K. Burdeláková: „Keď súťažím, snažím sa nemyslieť na nič“

K. Burdeláková: „Keď súťažím, snažím sa nemyslieť na nič“

Kristínka Burdeláková je útle blonďavé dievčatko. Na prvý pohľad by o nej nikto nepovedal, že je skvelá športovkyňa, ktorá podáva tak skvelé výkony. Má síce len osem rokov, no jej vášňou je rýchlokorčuľovanie a úspechy by jej mohol závidieť nejeden z vás.

„Mám osem rokov a rýchlokorčuľovaniu sa venujem od štyroch rokov. Inšpiroval ma môj strýko Adam, ktorý korčuľoval a mne sa to páčilo. Chcela som to skúsiť, tak som ho poprosila, aby ma to naučil. V začiatkoch boli pády, ale mňa to nebolelo a neodradilo. Trénovala som ďalej,“ prezrádza nám Kristínka. 
 
 
Chýba ľad
Rýchlokorčuľovanie si vyžaduje náročný tréning, no mladej športovkyni to nerobí žiaden problém. „Niekedy trénujem každý deň, niekedy to mám troška voľnejšie,“ hovorí Kristínka a dopĺňa ju jej mama Juliana: „Keďže máme momentálne problém s ľadom, absolvujeme „suché“ tréningy štyrikrát do týždňa.“ A ako taký suchý tréning vyzerá? „Keď nemáme ľad, tak trénujeme kondičku. Rozbeháme sa, máme rozcvičku a potom rôzne silové cvičenia. Pre mňa tréning nie je náročný, nemám problém sa ohnúť a nič ma nebolí. Niekedy sa mi však nechce trénovať a radšej by som šla vonku s kamarátmi, ale stáva sa to málokedy. Ja mám tento šport rada,“ priznáva sa šikovná rýchlokorčuliarka.
 
Aj napriek svojmu veku precestovala už azda viac krajín ako iní a podpora rodiny jej zaručene nechýba. „Súťažila som už v mnohých krajinách, napríklad v Česku, Srbsku, Chorvátsku, Slovinsku, Maďarsku, Poľsku. Najďalej sme boli v Litve. Doma mi všetci „fandia“ a na každé preteky so mnou chodí buď mamka alebo ocko a niekedy aj obaja. Spolu cestujeme po svete, aj keď je to náročné,“ hovorí Kristínka. 
To je ale radosť! 1. miesto na Majstrovstvách Slovenska a 1. miesto 
v Slovenskom pohári.
 
Dôležitá je podpora 
 
Doma sú na ňu nesmierne pyšní a plne ju podporujú, aj keď to nie je vždy ľahké. „Tak ako už povedala Kristínka, má našu plnú podporu, ale venovať sa takémuto športu v Prešove je náročné. Hlavne, keď nám chýba ľad. V našom meste sú viac preferovaní krasokorčuliari a hokejisti a my, rýchlokorčuliari, ideme do úzadia. Je to skutočne náročné a v takomto prípade musia byť rodičia veľmi obetaví. Som veľmi rada, že ju to baví a doma prežívame každý jej úspech. Sme na ňu nesmierne hrdí,“ povedala nám Juliana. Kristína žne jeden úspech za druhým. Z každého víťazstva má radosť, no ako sama prezradila, najviac ju teší to, že sa stala majsterkou Slovenska. Aj napriek tomu, že jej to na ľade ide tak skvelo, stres ju dokáže poriadne potrápiť. „Stres mám asi pred každou súťažou, ale mamka mi to pomáha zvládnuť. Pomáha mi, keď sa ideme pred pretekmi poprechádzať a vždy, keď idem súťažiť, prežehnám sa, aby sa mi darilo a nič vážne nestalo. No úrazy sa mi, našťastie, vyhýbajú,“ hovorí Kristínka.

Zaujímalo nás, či niekedy neuvažovala o tom, že s týmto športom utne, alebo ho aspoň vymení za iný. „Niekedy áno, ale vždy to prekonám. Chcem ešte pokračovať a zdokonaľovať sa. Venujem sa aj plávaniu, ale to skôr kvôli chrbtici, keďže pri korčuľovaní som stále zohnutá. Keby som mala viac času, chcela by som sa venovať tancu a tak isto rada spievam,“ prezrádza usmiata blondínka. 

Pasovala sa so staršími 


„Naše začiatky boli také, že vždy súťažila so staršími dievčatami, až tento rok sa dostala do svojej kategórie. Boli o štyri až päť rokov staršie a aj keď to pre ňu bolo ťažšie, tak si myslím, že jej to pomohlo. Pri nich sa tak „vyšvihla“. Na Slovensku sa tomuto športu venujú len v Prešove a v Spišskej Novej Vsi, no a detí je málo. Je to možno trošku netradičný šport, ale veľmi zaujímavý. Chceli by sme, aby o ňom dozvedeli aj ďalší. Možno ich to osloví,“ hovorí Juliana. Zosúladiť školu a šport je často nesmierne náročné. Kristínka a jej mama v tom ale majú jasno. „Keď prídem zo školy, idem sa učiť a až potom idem trénovať. Ako mamka hovorí, škola je na prvom mieste.“ 
 

Chce sa prekonať
 
Rýchlokorčuľovanie – už z názvu vyplýva, že v tomto športe ide o sekundy. Čím lepší čas, tým spokojnejší športovec. Svoje vlastné rekordy má aj Kristínka: „Môj najlepší čas na päťsto metrov je minúta a jedna sekunda. Začínali sme sezónu 2017/2018 s časom minúta a jedenásť sekúnd. Teraz máme minútu a jednu sekundu. Na budúcu sezónu by sme sa chceli dostať pod minútu. Raz sa mi to skoro podarilo, ale zabrzdila som, lebo som sa pomýlila. Za svoje úspechy sa chcem poďakovať trénerom zo športového klubu PRK Prešov.“
 
Počas rozhovoru s Kristínkou máte pocit, že s vami hovorí o úplnej obyčajnom športe a nie o náročných výkonoch. Jej nadšenie a zároveň pokoj sme jej mohli len závidieť. S ničím si ťažkú hlavu nerobí. Ak spadne, znovu sa postaví a ide ďalej. Po tom, čo sme vyčerpali takmer všetky otázky, nás zaujímala už len jedna vec. Ako sa také tiché dievčatko „hecuje“ k výkonu. „Nijako špeciálne sa „nehecujem“. Mamka veľa kričí a povzbudzuje ma, ale ja nemám rada, keď sa kričí. Mám z toho stres. Najradšej by som bola, keby boli všetci ticho, alebo len hrala hudba, ktorú by som vlastne ani nevnímala. Keď súťažím, snažím sa nemyslieť na nič a len idem k cieľu,“ uzatvára sympatická športovkyňa.
 
Dominika Tuptová
Foto: archív K.B. 

Diskusia k článku