R. Pekár: „Ak je človek dostatočne motivovaný a disciplinovaný, dokáže v živote veľké veci“

R. Pekár: „Ak je človek dostatočne motivovaný a disciplinovaný, dokáže v živote veľké veci“

(jm, dt) - Radovan Pekár (36) je služobne najstarším hráčom Tatrana. Hádzanej sa venuje takmer dvadsaťosem rokov. O tom, že je tomuto športu skutočne oddaný, svedčia aj jeho úspechy. Nielenže získal niekoľko titulov majstra Slovenska, ale pôsobi aj ako kapitán tímu. Porozprávali sme sa s ním o jeho športovej kariére, prezradil nám skutočne zaujímavé veci.

Čas nezastavíme, stali ste sa služobne najstarším hráčom Tatrana. Ako to vnímate?
- Áno, je to pravda, čas nezastavím. Som služobne najstarší hráč, tak ako nezmeníme niektoré zákonitosti zeme, nezmeníme ani čas. To, že čas plynie, je určite dobrý fakt. Časom sa stávame rozumnejší, naberáme nové skúsenosti, máme priestor sa vzdelávať a rozvíjať svoje schopnosti a zručnosti, stávame sa odolnejší, vieme sa časom aj poučiť z vlastných chýb, spoznávame nových ľudí. Preto to vnímam veľmi pozitívne. 
 
Ušla sa vám aj rola kapitána. Vraj ste sa o ňu ani nezaujímali, no rozhodli spoluhráči?
- Nepovažujem to za niečo výnimočné. Som rád, že som súčasťou tímu. Neberiem to tak, že som viac ako niektorý iný hráč Tatrana. Z tejto funkcie nevyplývajú ani žiadne privilégia. A, samozrejme, neboli ani žiadne voľby na post kapitána. My všetci si vytvárame prostredie v šatni, na tréningoch, v zápasoch aj v súkromí, aby sme sa dobre cítili a aby sa nám dobre pracovalo. Na každom z nás je, aby priložil ruku k dielu. Touto cestou vieme vybudovať silný tím. 
 
Apropo, kapitánov v Tatrane ste zažili dosť. Ktorý z bývalých bol niečím výnimočný, alebo aspoň iný, než ostatní?   
- Aj keď som ich zažil možno dosť či už v Tatrane, ale aj v reprezentácií, nespomínam si na niečo výnimočné. Každého som rešpektoval rovnako.
 
Ako ste sa dostali k hádzanej, koľko rokov sa jej už venujete a prečo „zvíťazil“ práve šport medzi sedmičkami?
- Na základnej škole vo štvrtom ročníku počas veľkej prestávky prišiel do našej triedy tréner pán Jozef Lukáč a vtedy sa to začalo. Venujem sa hádzanej približne dvadsaťosem rokov a za ten čas ma trénovali viacerí dobrí tréneri a aj touto cestou sa im chcem poďakovať. Prestúpil som do hádzanárskej triedy, začali sa hrať súťažné zápasy a chuť zlepšovať sa a radosť z víťazstiev sa mi zapáčila natoľko, že som to už nechcel meniť. Šlo to tak samo prirodzene. A keď nastali kritické momenty či ťažké chvíle, tak mi obrovským spôsobom pomohla podpora môjho otca a staršieho brata. 
 
Prichádzali do úvahy aj iné športy? Ktoré najviac obľubujete?
- V detstve som iné športy nepestoval, páči sa mi hokej, pozriem si aj dobrý futbal, rád plávam a bicyklujem. No najnovšie sa mi veľmi zapáčilo sa aktívne venovať lyžovaniu. Každý voľný čas v zime sa snažím postaviť na lyže. Iné športy si v dobrej spoločnosti rád zahrám.
 
 
 
Hoci s hádzanou ešte nekončíte, na stupnici 1 až 10 akou „známkou“ by ste ohodnotili svoju kariéru? 
- Hodnotím tou najvyššou známkou akú môžem dať. Môj názor je, že je zbytočné lamentovať nad vecami, ktoré sa nedajú zmeniť. Zažil som veľa krásnych chvíľ na ihrisku. Hral som na majstrovstvách Európy aj majstrovstvách  sveta, získal som aj individuálne ocenenia. Moja doterajšia kariéra je spätá s Tatranom Prešov, s ktorým som získal jedenásť titulov majstra Slovenska na čo som veľmi hrdý. Tuším, že niečo pekné nás ešte čaká, a že dosiahneme nie jeden úspech a veľmi sa na to teším. 
 
Ktoré obdobie bolo najhoršie?
- Najťažšie chvíle som zažíval zakaždým, keď som bol zranený. To, že nemôžete hrať kvôli zdravotným problémom, a nedá sa to výrazne ovplyvniť, som pre pocit bezmocnosti ťažšie znášal. Našťastie takých okamihov v mojej kariére nebolo veľa, preto želám nám všetkým veľa zdravia  a bez zranení. 

