Sedemdesiatosemročný Emil Gdovin má na vysvedčení samé jednotky

Sedemdesiatosemročný Emil Gdovin má na vysvedčení samé jednotky

Také vysvedčenie by mu závidel nejeden žiak. Samé jednotky!  Sedemdesiatosemročný Emil Gdovin si život užíva naplno. Chodí ešte do školy, kde si cibrí svoj umelecký talent. V piatok poobede absolvoval tretí ročník Základnej umeleckej školy odbor výtvarný určený pre dospelých a úspešne postúpil do toho štvrtého.

 A že mu nechýba humor, vedia už mnohí. „Išiel som v piatok s vysvedčením domov. Zistil som, že v bagetérii dávajú žiakom so samými jednotkami na vysvedčení bagetu zdarma. Opýtal som sa, či to platí pre každého. Vraj áno, nuž som si dal aj ja,“ smeje Emil Gdovin. „Pred štyrmi rokmi mi zomrela manželka. Chodila do ZUŠ-ky na výtvarný odbor, nestihla si už vziať vysvedčenie a aj nejaký jej obraz tam zostal. Išiel som po jej veci. Riaditeľ Ľubo Guman mi povedal, že teraz ja musím pokračovať namiesto manželky. Zasmial som sa, veď ja som mal na vysvedčení z výtvarnej výchovy vždy dvojku. Presvedčil ma, že si vyskúšam rôzne techniky a určite sa mi niečo zapáči. Na prvej hodine mi dal predlohu obraz od Picassa, aby som to namaľoval. Dodnes mi ten obraz visí doma na stene,“ prezrádza perličku zo svojich umeleckých začiatkov.

Dnes hovorí, že chodiť do ZUŠ-ky bol výborný nápad. „Tvoríme rôznymi technikami, no najviac sa mi páči modelovanie, práca s hlinou. Mám doma všelijaké veci, často ich venujem ako darček. Vlastne ja som mal k umeniu dosť blízko. Učil som fyziku  na ZDŠ Čsl. armády a súčasne som aj fotil. Viedol som krúžok, učil deti v tmavej komore ako vyvíjať film, pracovať so zväčšovákom.“ Teší sa, keď sa po rokoch stretne so svojimi žiakmi, vraj niektorí sú už aj dedkovia, a spomínajú ako ich zasväcoval do tajov fotografie. Tak ako väčšine detí aj jemu učaroval futbal. „Hrával som futbal za Tatran za dorast, no po zranení som s tým musel skončiť. Mal som ísť dokonca do Bratislavy hrať za Červenú hviezdu. Vtedy sme boli majstri republiky,“ spomína Emil Gdovin a dodáva: „Na škole sme mali hokejové triedy, kde som učil, v Košiciach som si urobil trénersky kurz a popri učení fyziky som pôsobil aj ako druhý tréner hokejovej triedy.“ Hovorí,  že športoval kým mu to zdravie dovolilo, “starí chlapi sme chodievali hrávať futbal. Pred rokom a pol som mal operovanú nohu, tak už toho veľa nenabehám.“


A ako vyzerá deň vitálneho sedemdesiatosemročného pána? „Ráno si zacvičím, mám svoju zostavu. Potom sa vyberiem do mesta. Rád si zájdem na kávu ku Slávovi do jeho kaviarničky na Jarkovej ulici. Má najlepšiu. Raz do týždňa mám výtvarnú. Stále mám čo robiť.  Mám deväť vnúčat a šesť pravnúčat, sme veselá rodina. Sám sa dokážem o seba postarať, nemám s ničím problém. Varím, pečiem, okná umývam. V sobotu som synovi upiekol bábovku, aby mal niečo s kamarátmi po nedeľňajšom futbale ku káve. Bola to moja stopätnásta upečená bábovka. Ani neviem prečo, ale pred šiestimi rokmi som si to začal značiť. Mám svoj vylepšený recept. Akurát len vnúčatá reklamujú, že to nie je bábovka, ale dedovka.“

A ktorý zákon z fyziky platí v našom živote najviac? „Je toho veľa. Napríklad Einsteinov zákon relativity, ale aj Newtonova zemská príťažlivosť...“

Adriena Šmihulová
Foto: V. Zamborský

Diskusia k článku