Karol Divald st. a požiar Prešova v roku 1887

Karol Divald st. a požiar Prešova v roku 1887

K najvzácnejším fotografickým dokumentom zachycujúcim následky skazonosného požiaru Prešova 6. mája  1887 patria fotozábery významného prešovského fotografa Karola Divalda st.. Zábery z veže farského kostola sv. Mikuláša sú jedinými známymi dokladmi tejto tragédie spôsobenej ľudskou nedbanlivosťou. Sú súčasťou zbierkového fondu Požiarnej ochrany Krajského múzea v Prešove.

Oheň vznikol na Jarkovej ulici v Hortulányiho dome č.362. Ako najpravdepodobnejšia verzia jeho vzniku sa uvádza neustrážený horiaci popol. Silný vietor a nedostatočné množstvo vody pre striekačky spôsobili rýchle šírenie ohňa napriek tomu, že vtedajšie stanovisko hasičov bolo vzdialené na sto krokov. Za krátky čas horela budova sudu, župný úrad, mestský dom, kolégium, evanjelický kostol, sporiteľňa, ľudová banka, veľká sála Reduty /Čierny orol/, vojenská nemocnica, synagóga a cintorín. Hustý dym, oheň a nesmierna páľava znemožňovali akékoľvek záchranné práce. Do obrovského rachotu, ktorý spôsobovali padajúce strechy a horiace klady, sa miešal krik zranených ľudí a plač matiek hľadajúcich svoje stratené deti. Následky požiaru boli katastrofálne. Spolu aj s vedľajšími prístavbami zhorelo 600 budov. Hlavná ulica, Slovenská a Ulica sv. Márie /Konštantínova/ ľahli popolom. Na cintoríne zhoreli krypty, ba aj väčšie drevené kríže, na Hlavnej ulici gaštany. Podarilo sa zachrániť divadlo a zo zničeného kolégia vyniesť 45 000 zväzkov kníh. Požiar si vyžiadal sedem mŕtvych a vyše sto ranených. Poisťovacie spoločnosti vyplatili pol milióna forintov, avšak celková škoda presiahla dva milióny forintov. Pre porovnanie, rodinné domy boli poistené maximálne na 10 tisíc forintov, kým výstavba nového domu stala 45-50 tisíc forintov. Tento nepriaznivý pomer bol prevažne u všetkých poškodených.



Následkami požiaru sa zaoberal aj uhorský snem. Cisár František Jozef odpustil platenie daní a z vlastnej pokladne dal vyplatiť mestu 10 tisíc forintov. Pomáhali všetky vrstvy obyvateľstva, ba aj tí najchudobnejší. Robotníčky košickej tabakovej továrne zozbierali 600 zlatých, robotníci veľkošarišského mlyna 556 zlatých. Odbočka Červeného kríža v meste Debrecín zorganizovala v prospech „pohorelcov“ Prešova niekoľko koncertov. Je potrebné spomenúť aj zásluhu spisovateľa Móra Jókaiho, ktorý podnietil vydanie časopisu /almanachu/ „Segitség“ /Pomoc/, do ktorého prispelo vyše 100 literátov a 50 výtvarných umelcov. Výťažok z neho bol venovaný v prospech požiarom postihnutých miest: Nagy-Karoly, Tőrockő a Prešov. Spisovateľovi za pomoc, ktorú poskytol mestu, mestská rada udelila čestné občianstvo. Do Prešova pricestoval 1.júla 1888, aby prevzal diplom a čestné občianstvo. Bol slávnostne privítaný cigánskou hudbou za znenia Rákociho pochodu. 
 
Okrem samotných obyvateľov mesta sa na lokalizovaní požiaru zaslúžili hasiči z Veľkého Šariša, Solivaru ako aj vojaci z Košíc, Sabinova a Prešova. Pri jeho likvidácii sa najviac pociťoval nedostatok vody pre striekačky. Päť vodovodných rezervoárov na Hlavnej ulici bolo čoskoro prázdnych. Dážď prišiel, až keď zhubný požiar dokončil svoje dielo. Pršalo potom štyri týždne.
 
Mestská rada na svojom zasadnutí 12. mája 1887 navrhla 6. máj 1887 zapísať do mestskej kroniky ako smútočný deň.
Fotozábery: Pohľad na časť Prešova od Karola Divalda st. pred požiarom a po požiari.
 
Mgr. Igor Lazorík
Krajské múzeum v Prešove

Diskusia k článku