Stratené poklady humenského kaštieľa v zbierkovom fonde Krajského múzea v Prešove

0
503
Portrét neznámej dámy s citrónom z 1. tretiny 18. storočia.
ReklamaŠiroký sortiment výrobkov od výrobcov Searchlight, Massive- Philips, Kanlux, EGLO, Lucide, Lampions, Rábalux a LED-POL

Krajské múzeum v Prešove vo svojom rôznorodom zbierkovom fonde uchováva aj rodové zbierky z viacerých šarišských a zemplínskych kaštieľov, ktoré sa do múzea dostali prostredníctvom „zberov“, alebo tzv. „zvozov“ z panských sídel realizovaných v Československej republike po roku 1948. Príbeh jednej z týchto rodových zbierok, ktorej pôvod siaha do humenského kaštieľa, vám trochu priblížime v nasledujúcich riadkoch.

História humenského kaštieľa je spojená s viacerými významnými uhorskými šľachtickými rodmi, od jeho staviteľov francúzsko-neapolského pôvodu Drugethovcov cez rody Zichy, Csáky, Vandernath, Szapáry, až po jeho posledných majiteľov Andrássyovcov z Krásnej Hôrky a Csíkszentkirálya. Humenský kaštieľ bol svojimi majiteľmi obývaný sezónne. Jeho prirodzenou, historickou súčasťou boli predmety výtvarného, úžitkového umenia a umeleckého remesla z rôznych slohových období, portrétna galéria, kolekcia grafík, rozsiahla knižnica, rodový archív, poľovnícke zbierky, zbierky zbraní či orientálneho umenia. Svojou povahou to bola jedinečná zbierka, ktorú si majitelia cielene vytvárali a zhromažďovali niekoľko storočí. Nebol to iba súkromný majetok, bola to univerzálna hodnota.

Veľkorozmerný porcelánový Imari tanier z konca 18. storočia.

Počas prvej svetovej vojny neutrpel kaštieľ, ani jeho zbierky veľkú ujmu, aj napriek tomu, že v jeho priestoroch bol Červeným krížom zriadený poľný lazaret a na prelome rokov 1914 a 1915 ho na krátky čas obsadila ruská armáda. Po skončení vojny a vzniku Československej republiky sa majiteľ humenského kaštieľa gróf Alexander Andrássy spolu so svojou rodinnou odsťahoval do Budapešti, ale na svoj majetok stále dohliadal.

Je dôležité pripomenúť si, že v novovzniknutom štátnom útvare sa uhorská šľachta ocitla v cudzom prostredí a v inom politickom zriadení, ktoré neuznávalo jej šľachtický stav a vlastnícke práva. Prišla nielen o svoje výsady, ale prvou pozemkovou reformou jej boli odňaté aj vlastnícke práva k poliam, lesom a veľkostatkom. V majetku bývalej privilegovanej triedy tak ostali iba obytné a úžitkové budovy.

Aj vďaka pretrvávajúcej starostlivosti Andrássyovcov o humenský kaštieľ, mohli zamestnanci Státního zemědělského archivu v Prahe po jeho návšteve v roku 1936 konštatovať, že jeho vnútorné zariadenie je „pekne zachované“.

Humenský kaštieľ a jeho zbierky v priebehu 2. svetovej vojny postihol už menej priaznivý osud, rovnako ako aj mnohé ďalšie panské sídla. Veľa významných objektov bolo navždy zničených a mnoho hnuteľných pamiatok vysokej umeleckej hodnoty sa dostalo ilegálne za hranice Slovenska. Podľa Michala Semana, bývalého kastelána posledného majiteľa kaštieľa, vypočutého na úrade Okresného národného výboru 29. decembra 1945 (v tom čase už zamestnanca lesnej správy v Humennom) vo veci nehnuteľností, bolo ešte pred vojnou v kaštieli zariadených pôvodným nábytkom 34 „komnát“, 48 miestností patrilo k príslušenstvu (miestnosti pre služobníctvo, kuchyne, predsiene).

Dobová fotografia knižnice humenského kaštieľa.

Chodby boli vyzdobené asi 4 až 5 000 kusmi parohov, starými brneniami a zbraňami. Steny komnát boli vyzdobené rodinnými portrétmi, zátišiami, krajinkami, medirytinami. V kaštieli sa nachádzalo približne 10 000 kusov nádob čínskeho a meissenského porcelánu. Knižnica obsahovala 25 000 zväzkov kníh a rodinný archív. Niečo z vyššie uvedených predmetov odniesla so sebou červená armáda, veľa vecí sa zničilo a veľké množstvo zobralo humenské obyvateľstvo. Medzi obrazmi sa vraj nachádzali diela od Tintoretta, Rembrandta, van Dycka a viacerých holandských majstrov.

