Šoférka Zuzana Kobulnícka: „Kritizovať a sťažovať sa vie každý, ale pochváliť vie málokto“

Šoférka Zuzana Kobulnícka: „Kritizovať a sťažovať sa vie každý, ale pochváliť vie málokto“

Prešovčanka Zuzana Kobulnícka by mohla ísť ostatným ženám príkladom. Je plná energie, nenechá sa odradiť a nevzdáva sa. Keď povedala čo by chcela robiť, tak ju doma vysmiali. Miesto toho aby sa stiahla povedala si, že to dokáže. Dnes vozí stovky cestujúcich po meste ako šoférka mestskej hromadnej dopravy.

„Videla som ženy, ktoré už ako vodičky jazdili po meste a tak som doma nenápadne povedala, že by som si možno išla urobiť tento typ vodičského preukazu. Vtedy som bola na úrade práce, tak som sa bola informovať o tejto možnosti a povedali mi, že by sa to dalo urobiť. Definitívne ma nakopol až brat, keď ma vysmial s tým, že v živote vodičák neurobím. Ja som mu na to povedala, že urobím a ešte budem robiť aj v emhádéčke. No a hneď ako som mala kartu vodiča, tak som si dala žiadosť a v priebehu týždňa či dvoch ma prijali,“ začína svoje rozprávanie sympatická Zuzana. Začiatky, samozrejme, neboli jednoduché, no nenechala sa odradiť. Oporu našla aj u kolegov. „Keďže som prišla z autoškoly, bola som spočiatku zo všetkého vystrašená. Našťastie som nemala žiaden výrazný problém. Vďačím za to aj dobrému inštruktorovi, ktorého som mala v autoškole a taktiež kolegom, ktorí mi ochotne pomohli a poradili. Povedala by som, že veľa žien sa tejto práce bojí a strach ich obmedzuje, ale my, ženy, sa hravo vyrovnáme pri šoférovaní mužom. Treba len trpezlivosť a cvik. Niektoré moje kolegyne sú tak namakané, že aj starších vodičov hravo schovajú do vrecka,“ hovorí Zuzana.

Aj keď je Zuzana rodená Prešovčanka a mesto pozná, niektoré trasy ju prekvapili. „Na začiatku musí vodič prejsť všetky trasy v meste, ale na tú úplne prvú si nespomeniem. Keďže som Prešovčanka, mala som veľa miest obehaných, ale aj tak sa našli také, ktoré ma prekvapili a kde som nikdy nebola, ako napríklad Hviezdna ulica či obec Severná.“
 
Zuzana Kobulnícka sa práce šoférky nezľakla.

Zuzanu môžete zatiaľ stretnúť len na autobusoch, čoskoro si však vyskúša aj trolejbusy. Šoférovať takéto veľké vozidlá však nie je jednoduché, no zo svojej práce má radosť. „Začínala som na minibusoch a klasických autobusoch, potom keď zistili, že mi to ide, tak ma posunuli aj na kĺbové autobusy a v súčasnosti si robím kurz na trolejbusy. Samozrejme, že je tu rozdiel. Je to veľká dĺžka a človek musí dávať väčší pozor. Čo som sa ale musela naučiť bolo cúvanie, pretože som ani s osobným autom s vlečkou nikdy necúvala. S autobusom to bolo zvláštne, ale ako som povedala, kolegov mám úžasných, v priebehu troch mesiacov ma to naučili,“ hovorí Zuzana a ďalej dodáva: „Na trolejbusy sa teším, ale tak isto mám istý rešpekt. Človek musí dávať pozor napríklad na zberače, laicky povedané palice. Sú tam isté rýchlosti, ktoré je nutné dodržiavať, aby nevypadli, hrozia skraty, je tam viac elektroniky a všetkého. Samozrejme, učia nás aj nahadzovať palice.“ A aké to je na nočných linkách? „Sú aspekty, kde je to ľahšie a sú aspekty, kde, naopak, ťažšie. Musíme riešiť iné veci cez deň, iné v noci. V noci sú linky problémovejšie kvôli podnapitým cestujúcim, inak to nie je až také zlé. Mne sa v noci jazdí dobre, pretože nemám problém spať cez deň. Pre niektorých je však toto najväčším problémom.“

Stretnúť ženu za volantom autobusu už nie je také netradičné, no predsa len to stále niektorých dosť prekvapí. Stretla sa už aj s negatívnymi reakciami. „S cestujúcimi je to rôzne. Zažila som jedného pána, ktorý mi povedal, že žena za volantom nemá čo robiť, ale taktiež sa našli takí, ktorí povedali, že nás obdivujú. Na negatívne reči nereagujem a ani si ich neberiem k srdcu, pochvaly, samozrejme, potešia,“ prezrádza Zuzana. Keďže je to niekedy s cestujúcimi ťažké, vodiči môžu aj zakročiť. „Všetci sa snažíme vyhovieť ostatným cestujúcim, aby sa im príjemne cestovalo a ak nás prídu upozorniť, tak sa problém snažíme riešiť. Samozrejme, záleží na tom, aký je to problém. Napomenieme ich, usmerníme, prípadne požiadame, aby vystúpili a keď sa inak nedá, riešime to políciou,“ hovorí Zuzana.

