Báthoryovci v dejinách hradu Čičva

0
1144
Zrúcaniny hradu Čičva – zdroj archív RTVS

Báthoryovci patrili medzi významné uhorské šľachtické rody. Členovia rodu zastávali v Uhorsku vysoké administratívne, vojenské a cirkevné hodnosti, pochádzali z neho sedmohradské kniežatá a v osobe Štefana Báthoryho aj poľský kráľ a litovský veľkovojvoda. Báthoryovci patrili ku klanu Gutkeledovcov, ktorého pôvod je odvodený od švábskych bratov Guta a Kelada.

Tí sa do Uhorska prisťahovali v 11. storočí za vlády kráľa Petra Orseola. V roku 1279 ich predkovia získali od kráľa Ladislava IV. za vojenské zásluhy majetok Bátor v Sabolčskej župe (dnes Nyírbátor v Maďarsku). Prídomok Báthory („z Bátoru“) začal používať Briccius, keď sa v roku 1310 spomínaný majetok dostal do jeho výlučného vlastníctva. Zo synov a vnukov Briccia sa postupne vyvinuli dve hlavné vetvy rodu, staršou vetvou boli Báthoryovci zo Somlyó (čítaj Šómjó, dnes Șimleu Silvaniei v Rumunsku) a mladšou Báthoryovci z Ecsedu (čítaj Ečed, dnes Nagyecsed v Maďarsku).

Legendárny príbeh, kladúci pôvod Báthoryovcov do roku 900, rozpráva o tom, ako sa predok Báthoryovcov menom Vitus (menovec člena prvej generácie klanu Gutkeled) vydal bojovať s drakom, ktorý číhal v močiaroch pri hrade Ecsed a sužoval obyvateľstvo tunajšej krajiny. Vit draka zabil tromi údermi kopije a za odmenu získal od panovníka hrad. Erb udelený v roku 1325 synom Briccia bol navrhnutý s odkazom na túto legendu a obsahuje tri vodorovne umiestnené dračie zuby. Erby niektorých členov rodu obkolesuje aj drak požierajúci svoj vlastný chvost. Jedná sa o symbol Dračieho rádu, ktorý 12. decembra 1408 založil kráľ Žigmund Luxemburský spolu so svojou manželkou. Poslaním členov rádu bol, zjednodušene povedané, boj proti Osmanom, ale aj Husitom a ochrana kresťanstva.

Portrét Štefana Báthoryho, poľského kráľa a litovského kniežaťa – Muzeum Lubelskie, Lublin – archív autorky

Hrad Čičva sa dostal do majetku Báthoryovcov z Ecsedu v roku 1523 a vo vlastníctve rodu zotrval až do roku 1605. Báthoryovci boli do vlastníctva hradu a rovnomenného panstva uvedení krajinským sudcom Vavrincom Újlakim po smrti Štefana Rozgonyiho, ich posledného majiteľa z rodu Rozgonyiovcov, ktorým zároveň rod vymrel po meči. Tomuto právnemu aktu ešte predchádzala adopčná zmluva medzi Rozgonyiovcami a Bárthoryovcami uzavretá 13. decembra 1519 a potvrdená kráľom Ľudovítom II. Prostredníctvom nej Štefan Rozgonyi, syn Jána Rozgonyiho mladšieho, prijal za svojich vlastných bratov palatína Štefana Báthoryho, Andreja Báthoryho a Juraja Báthoryho a stanovil ich za dedičov svojich majetkov hradov Čičva, Skrabské a mestečka Vranov v Zemplínskej župe, Rozhanoviec v Abovskej župe, Cserépu v Boršodskej župe a Thury v Peštianskej župe.

Medzi dedičmi týchto majetkov bola uvedená aj dcéra Štefana Rozgonyiho Katarína, manželka Andreja Báthoryho, a ich synovia Štefan, Bonaventura (prezývka Andrej) a Juraj. Na druhej strane Báthoryovci určili za svojho dediča Štefana Rozgonyiho, a to v držbe majetkov Világosvár v Aradskej župe, Bujak v Novohradskej župe, Báthor v Sabolčskej župe, Ecsed, Majteny, Gyarmat a Meggyes v Satmárskej župe.