Po 2. svetovej vojne bol Dekrétom prezidenta republiky z 25. októbra 1945 č. 108/45 Zb. skonfiškovaný aj všetok nepoľnohospodársky majetok kolaborantov a zradcov, medzi ktorými bolo aj mnoho príslušníkov nemeckej a maďarskej národnosti a nariadením SNR č. 104/45 z 23. augusta 1945 sa so spätnou platnosťou uskutočnilo skonfiškovanie tzv. nepriateľského pôdohospodárskeho majetku, za ktorý sa považoval aj okrasný park, zvernica, skleníky, ale aj zariadenie, knižnice, porcelán, sklo, textil, zbrane, archiválie, obrazy, sochy a pod. Skonfiškovaný bol tak aj majetok Alexandrovho syna Imricha Andrássyho, ktorý sa dostal pod správu miestneho národného výboru.

So žiadosťou o záchranu vecí z kaštieľa sa v januári 1946 obrátil na Povereníctvo školstva a osvety v Bratislave prednosta Úradu ONV Dr. Karol Ďurček. Dňa 6. februára 1947  prevzalo humenský kaštieľ do držby a užívania Riaditeľstvo štátnych lesov a majetkov v Košiciach spoločne so Štátnou horárskou školou v Humennom, ktorá sídlila v kaštieli od roku 1946. Štát takýmto spôsobom využíval objekty panských sídel na zabezpečenie chodu verejnej správy. Súpis inventáru kaštieľa v tom čase obsahoval už iba 834 predmetov a knižnica len 6 203 zväzkov.

Mosadzný kvetináč s iluzórnym erbom.

Ďalšie škody na kaštieli a jeho mobiliári napáchal požiar, ktorý z neznámych príčin vypukol v sobotu 27. júna 1947 okolo 17-tej hodiny. Oheň zachvátil celú strechu a po jej prevalení poškodil aj poschodie.  Pre všeobecný nedostatok vody v celom Humennom sa záchranné práce obmedzili len na vynášanie cenných historických pamiatok.

V septembri 1948 zriadilo Povereníctvom pôdohospodárstva v budove humenského kaštieľa Oblastnú pobočku Pôdohospodárskeho archívu vedenú od 16. septembra 1948 Otmarom Gergelyim. Otmar bol nielen prednostom, ale aj jediným zamestnancom – archivárom Oblastnej pobočky Pôdohospodárskeho archívu v Humennom, ktorý bol poverený katalogizovaním a usporiadaním vzácnej knižnice Andrássyovcov. Poverením Národnej kultúrnej komisie sa od 1. januára 1950 stal aj dočasným správcom kaštieľa v Humennom. Medzi jeho povinnosti pribudla starostlivosť o umelecko-historické pamiatky v kaštieli a ich inventarizácia. Pracovný denník, ktorý si pritom viedol, nám okrem iného približuje aj stav zbierok humenského kaštieľa.

V historickom objekte sa okrem knižnice a rodového archívu stále nachádzali cenné umelecko-remeselné predmety, obrazy, porcelán, zbierka zbraní, ale aj porcelánová vaňa či veľkorozmerná pokladnica. V období apríl – máj 1949 inventarizoval zbierku zbraní humenského kaštieľa a pripravil ju na odovzdanie do Východoslovenského múzea v Košiciach. Splnomocnenec Východoslovenského múzea v Košiciach mal písomne a fyzicky prevziať a previesť všetok muzeálny materiál z humenského kaštieľa do Východoslovenského múzea v Košiciach.

Mosadzná ozdoba koča s erbom rodu Andrássy.

Budova humenského kaštieľa bola v marci, a potom opätovne v júli 1952 pridelená Československej armáde na vojenské účely, v dôsledku čoho sa musel z týchto priestorov vysťahovať Pôdohospodársky archív, Vyššia lesnícka škola a Ruské gymnázium. Všetky archívne dokumenty, knižnice aj inventárne zariadenie bývalej Krajskej pobočky Pôdohospodárskeho archívu v Humennom boli tak v dňoch 4. – 6. novembra 1952 presťahované do Archívneho strediska Pôdohospodárskeho archívu v Levoči.

Ešte pred vysťahovaním Pobočky Pôdohospodárskeho archívu sa na stretnutí v Štátnom východoslovenskom múzeu v Košiciach 6. októbra 1952 rozhodlo o prevoze mobiliáru humenského kaštieľa do Krajského múzea v Prešove. Krajské vlastivedné múzeum v Prešove bolo zriadené v roku 1950 a pokračovalo v práci Mestského múzea založeného v roku 1945. Na základe staršej literatúry publikovanej samotným múzeom vieme, že základ historických zbierok Krajského vlastivedného múzea v Prešove  k 31. máju 1957 tvorili zbierky Mestského múzea v Prešove a fondy zbierok z kaštieľa grófa Andrássyho v Humennom.

Zbierky z humenského kaštieľa boli v Krajskom vlastivednom múzeu v Prešove prvostupňovo evidované až v roku 1970 a ich druhostupňovú evidenciu vykonal numizmatik Jozef Hőger v rokoch 1970 – 1974. Za tie roky sa pri mnohých zbierkových predmetoch stratilo veľa dôležitých údajov, predovšetkým informácie o ich pôvode. Najväčšou pomocou pri stotožňovaní zbierok z Humenného sú pre nás fotografie pôvodne zariadených interiérov humenského kaštieľa od pani Joy Olgyay, dcéry Alžbety Andrássyovej.

