aj ja, ak nestíham termíny na odovzdanie článkov,“ smeje sa a dodáva: „Sloboda je veľmi relatívna. Ja na ňu nemám žiadny zaručený recept. Možno len tip, aby sme sa menej vyhovárali na okolnosti, peniaze, rodinu, partnerov, učiteľov a ujasnili si sami pre seba priority. Ak nám stav, v akom žijeme, nevyhovuje, nik iný za nás prvý krok k zmene neurobí. Takže, stále to ostáva na nás,“ uzatvára Ivana Grešlíková. 
 
Foto: archív I. G.  

Diskusia k článku