Andrej Báthory (1490 – 1534) bol satmársky a sabolčský župan, strážca uhorskej kráľovskej koruny, mačviansky bán a v roku 1527 kráľovský taverník. V roku 1547 bol menovaný za hlavného kapitána kráľovských vojsk. Bol účastníkom bitky pri Moháči. Počas bojov Ferdinanda I. Habsburského s Jánom Zápoľským, ktoré sa začali v roku 1526 a po čase sa preniesli aj na územie Zemplína, stál na strane Habsburgovcov. V januári 1529 obliehalo hrad Čičvu vojsko Jána Zápoľského.

Portrét Alžbety Báthoryovej, Magyar Nemzeti Múzeum – archív autorky

Zdá sa, že úspešne, pretože v apríli 1529 generál Ján Katzianer, najvyšší veliteľ Ferdinandových vojsk, musel znovu dobyť Čičvu. V tom čase bol hradným kastelánom Peter Valach. Zápoľský si neskôr požičal od osmanského sultána Süleymana I. „stroj na dobýjanie hradu“. Po následných bojoch a konečnom víťazstve prívržencov Ferdinanda I. museli hrad zrekonštruovať. Z manželstva Andreja Báthoryho a Kataríny Rozgonyiovej sa narodilo osem detí, menovite synovia Bonaventura (prezývka Andrej), Juraj, Štefan, Ján, Ladislav, Mikuláš a dcéry Klára a Žofia, z nich Ján, Štefan a Ladislav zomreli ešte v detskom veku.

Juraj Báthory (? – 1570) bol krajinský sudca a župan v  uhorských stoliciach Satmár, Sabolč, Krasna a Stredný Solnok. Spočiatku bol tiež prívržencom kráľa Ferdinanda I., ale od roku 1556 ho už nachádzame na strane Jána Žigmunda Zápoľského. Tým sa dostal do nemilosti Habsburgovcov, stratil niekoľko majetkov a vyjednanie zmieru ho stálo nemalé prostriedky. Bol horlivým stúpencom šíriacej sa reformácie.

Už pred rokom 1540 umiestňoval protestantských kazateľov do katolíckych farností na svojich panstvách. Keď v roku 1567 vojsko cisára Maximiliána II. dotiahlo na východné Slovensko proti Zápoľskovcom, utáborilo sa pod hradom Čičva. Jazdectvo zhabalo 16 stohov pšenice a ovsa, 20 volov a 30 kráv z blízkych majerov. Sedliakom z okolitých dedín zhabali víno, dobytok, pšenicu, potraviny a ako protihodnotu im vojaci výsmešne odovzdávali odstrihnuté brady a vlasy.

Manželkou Juraja Báthoryho z Ecsedu bola Anna Báthory zo Somlyó, dcéra sedmohradského vojvodu a sestra poľského kráľa a litovského veľkokniežaťa Štefana Báthoryho. Juraj bol v poradí už jej tretím manželom. Porodila mu syna Štefana a dcéru Alžbetu (známu ako „Čachtická pani“), v niektorých genealogických tabuľkách sa spomínajú aj dcéry Žofia a Klára. Anna bola významnou zástankyňou reformácie, na svojich majetkoch usadzovala kalvínskych duchovných, vydržiavala školu, kde sa učilo v reformovanom duchu. V roku 1545 dokonca zvolala reformovanú synodu.

Štefan Báthory (1555 – 1605), sabolčský, satmársky a šomoďský župan. V roku 1586 bol menovaný za krajinského sudcu. V rokoch 1593 – 1594 sa zúčastnil vojny proti Osmanom.  Po odstúpení z funkcie sa pridal na stranu Štefana Bocskaya. Bol podporovateľom reformácie a kultúry. Detstvo prežil na hrade Čičva, často sa zdržiaval vo Vranove, odkiaľ vydal množstvo úradných dokumentov. Na fašiangy v roku 1579 sa vo Vranove oženil s Eufrozínou Drugethovou. So svojou manželkou sa vraj päť rokov pred smrťou nerozprával. Keď ležal na smrteľnej posteli, navštívila ho a povedala: „Počkaj, ty tvrdohlavec!“. Umierajúceho to zasiahlo natoľko, že hneď skonal a ona omdlela.

