Láska preniesla celé oceány, aby spojila osudy Anky z Drienice a Tauiho z ostrova Raratonga

Láska preniesla celé oceány, aby spojila osudy Anky z Drienice a Tauiho z ostrova Raratonga

Rugby je športom, o ktorom sa na Slovensku objavili prvé písomné zmienky v polovici dvadsiatych rokov minulého storočia. Samozrejme, že tu bola snaha zapustiť čoraz hlbšie korene, no treba konštatovať, že sa tak nikdy nestalo. V súčasnosti sa mu venujú len v šiestich kluboch. Dva sú z Bratislavy, po jednom majú zastúpenie Trnava, Žilina, Piešťany a Košice.

Prešov sa zaradil medzi tie mestá, kde tradičné športy, ako futbal, hokej, hádzaná či ďalšie, hru s vajcovitou loptu medzi seba „nepustili“. A tak ostalo iba pri dvoch „zľudovelých“ citátoch - keď niektorý futbalista strieľal loptu vysoko nad, vraj si pomýlil futbalovú bránku s rugbyovou. Keď to niekto na trávniku prehnal v osobných súbojoch s tvrdosťou, vraj nech ide radšej hrať rugby, než futbal.

Za všetkým hľadaj ženu

Toľko na úvod... A prečo takýto začiatok? Odpoveď je jednoduchá a aj zaujímavá. Na trojtýždňovom pobyte v šarišskej metropole bol nedávno muž, ktorý sa v minulosti aktívne venoval rugby. Volá sa Taiu Arona, je z Nového Zélandu, teda z krajiny, kde je tento šport číslom jeden medzi mnohými ostatnými. Na olympijskom turnaji v Brazílii 2016 skončili muži na piatom mieste, ženy boli dokonca strieborné. Obidva národné tímy budú dozaista patriť k veľkým favoritom aj v Tokiu 2020. Program T. Aronu počas návštevy v tunajšom regióne bol poriadne nabitý, no našiel si čas, aby nám vyrozprával dojmy zo svojho prvého pobytu na starom kontinente. „Je to tak, v Európe som nikdy doteraz nebol a to, že som sa v 58 rokoch ocitol v Prešove, je zásluha mojej slovenskej priateľky, ktorá pochádza z obce Drienica pri Sabinove,“ prezradil rodák z ostrova Raratonga, ktorý je súčasťou známych Cookových ostrovov.


Našli sa v živote aj na tanečnom parkete – Taui Arona z Nového Zélandu a Anna Lokajová zo Slovenska.

Rugby a nič iné...


T. Arona začínal s rugby v materskom klube Riccarton RFLC, v osemnástich rokoch prestúpil do Hornby RFLC, ktorého farby hájil až do konca aktívnej činnosti. Tá netrvala dlho, v 28 rokoch sa ňou musel nedobrovoľne rozlúčiť, dôvodom boli zdravotné problémy s ramenom. Nikdy nebol profesionálom, avšak, ako zdôraznil, nebránilo mu to trénovať a hrať vždy s plným nasadením... „Už od detstva. Počul som, že moji rovesníci zo Slovenska v mladosti naháňali dennodenne medzi domami futbalovú loptu, v mojom prípade u nás doma to bola zasa rugbyová. Každý deň po škole alebo kedykoľvek vo voľnom čase. Existovalo niečo také ako uličná liga, už v nej som prežíval každý zápas veľmi intenzívne.“ T. Arona spomína na to, ako sa už ako žiak na základnej škole snažil prevýšiť svojich rovesníkov, robiť veci inak, lepšie. Mal na to jednoduchý recept. „Veľmi často som sa vyhľadával dôvody a spôsoby, ako sa pridružiť k starších chlapcom a pochytiť od nich čo najviac.“ Na otázku, hoci položenú viackrát - vždy inak formulovanú, či ho zaujímalo v detskom alebo neskôr tínedžerskom veku niečo iné, sme počuli stále rovnakú odpoveď: „Nie, nie, naozaj - len rugby. Keď by som mal sám seba charakterizovať ako športovca, nikdy som neoplýval talentom, no vždy som tvrdo trénoval a pozorne načúval radám trénerov.“


V drese Hornby RFLC.

