Pohľad do zbierok ŠG v Prešove

0
141
Dielo E. Rákoši: Partizánska obec Dobroslava, 1953, olej, lepenka, 49 x 50 cm, O 1. / Foto G. Kutajová, V. Knapík

Písal sa rok 1954 keď sa v dennej tlači začali objavovať kritiky a recenzie  apelujúce na absenciu dôstojnej kultúrnej inštitúcie, galérie, ktorá by ponúkla primerané  a na prezentáciu výtvarného umenia vhodné, reprezentatívne  priestory. Peripetie, ktoré viedli od počiatočnej idey k samotnej realizácii, sú obsahom pre iný článok. Dnes si chceme pripomenúť a prešovskej verejnosti zároveň predstaviť to, čo robí galériu galériou v plnom slova význame, prvé zbierkové predmety, ktoré „stáli“ na začiatku budovania, dnes už skutočne bohatého, zbierkového fondu Šarišskej galérie v Prešove.

Prvým výtvarným dielom, získaným do zbierok, zaevidovaným do prírastkovej knihy pod evidenčným číslom O 1 a prírastkovým číslom 7 700/1, je obraz Ernesta Rákošiho s názvom Partizánska obec Dobroslava. Ide olejomaľbu na lepenke, s rozmerom 49 x 50 cm a rokom vzniku 1953. Dielo je rámované a nesignované.

Pohľad do zbierok ŠG v Prešove
E. Rákoši / Foto V. Knapík

Pre predstavu čitateľov, kto bol a ako vyzeral maliar Ernest Rákoši, si dovolíme zacitovať z textu Dr. J Pichonského, uverejnenom v katalógu  Ernesta Rákošiho k jeho jubilejnej výstave (75), ktorá sa konala vo výstavných miestnostiach Diela v Starom kolégiu v Prešove, v mesiacoch apríl až jún 1956: „Žil a žije samotársky, oddaný iba svojej tvorbe, čítaniu a hre na husliach. Do jeho života nezasiahol nijaký cudzí vplyv, odolal aj ženbe. Jeho umeleckú slobodu nenarušoval ani plač, ale ani smiech a roztopašnosť vlastných detí. A kto by ho chcel posúdiť podľa zovňajšku, iste by bol pomýlený jeho impozantnou, zarastenou, prešedivelou bradou. Predstavoval by si starého, neprístupného, morózneho profesora, zatiaľ čo v skutočnosti pozná vtipného, živého figliara a ozaj originálneho umelca, populárneho v celom Prešove, lebo hoci sa narodil (16. mája 1881) v Spišskej Novej Vsi, od útleho detstva žije a pôsobí nepretržite v Prešove. Jeho otec (František Mazurák), zamestnaním traťmajster košicko-bohumínskej železnice, bol výborný kreslič. V rodine ako z otcovej, tak aj z matkinej strany (Fany, rod. Pšeničkovej) boli stavitelia  a tak nadanie pre maliarstvo zdedil a záľuba pre hľadanie a vytváranie stále nových tvarov ho sprevádzala po celý život. Výtvarné štúdiu začal na Umelecko – priemyselnej škole v Budapešti (1899-1902). Pokračoval vo Viedni ako asistent v škole prof. Schöffera (1902–1904). Ďalšie roky doplňoval svoje výtvarné štúdium na Akadémii v Mníchove u prof. Seitza a von Maara (1905 – 1909). Počas prvej svetovej vojny sa dostal ako rakúsko – uhorský vojak do ruského zajatia, kde bol plné štyri roky (1915-1918). Aj tento čas využil na intenzívnu tvorbu. Poznal prírodu Kaukazu, krásy Moskvy, Leningradu. V rokoch 1922–1924 podnikal viaceré štúdijné zájazdy do Nemecka, Budapešti, Debrecína, Szegedu, Varšavy, Krakova a inde… hoci žil často v ťažkých hmotných pomeroch, nezapredal svoje umelecké presvedčenie módnemu vkusua nepodľahol ani lákavým zvodom formalizmu.“

Pohľad do zbierok ŠG v Prešove
Dom v ktorom pôvodne žil a tvoril E. Rákoši. / Foto: Mgr. A. Derfiňáková 2020

Jeho, takmer 70. rokov trvajúca výstavná činnosť, sa začala rokom 1904, kedy sa svojou tvorbou po prvýkrát predstavil verejnosti na Umeleckopriemyselnej výstave v Prešove. Plejádu desiatok spoločných a individuálnych výstav realizovaných na Slovensku či v zahraničí, ukončila samostatná výstava pri príležitosti jeho 90. narodenín v priestoroch  galérie v Prešove. Poslednej, ktorú o dva roky neskôr pripravilo Poddunajské múzeum v Komárne sa už nedožil, zomrel v deň jej vernisáže 15. 6. 1973.

Dielo Partizánska obec Dobroslava po obsahovej i výrazovej stránke spadá do obdobia 50-tych rokov, kedy sa jeho autor častokrát vydával na cesty po Slovensku a svojim spôsobom dokumentoval jeho jednotlivé, niekedy až odľahlé a ľudskou činnosťou nepoznačené oblasti (východné Slovensko, oblasť Demänovskej Doliny pri Liptovskom Mikuláši a pod.). Dielo, ale  pod názvom Dobroslava, bolo zaradené  do už vyššie spomínanej výstavy v roku 1956 a v autorskom katalógu ho nájdeme  pod poradovým číslom 143 (celkovo na tejto jubilejnej výstave si návštevníci mohli pozrieť 279 ks olejomalieb a 103 ks kresieb a štúdií).