A ktoré obdobie bolo naopak najlepšie? 
- Najkrajšie sú chvíle víťazstiev. Vyhrať súboj v obrane, získať loptu, dať gól, jednoducho byť úspešný, a to všetko sa neskôr premietne do víťazného zápasu, zisku trofeje, titulu majstra, ten pocit mám rád. Kto zažil niečo podobné vie, aké sú to krásne pocity a nikdy ich nie je dosť.
 
Hovorí sa, že chlapi neplačú, no predsa len, mali ste niekedy po nejakom sklamaní slzy na krajíčku? 
- Nesúhlasím s názorom, že chlapi neplačú. Aj veľkí, silní chlapi dokážu prejaviť svoje emócie. Každý prehratý zápas sprevádzajú negatívne emócie, sklamanie. No nemyslím si, že je to dôvod na plač. Treba sa z toho poučiť a neopakovať opäť rovnaké chyby. Priznávam, že občas nutkanie poplakať si ma zastihne pri filme s emočne silných príbehom. 
 
Ste ako športovec poverčivý, prípadne máte nejaký rituál pred zápasom? 
- Nie som poverčivý. Verím vo vlastné sily nášho tímu. Pred zápasom je dôležité sa dobre vyspať, najesť sa a psychicky sa dobre pripraviť. Snažím sa sústrediť na svoj výkon, nevnímať žiadne iné okolité vplyvy. Je dôležité mať v tom okamihu čistú hlavu, kde všetko ostatné ide bokom, pretože výkon hráča na palubovke ovplyvňuje toľko vecí ako keby ste skladali mozaiku. Aj zdanlivo nepodstatné maličkosti môžu byť veľmi dôležité. 
 
Tatran má v Prešove množstvo fanúšikov, hádzanári sú stredobodom pozornosti a debát. Úprimne, mali ste niekedy na nejakého fanúšika/fanúšikov ťažké srdce? 
- Ku tejto otázke by som vedel dať odpoveď, kde by Prešovský večerník musel rozšíriť počet strán k tomuto rozhovoru. Každého jedného nášho fanúšika si veľmi vážim a za každé jedno pozitívne fandenie  aj konštruktívnu kritiku som vďačný. Naučil som sa fanúšikov triediť do jednotlivých skupín, nie s každým sa dá baviť rovnocenne a nie každý nás vníma rovnako. Po vyhratom zápase vás fanúšikovia dokážu ospevovať, nosiť na rukách, no po prehratom zápase vás vedia pochovať pod čiernu zem a vôbec neprekáža, že medzi vyhratým a prehratým zápasom môže byť dvojdňový rozdiel. Ale asi tak to má byť a nie je tomu tak len v hádzanej. Som rodený Prešovčan, ktorý vyrastal v šarišskej metropole a súvisí to aj s našou mentalitou. 

Minulý rok ste sa oženili. Prezradíte, kde ste sa zoznámili s manželkou? Viete o nejakých „faninkách“, ktoré ste tým zarmútili?
- Áno, je to pravda, minulý rok som vstúpil do stavu manželského so skvelou ženou. Neviem, či za to môže hádzaná, ale prvýkrát som ju uvidel v hľadisku na našom domácom zápase. Hneď po zápase náhodné stretnutie zapríčinilo to, že sa naše životné cesty spojili natoľko, že okrem skvelej manželky a najbližšieho človeka, mám v nej aj najlepšieho kamaráta. Človeka, ktorý ma vie rozosmiať, v ťažkých chvíľach podržať a keď to potrebujem, aj usmerniť. Okrem toho, že mám skvelú manželku, som získal skvelú rodinu, ktorú mám veľmi rád. Už o malú chvíľu sa táto rodina rozrastie o nového člena, nášho syna, na ktorého sa už veľmi tešíme. Nemám vedomosť o žiadnych zarmútených faninkách, veď fandiť mi môžu aj naďalej.
  

V civile ste vraj policajt. Môžete zhodnotiť, či vám niečo do tejto profesie hádzaná dala?
- Možno to nie je najpopulárnejšie zamestnanie a, samozrejme, s negatívnym pohľadom verejnosti, ale ak sa mi podarilo docieliť totožnosť s heslom na dverách policajných áut a podali mi ruku na znak vďaky za skutočnú pomoc, bola to pre mňa veľká odmena. Šport a zamestnanie ma naučilo posúvať svoje hranice a limity, človek, ak je dostatočne motivovaný a disciplinovaný dokáže, v živote veľké veci, mne to prináša navyše aj radosť.  
  
Vo „veľkej hádzanej“ už zrejme občas myslíte na koniec kariéry, no v živote máte toho ešte veľa pred sebou. Čo plánujete, o čom snívate do najbližších rokov?
- Plánujem každý deň prežiť s úsmevom na tvári a v najlepšej nálade s blízkymi ľuďmi, ktorých mám najradšej. 

Foto: V. Zamborský 

Diskusia k článku