Chvalabohu už len spomienky

Až na dodnes pretrvávajúce výnimky, v každej krajine na svete, Nový Zéland nevynímajúc, sa demokracia a sloboda vyvíjali postupne, nerodili sa zo dňa na deň. „V mojom veku patrím k tým, ktorí by ešte vedeli rozprávať o tom, ako nám rasizmus robil život ťažším. V minulosti bol bežným javom aj na športoviskách. Mal rôzne podoby. Na ihrisku ma to však nezlomilo, skôr naopak. Rôzne poznámky na farbu mojej pleti som dokázal v hlave filtrovať a v duchu som si hovoril, že im to na ihrisku vrátim.“ Práve preto, alebo skôr vďaka tomu, vznikla jeho prezývka Hitman. Toto slovo má v slovenskom preklade dva významy. Jeden z nich, hoci skôr metaforicky, znie zabijak. „Keď som bol v osobnom súboji v pozícii brániaceho hráča, snažil som sa postaviť do cesty šprintujúcemu súperovi tak, aby môj stret s ním bol v rámci dovoleného, no zároveň aby som ho čo najtvrdšie posadil na trávnik. Nejeden protihráč skončil s vybitým dychom. Netešil som sa z toho, ani v prípade tých, ktorí mi adresovali rasistické poznámky. No v rugby, ako aj v niektorých ďalších športoch, je treba vedieť rany prijímať a aj rozdávať. Ja som prijal kopec rán mierených na moju dušu, čo bolo niekedy v určitom zmysle slova bolestivejšie, ale rozdával som iba rany na telo.“

„Z čoho máte obavy...“

Vo vitríne má aj niekoľko ocenení a medailí za víťazstvá v regionálnych ligových súťažiach. Tie zvykol oslavovať symbolickým glgom šampanského a potom už len pivom, ktoré má veľmi rád a pochvalne sa vyjadroval aj na adresu tunajšieho zlatistého moku z Veľkého Šariša. Čo sa týka návykov, zvykov, rituálov pred zápasom či po, na rozdiel od mnohých iných športovcov, Taui Arona nič také nerieši. Vraj, z čoho máte obavy, to si privoláte ako prvé. „V šatni som toho nikdy veľa nenahovoril,“ - presne ako to má v horoskope Býk (narodený v tomto znamení 6. mája 1961 – pozn. aut). „Usiloval som sa byť sám sebou, maximálne sa koncentrovať. Tiež som sa snažil čo najviac spoznať protihráčov, sledovať ich, najviac ako sa len cez očný kontakt dalo.“

Rodáčka zo slovenskej obce Drienica a domorodci zo známeho
kmeňa Maurov, ktorí boli pôvodnými obyvateľmi Nového Zélandu.

Osobný kontakt s minulosťou

T. Aronovi nie je cudzia téma druhej svetovej vojny, aj preto využil relatívnu blízkosť jednej z jej symbolov... „Navštívili sme poľský koncentračný tábor v Osvienčime. Bol to smutný pohľad a smutné poznanie.“ Vo Vysokých Tatrách to už bolo pochopiteľne iné - radostnejšie. „Je to jedna nádhera, a vôbec, všetky pohoria, kopce. Tu vo vašom regióne som obdivoval tiež staré hrady, kostoly, Bardejovské kúpele, jaskyne... V Prešove zasa centrum mesta s historickými budovami. Veľká škoda, že odtiaľ nemáme žiadnu fotografiu. V deň, keď sme ich obdivovali, husto pršalo, nuž povedali sme si, že sa tu vyfotíme, keď tu o deň, dva ešte raz prídeme. Lenže náš program bol taký nabitý, že už sme sa k tomu nedostali.“ Zaujímavo emotívne pôsobil T. Arona pri rozprávaní o tunajšej kuchyni... „Ovčí syr s malinovicou. Ďalej domáce pirohy, halušky, klobása, ale taká, akú u nás nemáme. Človek, aby si tu dával pozor na to, aby nepribral a pritom som s niečím takým nikdy problémy nemal,“ zasmial sa.
 
Pre T. Aronu (v hornom rade pravý sprava) bol prvým športovým vzorom starší brat Tai (medzi sediacimi štvrtý zľava).

Kto by toto povedal...

Ako už bolo skôr napísané, na začiatku bolo rugby a nič iné. Až po ukončení aktívnej činnosti sa T. Arona začal venovať ďalším činnostiam. Okrem toho, že bol niekoľko sezón trénerom rugby, učaroval mu golf, v ktorom dosiahol tiež niekoľko úspešných výsledkov. Ba čo viac, čo by asi nikto nepovedal... „S Ankou tvoríme medzinárodný pár v štandardných a latinsko-amerických tancoch. Absolvujeme súťaže po rôznych kútoch Nového Zélandu a aj takýmto spôsobom relaxujeme. Za to, že som svoj život spojil so ženou z krajiny, o ktorej som najprv ani netušil že existuje, som vďačný. Hovorí sa, že láska hory prenáša, v našom prípade to boli celé oceány. A preto sa na Slovensko v budúcnosti ešte rád vrátim,“ odkázal na záver sympatický Taui. Vidí sa vám po prečítaní predchádzajúcich riadkov, že ste zazreli v uliciach nášho mesta muža z fotografií na tejto dvojstrane? Možno to bol on - sympatický Taiu z krajiny, o ktorej my, Slováci, toho veľa nevieme.

Ján MIROĽA
Foto: Archív T. Aronu

Diskusia k článku