Prívlastok „Partizánska obec“ získalo s najväčšou pravdepodobnosťou práve tesne pred nadobudnutím do zbierkového fondu galérie v roku 1958, čo zodpovedá súdobému režimu vo vtedajšom Československu, ale aj zavedenému mechanizmu získavania výtvarných diel do zbierok verejných inštitúcií. „Ideologický dohľad nad výtvarnou scénou zabezpečoval v období 50-tych rokov Ústredný sväz (zväz) československých výtvarných umelcov, čo bolo možné aj vďaka paralelnej ekonomickej organizácii (Tvar), ktorá sa o výtvarníkov starala a zároveň ich v zmysle ideológie odmeňovala… Podstatná časť obrazov prvej polovice 50-tych rokov, ktoré sú dnes súčasťou galerijných zbierok, sa tam dostali ako prevody zo štátnych majetkov, najmä z úradov a iných verejných inštitúcií v šesťdesiatych rokoch. Inštitúcie diela kupovali od družstva Tvar a nebolo výnimkou, že katalóg celoštátnej alebo zväzovej prehliadky výtvarného umenia priamo uvádzal predajne ceny.“ (Sprievodca výstavou „Prerušená pieseň, Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956“, SNG 2012). Aj opisované dielo Partizánska obec Dobroslava bolo zakúpené do zbierok galérie cez družstvo Tvar Bratislava a nie, akoby sa doslova logicky predpokladalo, osobne, priamo od jeho autora.

Pohľad do zbierok ŠG v Prešove
Posledné miesto odpočinku Ernesta Rákošiho na Hlavnom verejnom cintoríne v Prešove. / Foto: G. Kutajová

Obec Dobroslava sa nachádza v okrese Svidník a podobne ako mnoho dedín či miest na Slovensku, sa nevyhla materiálnym škodám spôsobených druhou svetovou vojnou. Následky boli nevyčísliteľné, značne zničená bola nielen samotná obec, ale aj gréckokatolícky drevený chrám svätej Paraskevy z roku 1705 (Národná kultúrna pamiatka), ktorý vykazoval veľmi výrazné poškodenia. V rámci jeho obnovy po druhej svetovej vojne bola architektúra chrámu rozšírená o dve bočné kaplnky, čím pôdorys nadobudol tvar kríža, čo je medzi drevenými chrámami na východe Slovenska unikát. Pri podrobnejšom pohľade na dielo Ernesta Rákošiho, je evidentné, že ho autor zachytil už po jeho celkovej obnove, aj s vyššie spomenutou architektonickou prestavbou.

Kompozíciu obrazu, zvolil tak, aby ústredný motív, ale i okolitá prírodná scenéria vyvolávali  rovnováhu a prirodzenú symbiózu. Tento súlad po formálnej stránke neplánovane podporuje i zvolený štvorcový formát maliarskeho plátna, ktorý autorovi napomáha premyslene situovať jednotlivé výtvarné plány v takom rozsahu, aby ešte výstižnejšie zachytávali reálnu podobu rázovitej krajiny s bohatou vegetáciou v kontraste s harmóniou a pokojom pôsobiacej zelenej pastviny. Chrám, vynárajúci za spoza rozkošatených stromov, je akoby náhodným elementom, nevýrazným detailom, zasadeným do pestrej, farebne i tvarovo, rozbujnej kulisy rôznorodých stromov, kríkov a lúk, no zároveň vyvoláva pocit pokoja, dôstojnosti  či tajomna. Nerušenú, až tichú atmosféru letného dňa, navodzujú odblesky slnečných lúčov na šindľových strechách, cibuľovito zakončených vežiach chrámu, ale i v korunách stromov s ktorými sa pohráva jemný vánok.

Ernest Rákoši je maliarom, básnikom krajiny, jej krás, nespočetných premien a rozmanitosti, nepotrebuje  ju dopĺňať ľudskou štafážou. Dôležitý je preňho výsek krajiny, ktorým definuje prostredie a jeho výnimočnosť. Túži prerozprávať divákovi čo najvernejšie príbeh, sprítomniť dojem z daného ním zažitého a videného  momentu. Výrazným a dynamickým maliarskym rukopisom, zbaveného popisnosti, preňho charakteristickou farebnou škálou zemitých a teplých tónov, modeluje priestor obrazu, zachytávajúc neopakovateľnú silu impresie.

A v čom je dielo Partizánska obec Dobroslava výnimočné? Nuž možno tým, že  si už navždy udrží svoje prvenstvo v zbierkovom fonde galérie,  tým, že sa v dobrej „technickej“ kondícii dochovalo až do dnešných dní, tým, že tvorí súčasť bohatej kolekcie malieb a kresieb Ernesta Rákošiho v zbierkach Šarišskej galérie v Prešove či tým, že je zaujímavým dokladom miesta v severnej časti Nízkych Beskýd, v doline prítoku potoka Kapišovky, kam sa pred takmer 70-timi  rokmi „zatúlal“ neznámy človek s maliarskym  stojanom a možno aj v povestnom, pre Prešovčanov známom hubertuse.

 

Text: Mgr. A. Derfiňáková

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu