Ladislav Staňo / Báseň kameňa – kameň osudu

0
43

Ladislavovi Staňovi sa kameň stal jeho hlavným umeleckým osudom. Mohlo by sa zdať, že kameň je pre mnohých znakom bremena. Pre Staňa je výzvou, stávajúc sa mnohokrát nechcene a veľakrát nezjavne (aj v tvrdosti svojej podstaty) symbolom jeho údelu a života. Života takého, ktorý Rúfus prirovnal k tomu ako horí svieca: rovno a spaľujúc svoje vlastné telo, čo dáva ako výkupné za všetko.

Kameň sa stáva symbolom ťažkého osudu a existencie. Ale podobne ako bájny Syzifos, zostupujúci z vrcholu hory pre balvan, ktorý padajúc dole má naplní jeho ukrutný trest, spočívajúci vo večnom, nezmyselnom a nikdy nenaplnenom tlačení skaly na vrchol hory; podobne ako Syzifos, prekonávajúci a degradujúci účel a podstatu trestu uvedomením si nachádzania zmyslu svojho na prvý pohľad absurdného života v samotnom konaní, práci a uvedomení si toho najviac ľudského –že každý osud sa dá premôcť pohŕdaním a reflexiou, aj sochár Staňo sa usmieva. Usmieva sa prekonávajúc ťažobu života čistou umeleckou tvorbou a prácou, s vidinou zmyslu nie len v umení, ale tiež v pokore pred väčším, transcendentálnym významom. V pokore, že umením a životom demonštrujeme vieru, že je niečo, čo nás presahuje a dáva našej individuálnej ťažobe zmysel. Podľa Camusa človek vždycky nachádza svoje bremeno. To nachádza aj Staňo. Nachádza ho aj symbolicky, aj reálne. Symbolicky v umení to je náročnosť nájsť v amorfnom kameni konkrétne dielo a reálne je to nutnosť každý kameň mnohokrát chytiť, zodvihnúť, premiestniť a opracovať.

Šťastie chodieva úzkymi cestičkami, nešťastie širokými. Vedomie nádeje vyššieho zmyslu života v tom metafyzickom význame a vyššieho zmyslu života v umení je nádejou dôjsť týmito cestami na ten správny koniec, a to je podstatou Laca Staňa, pre ktorého otázka umenie je otázkou zmyslu života. Tvorba je tak životom pre druhých a iba tá tvorba, ktorá je tvorená pre druhých – pre diváka je umením. Tá zvláštna symbióza medzi tvorcom a tým, kto túži a chce to vidieť a komu to niečo dáva, je prazvláštnou metafyzikou, ktorá tvorí kultúru, civilizáciu, človeka a vyčleňuje ho z nereflexívneho sveta biologickej pominuteľnosti. Umenie je tou autentickou formou života, ktorá je najesenciálnejším vyjadrením Patočkovej starostlivosti o dušu v jej význame starostlivosti o druhých, o komunitu. Tých druhých môžeme vidieť rôzne. Raz ako tých, ktorí vidia v umení zvláštnosť a neobyčajnosť umeleckého videnia obyčajných vecí umelcom –originalitu, to povznesenie bežných vec ído iných (umeleckých) sfér a spôsobov zobrazenia. Inokedy ako tých, ktorí práve tým špecifickým umením – národným, či regionálnym tvoria identitu komunity. Hodnotu Staňovho diela akceleruje aj to, že jeho tvorbu nemožno separovať od osoby umelca a spôsobu jeho jestvovania. Jeho umelecké dielo nie je vlastnou entitou, nespojenou s spôsobom jeho existencie. Má síce vlastný život a vlastnú hodnotu, ale je bytostne späté so svojím autorom. Každé Staňove dielo je zhmotnením poctivosti jeho života, ťažkého osudu i údelu, ale aj snahy tvoriť autenticky, spontánne a zodpovedne.

Kameň je symbolom aj tým, že ruky, ktoré pretvárajú kameň sa samé stali kameňom a život je mnohokrát ťažší a tvrdší, než kameň, poddávajúci sa vízii a duši človeka –sochára.

Staňova tvorba vyjadruje primárne to, že je pre neho dôležitá genéza, prapôvod a symbolika tvaru a zaujíma ho jeho čistota a výpovedná hodnota. Postupným abstrahovaním tvaru sochár nachádza prapodstatu zobrazovaného, predovšetkým v kľúčovej téme autora, ktorým je žena. Žena ako madona, ako matka, ako múza, ako Bohorodička,…

Madona modelovaná objemom tvaru, hmoty a formou materiálu je kľúčovým prínosom Staňa pre súčasné sochárstvo. Pretvárajúc a modifikujúc, v umení prvotnú- archetypálnu fascináciu ženou – jej telom, tajomstvom, materstvom; ale hlavne uvedomujúc si kľúčovosť a zásadnosť ženy ako takej v živote ľudstva, vytvára Staňo podobu svoje madony, ktorá odzrkadľuje všetky aspekty ženy –intimitu, vášeň, estetiku, dar života, jemno sťa silu, nehu, lásku a hlavne múzu ako zdroj večnej vášne a inšpirácie pre umenie.

Podobne signifikantné je pre Staňa aj spodobenie ďalšej jeho témy – sôch strážcu, ako opozita madony, kde autor modeluje hrubé rysy, vyjadrujúce predovšetkým jeho silu. Muskulatúra tvarov strážcov nás núti uvažovať o dichotómii ženských a mužských rolí a o tajomstve ich podstaty a údelu. Objem, tentoraz formulovaný ako maskulínnosť symbolizuje predovšetkým údel ochrany ženy mužom.  Mnohokrát totémové podoby sôch sú odkazom k uvedomeniu si pradávnej zodpovednosti muža za bezpečnosť, istotu, ale tiež čestnosť, silu slova a charakter.

Rovnakou, špecificky vyjadrenou výzvou ako je madona, je v tvorbe Staňa aj motív anjela. Anjel nie je len nadpozemskou bytosťou. Ako Anjel strážca je v tvorbe Staňa syntézou jeho umenia a viery v Boha. Zopäté ruky, ktoré sa dajú vybadať na sochách anjelov, zvýraznené nápaditým zlatením nás vyzývajú hľadať ochranu vo viere. Každá socha anjela má tak svoj teologický, filozoficky a axiologický odkaz.

Staňo stále koketuje so zovšeobecňovaním sujetu svojich sôch až do absolútnej abstrakcie a dané sochy sú konštantným vyjadrením jeho nepokoja pri hľadaní správnych sochárskych spodobenía sú stále prítomné v jeho tvorbe.

 

Ľuboš Olejník

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu