Ján: „Chcel som sa zabiť, ale ten hore mi to nedovolil“

Ján: „Chcel som sa zabiť, ale ten hore mi to nedovolil“

(šaja) – Miloval folklór, ale aj alkohol. A práve ten ho stiahol na úplné dno. Neskôr sa k pijatike pridali aj drogy. Obe závislosti mu takmer zničili život.

Prešovčan Ján (30) bol ako malý plachý, tichší, vyhýbal sa kolektívu, ale stále mal túžbu niekam patriť.
„Chodieval som do folklórnych súborov, kde som mával trému a strach pri vystúpeniach. Tam som sa ako 14- ročný prvýkrát stretol s alkoholom. Dodal mi odvahu, prekonal som strach a trému, bol som zhovorčivý, mal som dobrú náladu a začlenil som sa lepšie do kolektívu. Prvá skúsenosť s alkoholom bola veľmi pozitívna. Po čase som s partiou vyskúšal marihuanu a experimentovali sme aj s inými omamnými látkami – rôzne halucinogény, ale aj amfetamíny. Prvýkrát to na mňa veľmi dobre zapôsobilo, chcel som, aby ten euforický, energický a „živý“ stav pokračoval stále. Začal som užívať alkohol a drogy častejšie, neuvedomoval som si, že sa stávam závislý,“ začína rozprávanie mladý muž, ktorý neskôr užíval marihuanu aj štyrikrát denne a alkohol víkendovo.

Žil v bludnom kruhu

To sa ale už začali problémy so zaobstarávaním peňazí, Jano robil rôzne obchody, predával mobily, aby mal na alkohol a drogu. „Tým začali problémy doma, podozrievania rodičov, klamaním a neúprimnosťou som sa uzatvoril pred rodinou, kamarátmi a to bol dôvod, prečo som začal piť častejšie. Nevedel som sa vyrovnať so svojím svedomím, s vedomím, že pácham zlo, že ubližujem ľuďom, preto som sa ľuďom vyhýbal a keď mi chceli aj pomôcť, pomoc som odmietal. Dostal som sa do štádia, kedy som chodieval len do práce a všetok voľný čas som venoval pitiu. Stal sa z toho stereotyp „bludný kruh“, z ktorého nebolo cesty von. Po pár rokoch som dávky zvyšoval, problémov som mal stále viac, neriešil som ich, snažil nevidieť, odkladal som ich a pitie sa zmenilo na deštrukciu. Rodičia sa na mňa už nemohli pozerať, veľmi trpeli a dali mi ultimátum, do týždňa odísť z domu. Prišlo obdobie, kedy som si čoraz viac uvedomoval svoj stav a párkrát som si v zúfalstve siahol na život, ale vďaka Bohu som to prežil.“
 

Keď išiel prvýkrát na liečenie, rodičia ho podporovali. Po detoxikácii vo Fakultnej nemocnici v Prešove šiel na Prednú Horu, kde sa dozvedel o svojej chorobe – závislosť, a stotožnil sa s tým, že musí tento problém riešiť. „Cesta pitia a užívania drog končí vždy smrťou. Chcel som sa zmeniť, na liečení mi ukázali riešenie. Dlhodobá psychoterapia. Bál som sa, nevedel som, čo to bude, len som vedel, že nič iné mi nepomôže. Rozhodol som sa pre Domov Nádeje v Prešove , ktoré patrí pod Gréckokatolícku Charitu. Pýcha mi hovorila: nechoď na žiadnu charitu, ale vnútorný hlas mi hovoril: choď sa doliečovať, rieš svoj problém, nauč sa žiť, vyrovnaj sa s minulosťou, prekonaj sám seba a sprav konečne niečo správne. Po príchode to bolo veľmi ťažké, bol som bez svojej milovanej drogy, bez alkoholu, triezvy a spoznával som sám seba. Pod vplyvom alkoholu bolo všetko možné, po vytriezvení som objavoval svoje slabé stránky. Klienti v komunite, ktorí boli vo vyšších štádiách dlhší čas triezvi ma viedli, dávali mi spätné väzby, upozorňovali na moje nedostatky, snažili sa mi pomôcť aj kritikou, pochvalou, zreálnením seba. Skrátka, komunita ma prijala takého, aký som, upozorňovali ma na veci, ktoré som na sebe sám nevidel, všetci sme si časom boli rovní, so spoločným problémom a chuťou riešiť ho, prekonať to obdobie, kedy sme trpeli, podporovali sme sa navzájom,“ prezrádza a dodáva: „Terapeuti, zamestnanci, ktorí sa nám venovali, sú odborníci v závislosti, v psychológii a psychoterapii, ktorí presne vedia čo robiť so závislými, akým spôsobom ich usmerniť, vypočuť, riešiť problémy, vyrovnať sa s ťažkosťami, pomôcť prekonať slabosti, chvíle, kedy sme to mali najťažšie. Ľudský prístup, ochota a presvedčenie, s akým títo ľudia pracujú s nami, závislými, je obdivuhodný a úctyhodný. Som vďačný, že tam pracujú presne títo ľudia, ktorí mi pomohli vyrovnať sa s minulosťou, prijať seba samého takého aký som, uvedomiť si svoje chyby, slabosti, ale aj svoju hodnotu a svoje pozitívne stránky. Naučil som sa žiť plnohodnotne, prijal som sviatosti a stal sa kresťanom.“

V Domove Nádeje prešiel programom pod vedením skúsených odborníkov, aj chlapcov, ktorí majú ten istý problém. Tam sa naučil žiť svoj život. „Začal som tam pociťovať teplo domova, kde sa vždy rád vraciam. Budú to tri roky, čo abstinujem, pracujem, bývam v podnájme, pokračujem v štúdiu na vysokej škole, žijem život veľmi aktívne, využívam svoj voľný čas plnohodnotne a som rád, že to, čím som si prešiel, využívam ako skúsenosť, o ktorej som schopný rozprávať otvorene. Keď stretávam ľudí, čo majú podobný problém s alkoholom alebo drogami, snažím sa pomôcť a nasmerovať smerom, ktorý je správny. Nielen závislý človek potrebuje pomôcť, ale aj rodina, ktorá trpí práve kvôli závislému členovi rodiny. V Domove Nádeje som našiel príležitosť žiť. Bolo to náročné, ale spoločne sme to zvládli a verím, že toto zariadenie pomohlo a pomôže ešte ďalším ľuďom, ktorí hľadajú pomoc,“ uzatvára Ján.

Foto: archív Jána

Diskusia k článku