Zomrel na hrade Ecsed 25. júla 1605 a keďže s Eufrozínou nemali deti, Štefanom vymrela mužská vetva Báthoryovcov z Ecsedu. Podľa jeho poslednej vôle spísanej 28. februára 1603 panstvo Čičva nezostalo v jednotnej držbe, ale rozdelil ho medzi svoju manželku Eufrozínu Drugethovú, sestru Alžbetu Báthoryovú manželku Františka Nádasdyho, Katarínu Várdayovú, manželku Pavla Nyáryho, Barboru Figediovú, manželku Juraja Pogányho a Štefana Figediho.

Erb rodu Báthory / Zdroj: wikipedia

Najznámejšou majiteľkou hradu Čičva z rodu Báthory bola nepochybne Alžbeta Báthoryová (1560 – 1614), ktorá sa narodila v roku 1560 v Nyírbátore a detstvo prežila na dvore v Ecsede. Na základe písomných prameňov vieme, že ovládala latinský a maďarský jazyk. Rodičia ju už ako dvojročnú sľúbili za manželku Františkovi Nádasdymu. Dňa 3. februára 1570 v Rozhanovciach pri Košiciach sa s Uršuľou Kanizsayovou, matkou Františka Nádasdyho, dohodli na bližších podmienkach uzavretia ich manželstva.

Azda kvôli venu bol v decembri 1572 na hrade Čičva vyhotovený súpis Alžbetiných cenností a šperkov. V ňom okrem klasickej výbavy nevesty akou boli šaty, posteľná a stolová bielizeň, nástenné koberce, jedálenský servis a zlaté šperky so vsadenými zafírmi, smaragdami, rubínmi a perlami dominovalo 31 000 uhorských florénov v hotovosti. Zaujímavými kúskami v Alžbetinej výbave bol pozlátený koberec kráľa Mateja s drahokamami, strieborná pozlátená kanvica v tvare kohúta, zlatá korda (opasok točený ako lano) či prívesok vykladaný perleťou s obrázkom leva. Medzi drahokamami vsadenými do šperkov dominovali zafíry.

Zásnuby sa uskutočnili v roku 1573 vo Vranove a 8. mája 1575 sa na vranovskom hrade konala aj svadba. Pozvali na ňu cisára Maximiliána, ale ten sa ospravedlnil a po svojom zástupcovi poslal novomanželom ako svadobný dar pozlátený krčah v hodnote 200 zlatých. Od cisárovnej dostali čašu za 100 a od arcivojvodov Rudolfa a Ernesta času za 150 zlatých. Svadby sa zúčastnilo 4500 hostí, ďalšie podrobnosti týkajúce sa tejto udalosti nepoznáme. Na vranovskom a čičvianskom panstve sa zdržiavala príležitostne.

Z manželstva Alžbety Báthoryovej a Františka Nádasdyho sa narodilo päť detí, z ktorých dospelosti sa dožili syn Pavol a dcéry Anna a Katarína. Alžbeta ovdovela v roku 1604 a 5. marca 1610 sa proti nej začalo vyšetrovanie na príkaz uhorského palatína Juraja Thurzu, pretože citujem: „viacero žien zabila a dala zabiť.“ Dňa 29. decembra toho istého roku bola zatknutá a uväznená na Čachtickom hrade, súd sa nikdy nekonal. V záznamoch z vypočúvania svedkov sa píše, že aj vo Vranove umučila jedno dievča, uškrtila ho na turecký spôsob, a v Podhradí pod hradom Čičva (dnes Podčičva, miestna časť obce Sedliská) vraj mučila Doricu a Margitu, ktoré na následky zranení zomreli v Keresztúre. Internovaná na Čachtickom hrade zomrela o druhej hodine rannej dňa 21. augusta 1614, až kým ju v roku 1729 vo svojom diele Ungaria Suis cum Regibus Compendio Data opäť nevzkriesil jezuita a náboženský spisovateľ Ladislav Turóczi.

Mgr. Ľudmila Šnajderová
Krajské múzeum v Prešove