Dobová fotografia vstupnej haly humenského kaštieľa

V zbierkach Krajského múzea v Prešove sa v súčasnosti nachádza časť rodovej portrétnej galérie z humenského kaštieľa. Okrem portrétu Juraja Drugetha, či Márie Terézie Csákyovej, rodenej Eszterházy, pozornosť aktuálne púta nedávno zreštaurovaný portrét neznámej dámy s citrónom. Jedná sa o olejomaľbu z 1. tretiny 18. storočia od neznámeho talianskeho maliara. Mladá dáma je na ňom vyobrazená v modro-červených barokových slávnostných šatách zdobených čipkou a zlatými boglármi (nášivkami) s jednoradovým perlovým náhrdelníkom a náušnicami.

V pravej ruke drží citrón, ktorý je v cirkevnom i svetskom umení symbolom čistoty, v tomto prípade panenstva. Dámu sme zatiaľ neidentifikovali. Vzhľadom na obdobie vzniku portrétu a črty tváre predpokladáme, že sa jedná o členku rodu Csáky. Portrét bol pôvodne situovaný nad schodiskom vstupnej haly humenského kaštieľa.

Drevená plastika psíka z polovice 19. storočia.

Zo vstupnej haly kaštieľa v Humennom boli do Krajského múzea v Prešove deponované aj drevené plastiky dvoch psíkov, resp. psíka a fenky z obdobia okolo roku 1850. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o vyobrazenie domácich miláčikov niektorého z majiteľov kaštieľa z rodu Andrássy. Plastiky boli dekoratívnym prvkom dobového interiéru a pôvodne boli umiestnené po oboch stranách krbu z veronského mramoru pod schodiskom. Vedľa nich stála neskororenesančná bohato vyrezávaná drevená truhlica s motívom iluzórneho erbu v podobe leva s palcátom. Strážcami erbu sú dvaja okrídlení anjeli. Zvyšok povrchu truhlice je zdobený figurálnymi aj rastlinnými motívmi. Táto truhlica je takisto uložená v Prešove.

V Krajskom múzeu v Prešove je umiestnený aj veľkorozmerný Imari tanier s priemerom 61,5 cm z konca 18. storočia. Imari je výraz pre japonský exportný porcelán vyrobený v oblasti Arita, v bývalej provincii Hizen, severozápadne od Kjúšú. Do Európy sa vo veľkom množstve dovážal najmä medzi 2. polovicou 17. storočia a 1. polovicou 18. storočia. Imari porcelán je zdobený modrou farbou, ktorá sa nanáša pod glazúru a červenou, zlatou a čiernou farbou nanášanou nad glazúrou. Jeho názov je odvodený od prístavu Imari, Saga, z ktorého sa prepravoval do Nagasaki, kde mala obchodné základne holandská Východoindická spoločnosť a Číňania, odtiaľ putoval ďalej na západ do Európy. Imari porcelán bol taký úspešný, že ho začali kopírovať čínski a európski producenti a vyrába sa nepretržite až dodnes. Imari tanier z Humenného je veľmi bohato zdobený rastlinnými ornamentami a motívom dvoch protiľahlých vejárov, v ktorých sú znázornení hudobníci pri speve a hre na rozličné hudobné nástroje. Motív v obidvoch vejároch je totožný.

Krajské múzeum v Prešove vo svojom zbierkovom fonde uchováva mnohé ďalšie predmety z pôvodného mobiliáru humenského kaštieľa. Patrí medzi nich zbierka palných i bodnosečných zbraní, súbor mosadzných kvetináčov a lampášov, súbor petrolejových lámp, svietniky, kúpeľňové príslušenstvo, nábytok, časť barokového paravánu s motívom Diany a Aktióna, delftská fajansa, barokové podlahové intarzované hodiny od holandského výrobcu Jana Breükelaara z Amsterdamu z 2. polovice 18. storočia s kalendárom, ktoré boli situované v knižnici humenského kaštieľa, či soška cisárovnej Alžbety Rakúskej vo vychádzkovom odeve so psom z roku 1857 od Jozefa Erasma Böehma, neskôr známeho pod menom Jozef Edgar Böehm, anglického sochára a výrobcu medailí pôvodom z Viedne.

V roku 1964 bolo založené Okresné vlastivedné múzeum v Humennom. Po jeho vzniku bola z Krajského múzea v Prešove, vtedy Múzea Slovenskej republiky rád, do Okresného vlastivedného múzea v Humennom vrátená časť pôvodného mobiliáru humenského kaštieľa, zvyšok do dnešných dní tvorí stále súčasť zbierkového fondu Krajského múzea v Prešove.

Mgr. Ľudmila Šnajderová

 

ReklamaPredaj a distribúcia cestovín