Veľa ľudí dobieha na zastávku na poslednú chvíľu. Niekedy im šofér otvorí, inokedy nie. Je možné ich z pozície vodiča vidieť? „Keď vidíme niekoho dobehovať, tak určite počkáme, alebo tiež ak nám niekto zakričí z autobusu, že pani dobieha. No akonáhle dvere zavrieme, už sa nepozeráme smerom na zastávku, ale opačným smerom na cestu a sledujeme premávku. Vtedy nemáme šancu vidieť, že niekto dobieha. Vtedy už riešim bezpečnosť, aby som sa spoľahlivo zaradila do premávky, keďže je taká, aká je. Dopravu v meste nehodnotím pozitívne. Meškania hovoria za všetko. Je problémová a dá sa veľa polemizovať čo by pomohlo. Možno jazdné pruhy pre autobusy, semafory upravené tak, ako majú v Čechách a podobne. Dá sa toho veľa urobiť, ale niekedy by úplne stačila lepšia disciplinovanosť vodičov. Aby vás iný vodič pustil, keď vychádzate z vedľajšej cesty či zo zastávky? To je skoro nemožné. Takéto maličkosti by nám veľmi pomohli,“ konštatuje Zuzana.

V súčasnosti sa robí všetko preto, aby ľudia využívali viac verejnú dopravu ako osobné autá. Keď sa pozrieme na cesty vidíme, že to asi veľmi nefunguje. „Je pravda, že áut je na cestách veľmi veľa, nikto sa ich nechce vzdať. Obmedzuje to premávku. Toľko čo zaberajú kolóny, by hravo vošlo do jedného autobusu. Takže je to dobrá myšlienka a bolo by dobré urobiť to tak, aby verejná doprava bola atraktívnejšia pre vodičov. Vidíme to napríklad počas týždňa mobility, kedy ľudia využívajú mestskú verejnú dopravu viac. Elektrobusy vítame. Mesto sa snaží chrániť životné prostredie, preto máme aj toľko trolejbusov a elektrobusy to len posilnia a zároveň skvalitnia verejnú dopravu v meste.“
 
Vybiehanie spoza autobusu je nesmierne nebezpečné.

Dobre vieme, že cestujúci sa častokrát rozčuľujú nad mestskou hromadnou dopravou a nad šoférmi. Sami však nie sú bez chyby. Akých prehreškov sa najčastejšie dopúšťajú? „Napríklad keď dajú tesne pred zastávkou znamenie, my nemáme šancu dobrzdiť. Musíme brať ohľad na to, že ľudia stoja, nie sú pripútaní a pri prudkom brzdení sa môže veľmi ľahko stať, že niekto spadne. Radšej na tej zastávke nezastavíme, až na tej nasledujúcej, aby sa náhodou niekomu niečo nestalo ani v premávke, ani v autobuse. Preto je lepšie stlačiť stopku trošku skôr, aby sme mali možnosť reagovať. Potom je veľmi super, keď nám cestujúci na zastávke, keď je už šero alebo tma, zakýva s telefónom. Niektoré zastávky sú totiž slabo osvetlené a cestujúceho zbadáme až na poslednú chvíľu. Takéto svetelné znamenie nám veľmi pomáha. A keď už mám túto možnosť, chcela by som upozorniť všetkých ľudí, aby neprebehovali poza autobusy. Je to veľmi nebezpečné. Oni rýchlo vybehnú a my ich vidíme na poslednú chvíľu. Hlavne v zime sa stáva, že stoja dva autobusy za sebou, ľudia prechádzajú pomedzi. Je to hrozné. Radšej by mali chvíľu počkať, kým vozidlo odíde zo stávky a prechod bude bezpečný a nie takto hlúpo ohrozovať seba a ostatných. Tak isto na priechodoch, treba sa pozrieť a nie vrhnúť sa do cesty a čakať, že to ubrzdíme. Aj keď dupneme na brzdu, autobus či trolejbus je kolos a nezabrzdí hneď. Nemali by na to zabúdať. Mali by mať väčšiu trpezlivosť a rešpekt,“ upozorňuje Zuzana.

Osobitnú skupinu tvoria mamičky s kočiarmi, ktorým chcú vodiči čo najviac vyhovieť. „Snažíme sa im čo najviac vyjsť v ústrety, ale nie vždy sa dá pristaviť vozidlo úplne pri obrubníku. Problémové je to hlavne v zime, keď je okolo cesty sneh. Snažíme sa urobiť všetko preto, aby sa im dobre cestovalo. Nechceme od mamičiek, aby nám osobne hlásili každý výstup a nástup s kočiarom. Jediné čo chceme je, aby používali tlačidlo, ktoré je určené práve im. Vtedy vieme, že sa máme snažiť pristaviť vozidlo čo najbližšie, že máme na zastávke zotrvať trošku dlhšie, nechať dlhšie otvorené dvere, pomalšie odbrzďujeme, pretože vieme, že mamičky s kočiarom sa pohnú skôr a podobne. Nie je to len obyčajná stopka. V zrkadlách sa nedá vidieť všetko a všetkých a keď raz začneme zatvárať dvere, tak nie na každom autobuse sa to dá hneď prerušiť. Má to isté oneskorenie a neradi by sme ich privierali do dverí.“

Prejdime teraz k trošku príjemnejším veciam. Čo vodičov najviac poteší? „Asi to, keď nám ľudia poďakujú a pochvália nás. Keď už niekoho vidíme dobehovať, ako som už spomínala, počkáme ho a vtedy nás poteší, keď človek príde dopredu a poďakuje. Niektorí sú skutočne milí. Viete, kritizovať a sťažovať sa vie každý a to robia jedna radosť, ale pochváliť vie málokto. Koľkokrát nájdeme zabudnuté telefóny a tašky a keď si po ne prídu, nepovedia nič. Aj preto nás pochvala a jednoduché slovo ďakujem vždy poteší,“ uzatvára Zuzana Kobulnícka.

Dominika Tuptová
Foto: archív ZK, dt

Diskusia k článku