Čo predchádzalo vynálezu zápaliek

0
196
Walkerove škrtacie zápalky a účtovná kniha, v ktorej je záznam o prvom predaji zápaliek 7. apríla 1827.

Umenie „výroby“ ohňa poznali ľudia už veľmi dávno a prakticky do vynájdenia zápalky, ktorú používame skoro dvesto rokov, sa z technologického hľadiska nezmenilo takmer nič. Celé tisícročia bol zhotovovaný mechanicky, najjednoduchšími primitívnymi  nástrojmi z dostupných prírodných materiálov. Na jeho zapálenie trením či kresaním sa používal kremeň, neskôr železo a ľahko zápalné látky, najmä vysušené huby zo stromov, seno, tráva a pod.  

K novým chemickým technológiám výroby zápaliek významnou mierou prispel v druhej polovici 17. storočia hamburgský alchymista a kupec Hennig Brand. Pri pátraní po kameni mudrcov objavil v moči  biely fosfor  /1669/. Objavovaním fosforu sa zaoberal  aj Francúz Antoine Lavoisier, autor vedeckej chemickej terminológie, ktorý ho zaradil medzi chemické prvky. V roku 1769 švédski vedci Johan Gottlieb Gahn a Carl Wilhelm Scheele /pôvodom Nemec/ zistili, že v kostiach sa nachádza fosforečnan vápenatý a vyrobili fosfor z kostného popola /1771/. Ten sa stal hlavným zdrojom fosforu až do druhej polovice 19. storočia.

Hennig Brand, hamburgský alchymista a kupec /ilustrácia/.

Za ďalší medzník  pri pokusoch o výrobu predchodcov dnešných zápaliek v polovici 18. storočia bol objav vodíka anglickým prírodovedcom Henri Cavendishom. Zápalný plyn vodík v tom čase dokázali pomerne jednoducho vyrobiť naliatím kyseliny sírovej na kov /železo, zinok/. Čoskoro sa tieto objavy začali využívať  na zapaľovanie. Prvým  chemickým zapaľovadlom bola takzvaná „Turínska sviečka“.

Jej vynálezcom bol v roku 1779 Louis Peyla z Turína. Tvorila ju sklenená trubica /asi 10 cm dlhá/, vo vnútri s trstinovou voskovou sviečkou, ktorej bavlnený knôt  bol navlhčený v zmesi fosforu a síry. Sklenenú trubicu zaliatu voskom stačilo rozbiť a chemikália pri kontakte so vzduchom zapálila knôt. Používali ju na zapaľovanie iba vyššie spoločenské kruhy. Ešte pred vynálezom fosforových zápaliek v roku 1805 Parížan Jean Christoph Luis Chancel konce jemných drevených tyčiniek, dlhých asi 8 cm, natrel roztopenou sírou, zmesou cukru a chlorečnanu draselného.

Tieto prvé zápalky sa zapaľovali ponorením   hlavičky   do azbestovej fľaše naplnenej  koncentrovanou kyselinou sírovou. Ich užívatelia tak museli nosiť  so sebou fľaštičku s nevyhnutnou kyselinou. Preto ich nazývali „namáčacie“ či „paličkové zapaľovače“ alebo aj „chemické mašinky“. Ich zapaľovanie nebolo  pohodlné,  a tak nenašli všeobecné uplatnenie.

Keďže už existovala značná potreba mať spoľahlivý a bezpečný prostriedok na rozžatie ohňa, úsilie o vynájdenie praktických zápaliek neprestávalo a vďaka rozvoju chémie viedlo k vynálezu fosforových zápaliek.  V Anglicku to bol lekárnik – chemik John Walker, ktorý zmesou fosforu,  škrobu, sulfidu antimónu a chlorečnanu draselného vyrobil prvé trecie /škrtacie/ zápalky. Zapálili sa trením o akýkoľvek drsný povrch, preto ich nazývali aj „murárske“. V jeho obchodnej  knihe je záznam o prvom predaji  zápaliek 7. apríla 1827.

Namáčacie zápalky a azbestová nádoba s kyselinou sírovou.

Prvé fosforové zápalky na pevnine vyrobili začiatkom 19. storočia nemecký chemik Jakob Friedrich Kammerer z Ludwigsburgu /1832/, Friedrich  Moldenhauer z Wȕrtembergu /1833/, Francúzi L. Chapoy a Charles Sauria /1831/. Avšak trecie zápalky náhodným  odprskávaním iskier  spôsobovali popáleniny, pričom aj v samotnej výrobe pri neopatrnej manipulácii dochádzalo k výbuchom.

Vo viacerých štátoch to viedlo k zákazu ich výroby. V tejto zložitej situácii k bezpečnému spôsobu zapaľovania zápalkami sa usilovali  dospieť viacerí vynálezcovia. Patril k nim aj  mladý maďarský chemik János Irinyi.  Vyrobil nehlučné a nevýbušné zápalky /1935/  použitím zmesi fosforu a oxidu olovnatého namiesto predtým použitého chlorečnanu draselného. Jeho vynález odkúpil lekárnik a podnikateľ, veľkošarišský rodák Štefan Rómer, dal ho patentovať a s ich výrobou  začal vo Viedni  v roku 1837.

Dôležitým vylepšením zápalky bolo  použitie nejedovatého červeného fosforu /na rozdiel od jedovatého bieleho fosforu/. Jeho objaviteľom bol v polovici štyridsiatych rokoch 19. storočia olomoucky rodák prof. Anton Schrȍtter  a zakladateľ novodobej anorganickej chémie Švéd Jȍns Jacob Berzelius. Jeho žiak Gustaf Erik Pasch dal v roku 1844 zápalke definitívnu dnešnú podobu. Nebola toxická a nemohla sa samovznietiť, keďže červeným fosforom nebola potiahnutá  hlavička zápalky, ale  bočná strana zápalkovej krabičky.

Mgr. Igor Lazorík,
Krajské múzeum v Prešove