Osemdesiatnik Ján Krákorník stále pracuje, šoféruje, jednoducho nesedí „za pecou“

Osemdesiatnik Ján Krákorník stále pracuje, šoféruje, jednoducho nesedí „za pecou“

Vitálny osemdesiatnik Ján Krákorník z Prešova nám vyrozprával svoj životný príbeh. Dá sa povedať, že život prežil veľmi aktívne a vždy veril, že svoje skúsenosti môže niekomu nielen odovzdať, ale aj zmeniť jeho život. Stále šoféruje a je pracujúcim dôchodcom. Doma sedieť nechce. Vraj, kým pracuje, tak vie, že žije. Rešpektuje pokyny lekárov, dodržiava liečbu a nič nepreháňa, ale rozhodne nesedí
„za pecou“ a netrápi sa pocitmi zbytočnosti. Osvojil si aj heslo výsadkárov. Parašutista nezomiera, robí len posledný zoskok.

 Keď mal Ján Krákorník 70 rokov, prestal aktívne s biatlonom aj so skákaním padákom, v 75 opustil rybárčenie, ale stále pôsobí v Klube slovenských výsadkárov, veteránov. Je to asi jediný klub, ktorý prekonal aj rozdelenie Československa. 

Vyrástol Pod Kalváriou. Mal troch súrodencov a spolu s nimi spoznával lesy v okolí. Naučil sa tam lyžovať. Na Toryse zase korčuľovať a plávať. Išlo mu to celkom dobre a ešte aj šťastena sa naňho usmiala. V roku 1952 totiž vznikli športové školy dorastu. „Celkom slušne som lyžoval, tak ma zavolali na výberové konanie ku trénerovi Novackému, ktorý bol majstrom Československa v zjazdovom lyžovaní. Uspel som. Dostal som lístok, s ktorým som mal ísť na Krajský národný výbor a tam ma kompletne obliekli. Predstavte si, bolo to sedem rokov po vojne a našli sa na to peniaze. Dostal som topánky, oblečenie, lyže, palice, rukavice, jednoducho všetko potrebné, aby som mohol trénovať a chodiť na sústredenia. V roku 1957 som už mal prvé úspechy na krajskej olympiáde. V zjazde som vyhral, v slalome som bol tretí, aj dvojkolovú kombináciu som vyhral, ale cítil som, že mám stále bližšie k behaniu na  lyžiach,“ spomína na svoje športové začiatky Ján Krákorník.

 
 
Nasmeroval si to teda do slovenského družstva dorastencov bežcov a odtiaľ sa dostal do lyžiarskeho oddielu Dukla, kde aj skákal na lyžiach. Potom sa preorientoval na biatlon. Bol to obľúbený šport a po nejakom čase vznikli športové školy biatlonu. Aj v Prešove bola jedna a viedol ju Ján Krákorník. Dostával za to odmenu tisíc korún, o ktorú sa delil s ďalšími trénermi. Na Slovensku bolo šesť takých tréningových stredísk pre mládež. „Mali sme tu celkom dobrú základňu. Napríklad Tóno Hasara sa stal majstrom športu a neskôr študoval na vysokej škole v Čechách, aby mohol robiť profesionálneho trénera. Osem ľudí od nás odišlo do Dukly Banská Bystrica, aby tam trénovali na olympiádu v Sarajeve. Po revolúcii v roku 1989 všetko zaniklo a biatlon sa dostal do útlmu,“ popísal prešovské „lepšie časy“ Krákorník.

Padák a organizačné schopnosti 
 
Vstúpil do klubu vojenských výsadkárov veteránov a hneď mu zverili úlohu tajomníka. Jeho slovný prejav, dôstojný vzhľad a organizačné schopnosti ho na to priam predurčovali. Pôsobí tam už 13 rokov. Nedávno sa klub premenoval. Teraz sa volá Klub vojenských výsadkárov veteránov Laca Platka. Je to na počesť známeho prešovského výsadkára, ktorý bol majstrom sveta. Ďalším s titulom majster športu bol Michal Olenočin, ale ten už roky žije v Kanade. „Robil som len klasické výsadky, civilne, žiadne voľné pády. Nie som profesionál, ale už to nerobím. Lekári mi to zakázali. Slúžil som ako vojak u výsadkárov a za celý ten čas, a to sme robili tisícky zoskokov, sa zabili len traja chlapci. Zvyčajne to bolo pri hromadných zoskokoch, keď sa parašutisti zamotali do šnúr. Zároveň som bol aj ženista a na Dukle sme vyhľadávali starú muníciu,“ spomína na svoje výsadky. Hrdý je však na to, že ich klub je na území bývalého Československa asi jediný, ktorý pretrval všetky politické turbulencie. Stretávajú sa pravidelne, organizujú spoločné akcie aj súťaže v skákaní, ale pomáhajú si navzájom aj ľudsky. 

Medzi rybármi
 
Od roku 1975 pôsobil v Rade slovenského rybárskeho zväzu, neskôr v predstavenstve akciovej spoločnosti Slovryb. Zažil teda ako funguje liaheň rýb podľa európskych noriem, aby ich mohli vyvážať do Nemecka aj Rakúska. Bola to asi prvá skúsenosť s veľkochovom a spoločnosť mala miliónové ročné obraty. Rybárska spoločnosť Slovryb sa totiž postupne vyprofilovala na najväčšieho producenta lososovitých druhov rýb na Slovensku s takmer dvojtretinovým podielom tejto komodity na domácom trhu. Slovryb chová ryby v uzavretom cykle s ohľadom na kvalitu rybej svaloviny, dodáva násady na zarybňovanie a pstruha dúhového ponúka aj v spracovanej forme chladených, mrazených a údených výrobkov. Skúsenosti, ktoré tam získal, neskôr využil aj ako predseda okresnej organizácie Slovenského rybárskeho zväzu v Prešove. Túto funkciu zastával 25 rokov a zase to bolo skôr o organizátorskej práci a zarybňovaní riek. Zaujímalo nás, aký bol rybár. „Môj najväčší úlovok bol dvanásť kilový kapor a sumec, čo meral vyše metra. Nikdy mi nešlo o úlovky. Pre mňa to bol predovšetkým relax a väčšinu rýb som pustil späť do rieky. Rybári nadávajú, že v našich vodách máme málo rýb, ale nie je to tak. Zarybňuje sa dosť, iba ich nároky sa zmenili, aj keď je pravda, že nám tu nejaký čas pytliačili kormorány, ale našli sa aj ľudskí pytliaci,“ okomentoval svoju rybársku púť Krákorník.

Má ešte nesplnený sen?
 
Vraj už nesníva, ale predsa by si niečo želal. „Bude to znieť ako utópia, ale chcel by som, aby mladí začali inak myslieť. Sú dnes vzdelanejší, múdrejší, technika je iná, všetko rešpektujem, ale chýba im zodpovednosť. Namiesto toho majú vysoké sebavedomie. Na druhej strane, aby mladí žili v takej republike, ktorá by im dala šancu slušne žiť. Lebo ak jeden byt stojí milión a oni si na to vezmú úver, stávajú sa otrokmi banky, štátu a ešte nežili, nevychovali deti. Je to smutná perspektíva,“ zamyslel sa nad budúcnosťou mladých Krákorník.

Anna Košuthová
Foto: ako

Diskusia k článku