Zvíťazila nad chorobou: Chcela si nechať potetovať holú hlavu

Zvíťazila nad chorobou: Chcela si nechať potetovať holú hlavu

Usmievavá a veselá, taká je autorka detských kníh Prešovčanka Gabika Futová. Okrem toho, že tvorí príbehy pre deti, pracuje v knižnici P.O. Hviezdoslava. Je milovníčkou zvierat a rada relaxuje v záhrade. Aj keď jej osud zamiešal karty a musela sa popasovať s ťažkou chorobou, neklesala na duchu a statočne bojovala, až sa jej podarilo zvíťaziť.

To, že chce písať knihy, vedela už odmala, akurát nevedela, že sa stane úspešnou detskou spisovateľkou. „Písať som chcela už odmala, len som nevedela presne čo, či pre dospelých alebo niečo iné. Nešla som na to prvoplánovo, že budem písať pre deti. Jednoducho mi nič pre dospelých nenapadlo. Práve naopak, dostala som nápad na detskú knihu. A práve tu som sa našla,“ hovorí sympatická spisovateľka.

Aj keď píše detské knihy, písaniu pre dospelých sa nebráni, no ešte nenašla tú správnu formu, akou by dospelým svoje príbehy podala. „Momentálne mám nápad aj na knihu pre dospelých, no som si vedomá toho, že asi ostane len ako nápad. Neviem akou formou by som to tým dospelákom podala. Pri písaní detských kníh som si už našla svoj štýl. Ani neviem, aký žáner by som písala. Do detektívky by som sa asi nepúšťala, na romantiku veľmi nie som, takže najskôr asi niečo vtipné. Ale nebránim sa ani knihe pre dospelých, možno raz nájdem tú správnu formu.“


Vždy usmiatá Gabika Futová.

To, že sa našla v písaní, je každému jasné, no veľmi ju baví aj práca v knižnici. Práve vďaka písaniu sa k nej dostala. S knižnicou spolupracovala na rôznych projektoch pre deti. Od práce s deťmi sa postupne prepracovala až k marketingu a propagácii. Keďže má rada technické veci, táto práca ju baví. 
Prostredníctvom svojich kníh sa nesnaží deti len pobaviť zaujímavými príbehmi, ale taktiež ich niečo naučiť. Tento cieľ neopúšťa ani pri rôznych aktivitách, ktoré pre ne v knižnici ponúkajú.  „Dnes sú deti naučené na pasívne prijímanie hier a vlastne všetkého a len čakajú, že ich niečo a niekto zabaví. Preto sa v knižnici snažíme robiť rôzne aktivity, aby sme deťom ukázali, že sa to dá aj inak. Ja osobne sa snažím deťom ukázať rôzne staršie hry, ktoré môžu hrať v kolektíve. Môžu sa tak zabaviť aj navzájom. Deťom sa to páči a veľmi ma teší, ak mi potom povedia, že tie hry, čo sa naučili tu, hrajú aj doma alebo vonku s partiou. Takéto hry dávam aj do svojich kníh, aby sa deti inšpirovali. Aby sa bavili tak, že medzi sebou komunikujú a nielen sedia za počítačom alebo s tabletom v ruke,“ opisuje Gabika Futová.
Jej knihy majú zaujímavé príbehy a inšpiráciu čerpá z každodenného života. Keďže je sama mamou, často sa jej pýtali, či do kníh prenáša aj zážitky s vlastnými deťmi. O svojich deťoch nepísala, pretože nechcela, aby sa na ňu hnevali. Aj keď Gabikina dcéra nechcela, aby o nej mama písala, jej syn ju naopak raz na jednej besede milo prekvapil. „Raz mi povedal, že on by bol veľmi rád, keby som o ňom napísala. A aby som mala o čom písať, tak on bude vystrájať. Svoju časť dohody dodržal a skutočne poctivo vystrájal, takže som mala dosť inšpirácie. Akurát som nevedela ako by som to podala a tak mi napadlo že to môžem otočiť na seba. Chlapec má spisovateľku mamu a vystrája, aby ona nemala tvorivú krízu,“ dodáva s úsmevom. 
 
Svojími príbehmi podporovala aj onkologicky choré deti.

Aj napriek tomu, že Gabika Futová ochorela, neprestala tvoriť. Nevzdala sa a neutiahla do ústrania. Práve naopak, ukázala, že sa dá na veci dívať aj inak,  a to s úsmevom na tvári a s humorom. Svoju chorobu a príbehy využila nielen na to, aby podporila choré deti na onkologických oddeleniach, ale aby všetkým ukázala, že sú dôležitejšie iné veci ako napríklad dlhé vlasy. „Keď som ochorela a prišla som o vlasy, tak som to vôbec neprežívala tragicky, práve naopak, vymýšľala som, ako to využiť.. Napríklad som si chcela nechať potetovať hlavu, ale to mi pre môj zdravotný stav nedovolili. Ja som svoju chorobu brala ako takú chrípku, len troška vážnejšiu. Chcela som podporiť choré deti a práve taká holohlavá som im chcela ísť čítať rozprávky, aby videli, že v tom nie sú samé. A tak mi skrsol nápad napísať knihu o princeznej, ktorá nemá ani jeden vlások. Bolo to také spontánne a v spolupráci s pani Kolesárovou z Dobrého anjela sme túto knihu vydali a mala som možnosť prostredníctvom tejto knihy podporiť deti v Bratislave, Banskej Bystrici a Košiciach a troška im ten ich osud spríjemniť. A ak som len trošku niekomu týmto dvihla náladu, tak som šťastná a spokojná.“
 
Spisovatelia pri svojej tvorbe pracujú predovšetkým s vlastnou hlavou a nápadmi a občas si musia dopriať oddych. Leto je na to ako stvorené. „Vlastne som ešte len pred dovolenkou a už sa cítim unavená. Cítim, že mam unavenú hlavu a potrebujem si oddýchnuť od práce, od myslenia. Toto leto mám v pláne ležať na lehátku, vegetiť, čítať knihy. To je taká moja predstava. V skutočnosti však isto zabŕdnem aj do záhrady alebo budem zavárať. No stačí mi úplne aj ten pocit, že nemusím ráno vstávať do práce. Už to je samotný relax.“ A o tom, že spolu s rodinou milujú zvieratá, svedčí aj ich malý „zverinec“. „Máme doma kadečo, psy, mačky, zajace, sliepky, korytnačku, gekona, sojku. Skutočne sme milovníci zvierat a radi sa o ne staráme.“

Dominika Tuptová

Diskusia k článku